Na nezamestnanosť treba ísť aktívnejšie

Outsourcing, teda zabezpečenie služby treťou osobou alebo na zákazku, je stále častejšie využívaný spôsob poskytovania služieb aj vo verejnom sektore. Ukazuje sa ako prijateľný spôsob zaobchádzania s finančnými prostriedkami, keď konkrétnu prácu vykoná firma, ktorá sa špecializuje práve na ňu. Okrem iného sa takto dosahuje vysoká efektívnosť vynaložených prostriedkov, lebo peniaze sú použité na to, na čo použité majú byť. Samozrejme, ak uvažujeme o modeli, a preto nebudeme rozmýšľať nad možným zneužívaním zaobstarávania verejných služieb. Takéto uvažovanie je však len prvým, nazvime to teoretickým krokom. Skôr, než by sme ho zaviedli do praxe, treba hľadať aj nástroje, ktoré pri realizácii akokoľvek dobrého modelu zabránia alebo minimalizujú riziko defraudácie, teda obohacovania sa na úkor štátneho či obecných rozpočtov. Štát platí, ale podľa výsledkov Hoci rozdiely medzi Slovenskom a Veľkou Britániou – aj čo sa týka štruktúry hospodárstva a štruktúry pracovného trhu – sú neraz výrazné, môže byť kráľovstvo inšpiráciou aj pre nás. Tam už dlhší čas využívajú na zabezpečovanie služieb zamestnanosti práve outsourcing, najmä na preškoľovanie nezamestnaných a ich umiestňovanie na trh práce. Najprv miestna štátna správa, resp. samospráva zverejní prostredníctvom verejného obstarávania ponuku na outsoursing rekvalifikácie nezamestnaných, najčastejšie o špecificky definovanú skupinu ľudí bez práce, napríklad ľudia nad 50 rokov, bývalí väzni či mladí nezamestnaní. Úlohou neziskovej organizácie alebo súkromnej firmy je potom v priebehu roka až dvoch umiestniť nezamestnaných na trhu práce tak, aby si zamestnanie udržali minimálne rok. Financovanie je pritom rozdelené na dve časti. Približne 70 percent tvorí základná platba na každého nezamestnaného. Druhých približne 30 percent závisí od úspešnosti umiestnenia uchádzača na trhu práce. Náklady na rekvalifikáciu uchádzača o zamestnanie sa pritom pohybujú od 500 do 2000 eur. Táto položka je veľmi závislá od pripravenosti uchádzača vstúpiť na trh práce, teda od toho, ako dlho už nepracoval a akú rekvalifikáciu si vyžaduje jeho potenciálne nové povolanie. Zákazky zadávané prostredníctvom verejného obstarávania sú na obmedzené časové obdobie, väčšinou jeden až dva roky. Merateľnosť efektívnosti splnenia si záväzku je pritom jednoduchá. Stačí sa pozrieť na počet ľudí, ktorí si po rekvalifikácii našli prácu a aj si ju udržali. Ak niektorá firma či organizácia nie je dostatočne úspešná, ďalšiu zákazku od miestnych úradov už nedostane. Takýto prístup tiež podnecuje profesionálne pôsobenie mimovládnych (neziskových) organizácií v oblasti sociálnych služieb. Na severovýchode Anglicka pôsobí jedna takáto organizácia: volá sa Everyday Skills a v tejto oblasti má už vyše 10-ročné skúsenosti. Okrem práce s nezamestnanými napríklad prevádzkuje mobilné tréningové centrum, vďaka ktorému môžu vo vidieckych oblastiach poskytovať informácie, rady a sprievodné služby na miestach, kde by sa inak k týmto informáciám obyvatelia nedostali. Motivácia zamestnať sa je nízka Takýto systém dnes na Slovensku nefunguje a dokonca ani zatiaľ neexistuje systematický plán čosi také skúsiť. Nie je dopyt zo strany štátnych či samosprávnych orgánov, a práve preto nie je ponuka ani zo strany firiem či dokonca mimovládnych organizácií, hoci ten druhý nedostatok by sa dal pomerne rýchlo prekonať. Ak by sa štát rozhodol pre zmenu v prístupe, určite sa postupne vyprofilujú organizácie, ktoré by dopyt štátu dokázali uspokojiť. Napokon, už dnes by sme našli takých, ktorý s podobnými projektmi predsa len skúsenosti majú, napr. v rámci programov rôznych nadácií či Európskeho sociálneho fondu. Ďalší významný rozdiel medzi naším a britským systémom spočíva v tom, že úrady práce tam majú podobu tzv. job centra, ktoré slúži výlučne na registráciu nezamestnaných. To, aké príspevky a sociálne dávky dostanú, nezáleží vôbec od toho, či chodia v nejakých pravidelných intervaloch na úrad práce, ale od toho, či sa zúčastňujú na rekvalifikáciách a dodržiavajú aj ďalšie súčasti plánu, ktorého cieľom je, aby sa (opäť) zamestnali. Tento plán však vypracúva už externá organizácia, ktorá má na starosti celý proces uplatnenia nezamestnaného na trhu práce. Ak sa nezamestnaný na tomto procese aktívne nezúčastňuje alebo nespolupracuje, prichádza o nárok na sociálne dávky. Motivácia zamestnať sa je však v Británii asi veľká. Určite väčšia ako u nás už podľa pohľadu na rozdiel medzi minimálnou mzdou a maximálnou výškou sociálnych dávok, ktoré môže nezamestnaný poberať. Samozrejme, všetko záleží od individuálnej situácie, ale pri paušalizovanom pohľade je priemerný rozdiel medzi minimálnou mzdou a tým, čo dostane človek, ak je bez práce vo Veľkej Británii, približne 75 percent. Na Slovensku je pritom tento rozdiel iba o čosi viac ako polovičný, a aj to je dôvod, prečo niektorí ľudia nie sú dostatočne motivovaní nájsť si prácu a radšej zostávajú doma. Slovenské úrady druhých nechcú Na Slovensku sa o aplikáciu aktívnej politiky trhu práce najčastejšie starajú samotné úrady práce, ktorých kompetencie a právomoci vymedzuje zákon o službách zamestnanosti. Podľa štatistík Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR) je pritom dlhodobo nezamestnaných viac ako polovica zo všetkých evidovaných ľudí bez práce. Slovensko má momentálne aj najvyššiu dlhodobú nezamestnanosť spomedzi členských krajín Európskej únie. Jediným nástrojom, ktorým možno tento problém riešiť, je efektívne uplatňovanie tzv. APTP, čo zahŕňa individuálny prístup k dlhodobo nezamestnaným a adresnosť pomoci, ak ich ešte niekedy chceme zamestnať. Na to však kapacitne ani profesionálne úrady práce stačiť nemôžu. Princíp poskytovania služieb zamestnanosti externým dodávateľom je pritom na Slovensku aplikovateľný už dlhšie. „Z pohľadu legislatívy ho bolo možné uplatňovať už dávnejšie, ale sa nevyužíval,“ upozornil Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti, ktorý so spomínanou anglickou mimovládnou organizáciou spolupracuje. Dôvod, prečo sa takýto spôsob financovania neuplatňuje, je najmä nedostatok finančných prostriedkov na aktívnu politiku trhu práce v rozpočte verejnej správy. Významným faktorom však môže byť aj úzkoprsosť úradov práce, ktoré nerady púšťajú kompetencie zo svojich rúk a outsourcing nepovažujú za efektívny nástroj riešenia nezamestnanosti. Záleží na prístupe úradníkov Uvažovanie o úlohe tretieho a súkromného sektora v aktívnej politike trhu práce by malo byť novým trendom, ktorým by sa mal náš boj s nezamestnanosťou uberať. „Outsourcovanie“ takýchto služieb by mohlo sprehľadniť a stransparentniť využívanie finančných prostriedkov v sociálnej oblasti. Pomohlo by to tiež oživiť pôsobenie tretieho sektora v sociálnych službách, ktorý by tak mal možnosť pracovať so zaručeným množstvom peňažných prostriedkov a postúpil by teda na kvalitatívne vyššiu, profesionálnejšiu úroveň. Pre úrady práce by to znamenalo čiastočné odbremenenie od administratívy a možnosť koncepčnejšie riadiť politiku zamestnanosti v regióne. Pre verejné financie by tento systém znamenal sprehľadnenie finančných tokov s veľmi adresným využitím. Znižovaním nezamestnanosti by mohol prispieť k zníženiu výdavkov na aktívnu politiku trhu práce v strednodobom horizonte. Je však otázne, do akej miery budú chcieť k tomuto systému prikročiť úradníci, Ústredie práce a úrady práce. Politika zamestnanosti si za súčasných podmienok vyžaduje nový prístup k nezamestnaným a nové metódy práce s nimi. Nedávna novela zákona o službách zamestnanosti síce priniesla mnoho nových prvkov a nástrojov do boja proti nezamestnanosti, nezmenila však spôsob ich uplatňovania. Je preto na úradoch práce, ako pristúpia k aktívnej politike trhu práce a akými nástrojmi budú umiestňovať dlhodobo nezamestnaných na pracovnom trhu. Autorka je redaktorka ekonomickej redakcie TASR