Cena Ingeborg Bachmannovej

Dvadsiateho siedmeho až tridsiateho júna sa bude v rakúskom Klagenfurte uchádzať o cenu Ingeborg Bachmannovej osemnásť spisovateľov a spisovateliek, medzi nimi aj rodáčka z Grazu Angelika Reitzerová. Na prebale jej románovej prvotiny Taghelle Gegend (Oblasť jasná ako deň) skáče dievčatko v plavkách elegantnú hlavičku do vody. Keď sa však Angelika Reitzerová dvadsiateho siedmeho a ôsmeho júna zúčastní v Klagenfurte 32. ročníka Dní literatúry v nemeckom jazyku, na okúpanie sa v jazere Wörter See jej sotva zvýši čas. Autorka, ktorá sa narodila v roku 1971 v Grazi a v súčasnosti žije vo Viedni, je okrem Clemensa J. Setza jediná rakúska spisovateľka, uchádzajúca sa na tomto podujatí o Bachmannovej cenu. Avšak ani v prenesenom zmysle to nebude skok do studenej vody, veď Reitzerová dobre vie, čo ju čaká. Súťaženie o cenu Ingeborg Bachmannovej už raz na vlastnej koži zažila. Jednoducho trh „V žiadnom prípade to vo mne nevyvoláva dobrý pocit. Súťaž, ako je táto, nemá nič spoločné s písaním či s literatúrou, je to celkom jednoducho trh. Súčasť literárneho priestoru,“ hovorí autorka celkom triezvo v jednom z rozhovorov. „Ide tu najmä o to, aby bol človek prítomný, o nadväzovanie kontaktov, snáď aj o ceny, ale len celkom málo o rozvoj vlastného písania na základe odbornej kritiky. Človek musí mať veľké šťastie, aby bola diskusia týkajúca sa jeho textu prínosná aj pre neho samého.“ Napriek tomu si Reitzerová, ktorá už za svoj debut Taghelle Gegend dostala literárnu cenu aspekte-Literaturpreis a štipendium Hermanna Lenza, môže dovoliť pochváliť sa. „Mala som šťastie, že ma člen poroty André Vladimir Heiz sám od seba oslovil, či by som mu niečo neposlala. A mojím textom sa skutočne zaoberal. Rozhovory s ním boli pre mňa naozaj prínosné.“ Reitzerová bude čítať text, ktorý vyjde už o niekoľko dní v zbierke poviedok Frauen in Vase (Ženy vo vázach) vo vydavateľstve Haymon a tematicky nadviaže na román, ktorý vyšiel na jar 2007 a ktorý mal veľký úspech. „Pôjde o podobnú tému: Ako sa možno dostať z obyčajného púheho živorenia k plnohodnotnému životu? Rozdiel však je, že hrdinky medzičasom dozreli z dievčat na dospelé ženy.“ Hoci v románe zachytila Reitzerová v presne odpozorovaných scénach a starostlivo opísaných obrazoch pokusy mladej ženy zakoreniť sa vo vlastnom živote, hovorí v rozhovore bez empatie a so samozrejmosťou o svojej vlastnej ceste k živobytiu spisovateľky na voľnej nohe. „Pochádzam z prostredia, ktoré bolo od literatúry a umenia relatívne vzdialené,“ tvrdí spisovateľka, ktorá vyrástla neďaleko Grazu ako dcéra rodičov zamestnaných v poľnohospodárstve a záhradníctve. „Preto bolo po maturite štúdium germanistiky najlepším spôsobom, ako si vytvoriť priestor na čítanie a písanie bez toho, aby som bola príliš nápadná,“ smeje sa autorka. Písanie jej vraj bolo odjakživa bližšie ako polia a kvetinové záhony. Boj proti mlčaniu „Písanie ma zaujímalo už dávno.“ Prvé texty, z „ktorých sa, chvalabohu, väčšina stratila“, boli aj pokusom bojovať s nedostatkom komunikácie a čoraz viac sa šíriacemu mlčaniu. Po maturite sa Reitzerová rozhodla študovať v Salzburgu, kde sa v nej skĺbila radosť z osobnej slobody, ktorú tu získala, so skúsenosťou provinčnej stiesnenosti. Preto sa neskôr rozhodla pre Berlín. Štúdium ukončila prácou o Ernstovi Jandlovi, vedela však, ako hovorí, „že nie je určená pre kariéru vedkyne“. Čo namiesto toho? „Výlet do sveta stratených existencií,“ hovorí Reitzerová a odzbrojujúco sa pritom usmeje. Pracovala vo videopožičovni, ako uvádzačka v kine, vo vydavateľstve, v marketingu pre Kulturhaupstadt Weimar, a počas krátkodobého návratu do Grazu vo Forum Stadtpark. Keď jej v antológiách a literárnych časopisoch vyšli prvé texty, vedome sa rozhodla nepokračovať v kancelárskom zamestnaní a pokúsiť sa o existenciu ako spisovateľka. „Robiť to, čo je pre človeka dôležité, má väčšiu cenu ako istota pravidelného príjmu s vianočnými prémiami a odmenami.“ Reitzerová, ktorá neprikladá veľkú dôležitosť konvenčnému rozprávaniu („Bolo by absurdné tvrdiť, že román musí v dvadsiatom prvom storočí vyzerať rovnako ako v storočí devätnástom. Čitatelia predsa niečo vydržia!“) a ktorá vníma vlastnú spriaznenosť s autormi ako Jelineková a spol. („Čo by bola nemecky písaná literatúra bez Jelinekovej? Na to nechcem ani pomyslieť!“), sa od roku 2004 pokúša udržať sa nad vodou prostredníctvom štipendijných pobytov, honorárov za autorské čítania a príležitostnými zamestnaniami. „Keď sa to nedá, musí sa človek poobzerať po niečom inom.“ Odkedy vyšiel román Taghelle Gegend, Reitzerová sa stala pre znalcom pojmom, hoci vystupuje menej nápadne ako „niektorí mladí kolegovia“, ktorí svoje dielo predstavujú svetu s veľkou dávkou sebavedomia. „Skrývať sa však v žiadnom prípade neskrývam! Nemám strach z verejnosti!“ Preto sa súťaže zúčastňuje „relatívne bez trémy“. „Musím priznať, že to beriem trochu športovo.“ Možno je to ten správny prístup. A to nielen preto, že víťaz či víťazka bude známa deň pred finále európskeho futbalového šampionátu. Je to riskantné Najmladší z nominovaných autorov, Clemens J. Setz, sa súťaže zúčastňuje novelou. Jeho sedemstopäťdesiatstranový romám Die Frequenzen (Frekvencie) vyjde začiatkom budúceho roka. „Už veľmi, veľmi dávno som si začal vymýšľať príbehy a rozprávať ich, akoby boli skutočnosťou,“ hovorí Clemens v rozhovore. „Zapisovať som si ich začal asi tak v sedemnástich.“ Dnes má tento spisovateľ z Grazu dvadsaťpäť rokov, študuje ešte matematiku a nemčinu, pedagogický smer, a vo februári budúceho roku vydáva svoju druhú knihu, sedemstopäťdesiatstranový román. Svojim debutovým románom Söhne und Planeten, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Residenz v roku 2007, sa dostal už medzi nominovaných na literárnu cenu aspekte-Literaturpreis. Koncom júna sa ako jeden z dvoch Rakúšanov svojou novelou zúčastní súťaže o prestížnu cenu Ingeborg Bachmannovej. „Stalo sa už, že vyhrali skvelé úryvky z románov. Nepopieram však, že je to riskantné. V diskusiách sa medzi iným často objavuje námietka, že priveľa ostáva nedopovedané.“ Takto Setz odôvodňuje svoje rozhodnutie zúčastniť sa súťaže uzavretou novelou Die Frequenzen, hoci skutočne obsiahly nový román by mu bol poskytol dostatočnú možnosť výberu. „Ak si chcete v internetovom vyhľadávači vyhľadať pojem, ktorý by knihu opísal, odporúčam Rube-Goldbergov stroj,“ hovorí autor tajomne. Teda prístroj, ktorý po dlhom rade reťazových reakcií dosiahne relatívne malý účinok. „Napríklad, ak si slávny profesor nechá pri raňajkách rozbiť vajíčko na mäkko.“ Čo si má človek predstaviť pod románom podľa takéhoto princípu? „Je to dlhý príbeh. Odohráva sa v ňom všetko.“ Viac autor neprezrádza. Nové oblasti krásy Prístroje a frekvencie dávajú však, samozrejme, tušiť istú afinitu k prírodným vedám. Skutočnosť, že autori ako Daniel Kehlmann dosiahli takýmito témami veľký úspech, si Setz vysvetľuje nasledovne: „Ľudia hľadajú neustále nové oblasti, v ktorých by nachádzali krásu.“ Na to je však potrebné „povrchné, poetické chápanie“ laika, akým je Kehlmann. „Len vtedy sú tie knihy také dobré.“ Setz sám študuje matematiku. „A prečo nie? Povedal som si, to je niečo, v čom som dobrý. Musím však priznať, že ma to aj skutočne ničí.“ Učenie však pre tohto študenta pedagogického smeru neprichádza viac do úvahy. „Pre všetkých zúčastnených by to bola katastrofa. Jednoducho to neviem. Je mi úplne jedno, či niekto niečomu rozumie alebo nie.“ Ako skrachovaný spisovateľ vyučovať nemčinu, to považuje tento ambiciózny spisovateľ za to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať. Cena Ingeborg Bachmannovej, ktorá „človeka hneď preslávi a prinesie mu uznanie“, by mu teda prišla naozaj vhod. Rovnako, ako finančná odmena dvadsaťpäť tisíc eur. „Z toho by som dlho vyžil.“ V súčasnosti je pravdepodobnosť víťazstva pre každého zúčastneného 0,07, poznamenáva Setz mimochodom, ale počas autorských čítaní sa stáva nevypočítateľnou. „Je možné, že autori, ktorí čítajú druhý deň, zanechajú v porote čerstvejší dojem,“ tvrdí Setz v súvislosti s „rozsudkom“ poroty na konci druhého súťažného dňa. „V každom prípade sú to odborníci, na ktorých sa dá spoľahnúť.“ Nakoľko hrá rolu skutočnosť, že je spomedzi nominovaných autorov s odstupom najmladší, sa tiež dá vyjadriť číslami len veľmi ťažko. Hľadať treba v knihách „Čo sa týka životopisu, nedá sa toho veľa pokaziť,“ hovorí autor hneď na začiatku rozhovoru. „Ja som šiel celkom obyčajnou, nudnou cestou.“ Po prvých publikáciách v časopisoch a antológiach nasledoval vysoko cenený, formálne náročný román. Vo voľnom čase mačky, hra na klavíri, a, to je už o niečo menej nudné, bifonický spev. „Nie je to vlastne nič ťažké. Dokáže to každý, kto pri sprchovaní dosť dlho cvičí,“ dodáva skromne Setz. Kto sa o ňom chce dozvedieť niečo zaujímavé, musí vraj hľadať v jeho knihách. „Tam to buď nájdete, alebo nenájdete.“ Mimo svojich kníh je totiž autor podľa Setza „jednoducho len agent svojej zaujímavejšej stránky.“ Napríklad, ak v rozhovoroch hovoríte o tom, že J. uprostred vášho mena znamená Johann. A že si ho tam človek píše len preto, aby si ho neplietli s iným spisovateľom z Grazu, s Georgom Petzom. V roku 2007, ktorý sa označuje aj ako rok skvelých textov, boli horúcimi kandidátmi na cenu Ingeborg Bachmannovej hneď štyria autori. Delia sa o štyri ocenenia, ktoré sa v Klagenfurte udeľujú. Víťazom ceny sa minulý rok stal nemecký básnik Lutz Seiler. Povesť kultu Svojím minuloročným tridsiatym prvým ročníkom dosiahol Klagenfurt v každom prípade povesť kultovej udalosti. Osemnásťhodinové autorské čítanie sa v posledných rokoch premenilo na udalosť, ktorá sa, medzi iným, môže smiať aj sebe samej. Ktorej noví členovia poroty sa čoraz menej chápu ako sudcovia a prísni učitelia, ale ako tí, čo sami nepoznajú všetky odpovede a neprestávajú hľadať. Ako ľudia, ktorí sa, až na niekoľko výnimiek, vyhýbajú paušalizujúcim úsudkom a pokúšajú sa o difeprencovaný pohľad na prečítané texty. Klagenfurtu v jeho dnešnej podobe možno želať len čo najdlhšiu budúcnosť. Pretože osemnásť hodín venovaných literatúre v televízii, bez prvkov šou a bez odporúčaní, čo si kúpiť, je skutočne „čistá anarchia“. V tom najlepšom zmysle slova. Zdroj: www.derstandard.at