Móda, či nevyhnutnosť alebo Kto sa bojí mediálnej výchovy

Správa z nedávnych dní: Od septembra 2008 bude novým predmetom v školách mediálna výchova. Má deti naučiť vyhodnocovať medializované informácie a vytvoriť si názor na médiá. Možno sa pýtate, načo taký módny luxus. A pýtate sa možno aj napriek tomu, že viete – nie všetko, čo sa dostane na internet, je pravda. Nie všetko, čo ponúkajú tvorcovia a tí, čo napĺňajú jeho stránky, je dôveryhodné. Takisto ako vždy nie je dôveryhodné ani to, čo ponúkajú iné médiá, a nielen v internetovej sieti, ale aj na papieri či v éteri. Toto konštatovanie býva pre mnohých stredoškolákov, „základkárov“, ale aj ich učiteľky, s ktorými sa stretávam pri rôznych aktivitách, azda najväčším prekvapením. A neveria, že je to tak. Do značnej miery neveria aj preto, lebo nemožnosť spoľahnúť sa bezvýhradne a bez akéhokoľvek prehodnocovania na médium, ktoré produkuje informácie, presnejšie na tých, ktorí ich tam vkladajú, znamená prácu. Aj na sebe. Aj preto je pre nich ťažké uveriť, že internet je síce úžasný zdroj informácií, ale ak s ním človek nevie narábať aspoň trošku kriticky, je to zároveň aj zdroj úžasne nedôveryhodný. Najviac sa pritom deti (ale aj veľké množstvo dospelých) zdráhajú akceptovať, že nedôveryhodná môže byť napríklad už len kontrola gramatiky v textoch písaných na počítači. (Aj keď tá zväčša od internetu priamo nezávisí.) Príslušný program je síce schopný výborne upozorňovať na preklepy, ale nič mu nehovorí zmysel slov a viet a už vôbec nie kontext. Okrem toho, ani tí, ktorí doň zadávajú údaje, ich nezadávajú vždy správne. To platí aj pre ostatné programy a ešte viac pre všetko, čo sa zverejňuje na internete. Nielen svetskí pochybovači Pozornosť na tieto súvislosti obracajú aj také autority, ako je napríklad Rada Európy.V jej odporúčaní č. 1466 z roku 2000, ktoré sa zaoberá nevyhnutnosťou mediálnej výchovy detí, sa okrem iného uvádza, že „médiá bezprecedentným spôsobom umožňujú k o m u k o ľ v e k vytvárať správy vo verejnom priestore, že orientácia v tejto obrovskej mase informácií je čoraz ťažšia, že mediálna realita nie je skutočná realita“. A pripomína aj to, že „pre mnohé deti a mladých ľudí sú moderné médiá, najmä internet, ich svetom, ich virtuálnou realitou a často oveľa viac než dospelí túžia po ovládaní nových technológií a vedia si s nimi ľahko poradiť, ale ich poznávacie schopnosti a schopnosť robiť rozhodnutia na základe hodnôt ešte nie sú celkom vyvinuté“. Komu by nestačilo konštatovanie svetskej inštitúcie, možno sa zamyslí nad tým, že nevyhnutnosťou mediálnej výchovy sa už dávno zaoberali a stále zaoberajú aj najvyššie cirkevné orgány. Podľa textu Očami viery, vedy a kultúry: Benedikt XVI. postavil do centra mediálnej pozornosti deti uverejnenom vlani v máji na www.radiovaticana.org pokladá predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup John Patric Foley za tri hlavné princípy obsiahnuté v dokumentoch rady Etika v reklame, Etika v komunikácii a Etika na internete pravdu, dôstojnosť osoby jednotlivca a spoločné dobro. V dokumente sa ďalej uvádza, že – voľne citované - „výchovné výzvy dnešného sveta sú často ovplyvňované masmédiami a v tomto kontexte je podstatnou vhodná formácia k správnemu používaniu médií, tak, aby sa z detí stávali rozumní používatelia komunikačných prostriedkov“. Veď to bolo v novinách Poznanie, že bez značnej dávky vedomostí a schopnosti kritického hodnotenia informácií, ktoré sa na človeka valia, nám ani výnimočne jednoduchý a rýchly prístup k informáciám nemusí priniesť efekt, aký od neho očakávame, býva pre školákov dosť veľkým sklamaním. A pozoruhodné sa môže zdať, že pre viacerých pedagógov je to zase veľké prekvapenie. Dôvody môžu byť jednoduché. V školách ešte vždy učia učitelia vyrastajúci v ére, keď zverejnenie nejakého faktu znamenalo zároveň jeho verifikáciu (minimálne verifikáciu jeho formálneho stvárnenia): musí to byť pravda, veď to písali v novinách (povedali v rozhlase, ukazovali v televízii). Tí mladší, povedzme tridsiatnici, sú zase formovaní agresívnym prostredím predovšetkým komerčného mediálneho tlaku, ktorý nám denne vbíja do vedomia to, čo nás má presvedčiť, aby sme – kúpili. A pripomína, čo sme sa podaktorí učili v dejinách žurnalistiky, že súčasné noviny majú korene v potrebe výrobcov informovať o svojich produktoch – aby ctení zákazníci vedeli, čo a prečo si majú kúpiť, teda v reklame a inzercii. Všetko ostatné, čo sa popri týchto dvoch primárnych cieľoch aj súčasných médií zvezie, im buď slúži, alebo je popri nich zvyčajne len trpené ako nutné zlo, ktoré môže pritiahnuť aj komercii menej podliehajúcich respondentov. O nadbiehaní vkusu čitateľov, ktorý za posledných dvadsať rokov práve samy médiá systematicky splytčovali a pod zásterkou toho, že čitatelia si to žiadajú, sa im ho podarilo dostať zavše aj nižšie ako na dno, ani nehovoriac. Overovanie sa nenosí To, že pri faktoch sa neradno spoľahnúť na prvý dojem, pozretie či počutie, si v lavíne všetkého, čo sa na nás valí, už sotva stíhajú uvedomiť aj profesionáli, ktorí o tom niečo vedia. Kdeže ešte tí, pre ktorých je už samozrejmé (zavše až nebezpečne) stotožňovanie virtuálneho sveta so skutočnosťou. Ani im nenapadne, že ak sa na zverejnené informácie chceme spoliehať, treba si ich overiť. A tak čím ďalej tým viac platí, že to už dnes vedia (aj keď nie vždy majú možnosť alebo chcú využiť) iba autori, pre ktorých je zverejňovanie informácií zamestnaním. A ani z tých to nerobia všetci. Niektorí, zväčša tí „rýchlení“, ani netušia, že sa to má a že to môže zvýšiť ich autorský kredit – aspoň u tých respondentov, ktorým záleží nielen na množstve, ale aj kvalite informácií. Iní sú presvedčení o tom, že svet jestvuje od dňa, keď sa na ňom zjavili oni, takže sami sebe pripadajú ako dostatočný a dostatočne dôveryhodný zdroj. A ďalším dokonca v serióznej práci s informáciami nepriamo, ale zavše aj priamo, zabraňujú sami vydavatelia. V snahe ušetriť zamestnávajú čo najmenší počet ľudí a overovanie informácií pokladajú za zdržujúcu zbytočnosť: môže ohroziť rýchlosť, s akou sa dostanú na ich mediálne nosiče. A ak je konkurencia rýchlejšia... Rada Európy už pred ôsmimi rokmi konštatovala, že orientácia v obrovskej mase informácií je čoraz ťažšia, že mediálna realita nie je skutočná realita, ale vo svete, ktorému vládne mediálna kultúra (alebo skôr „kultúra“?) sa fikcia s realitou často prelína. Rada zároveň upozorňuje, že pre mnohé deti a mladých ľudí sú realitou, aj keď virtuálnou, práve moderné médiá, najmä internet, vedia ich technicky hravo zvládnuť, ale ich poznávacie a rozhodovacie schopnosti na základe poznania hodnôt ešte nie sú celkom vyvinuté. A pre učiteľov i rodičov, konštatuje sa v odporúčaní RE, je stále ťažšie vyrovnávať sa so zmenami, čo prináša moderná komunikácia. Len pre plavcov Mladí striedajú starých, to je normálny kolobeh života, poviete si a nechápete, prečo sa RE vzrušuje, ani prečo jej odporúčania vzalo vážne Slovensko a poponáhľalo sa zaviesť mediálnu výchovu do škôl. Odpoviem literárne, aj keď našinci vychovaní najmä súčasnou mediálnou kultúrou už tomuto spôsobu reči zrejme dávno prestali rozumieť, prípadne ich práve pre to neporozumenie vrcholne dráždi. Možno tento typ výchovy zavádzame z podobného dôvodu, z akého sa učíme plávať. Veď čo ako je pre náš život nevyhnutná voda, ak nás jej zaplaví toľko, že sa začneme topiť, ak sme neplavci, bude pre nás namiesto života znamenať smrť. A tak akosi to môže byť aj s informáciami. Rada Európy napríklad upozorňuje, že médiá sú schopné ovplyvňovať postoje a správanie, že tie slobodné a nezávislé sú skutočnou mocou pri propagovaní demokratických zmien, zatiaľ čo v rukách totalitných síl sa môžu stať nástrojom iniciujúcim etnickú nenávisť a využívajúcim stereotypy. Otázka znie, kto a na základe akých kritérií pasuje konkrétne médium na slobodné a nezávislé a ešte aj to, či byť slobodný a nezávislý (alebo byť za slobodného a nezávislého vyhlásený) automaticky znamená byť: „mocou pri propagovaní demokratických zmien“ a to, že tí druhí, ktorí si také označenie nevyslúžili (u koho?), zmeny nepropagujú. Lenže to potrebu mediálnej výchovy nevylučuje, skôr naopak. Rovnako ju nevylučuje, ale podporuje otázka, či na určenie toho, čo znamená byť slobodný a nezávislý, existujú nejaké objektívne kritériá alebo stačí byť za takých pasovaným hocijakým (prípadne práve módnym), dosť často najmä samozvaným arbitrom. Dôvod je teda, aspoň pre podkutejších, zrejmý. Kto a prečo sa bojí Alebo možno jeden z dôvodov. Príčinou prskania či nechápavého krútenia hlavou podaktorých médií – načože už len našim deťom bude mediálna gramotnosť, čo je to za módny výstrelok – môže byť aj ďalšie z odporúčaní RE. Podľa neho globalizácia a konvergencia médií vyvoláva nové obavy: záplava informácií; uniformizácia spôsobená nepochybnou dominanciou jedného jazyka a jednej kultúry v nových médiách; rastúca komercializácia. Podľa RE je mediálna výchova dôležitá aj preto, lebo „existuje vážne nebezpečenstvo novej formy sociálneho vylúčenia pre tých, ktorí nedokážu komunikovať prostredníctvom médií a/alebo nie sú schopní kriticky posudzovať ich obsah“. Táto výchova by zároveň mala budovať mediálnu kompetenciu občanov. Inými slovami „kritický a rozlišujúci postoj voči médiám“, aby vedeli vynášať vlastné súdy na základe dostupných informácií, ale aj vyberať najvhodnejšie médiá na komunikáciu a prípadne vyslovovať názory k ponuke médií a ich výstupom. Takže je jasné, kto, ale najmä prečo sa bojí. Aj prečo proti mediálnej výchove broja aj tí, ktorí by si navonok nedovolili nesúhlasiť s tézou RE, že „mediálna výchova umožňuje ľuďom vykonávať právo slobody vyjadrovania a právo na informácie, je prínosom nielen pre ich osobný rozvoj, ale posilňuje účasť a interaktivitu v spoločnosti, v tomto zmysle ich pripravuje na demokratické občianstvo a politickú uvedomelosť a že je potrebné podnecovať mediálnych odborníkov, aby produkovali kvalitné vzdelávacie a kultúrne programy“. Kto by sa nebál, že mediálnou výchovou poučení mladí, ale aj starší by odrazu začali robiť presne to, o čom noviny všetkých farieb píšu, že by slobodní občania v slobodnom štáte mali robiť: teda napríklad sa za peniaze, ktoré za informácie vydávajú, dožadovať vyššej kvality?