(Ne)otvorenosť druhého piliera

Na budúci týždeň sa končí možnosť „prestupovať“ medzi dvoma „piliermi“ dôchodkového systému. Ficova vláda ich otvorila na pol roka, aby dala ľuďom možnosť rozhodnúť sa, čo ďalej. Je však možné, že „prestupové obdobie“ bude trvať ďalších aspoň šesť mesiacov.
Počet zobrazení: 1351

Na budúci týždeň sa končí možnosť „prestupovať“ medzi dvoma „piliermi“ dôchodkového systému. Ficova vláda ich otvorila na pol roka, aby dala ľuďom možnosť rozhodnúť sa, čo ďalej. Je však možné, že „prestupové obdobie“ bude trvať ďalších aspoň šesť mesiacov. Cez víkend to totiž navrhol šéf sociálneho výboru Národnej rady Jozef Halecký a včera (po našej uzávierke) sa tým zaoberala aj koaličná rada. Nehovoriac o tom, že najlepšie by bolo zachovať otvorenosť navždy. Jozef Halecký obhajuje svoj návrh argumentom, ktorý je v konečnom dôsledku závažnejší, než sa na prvý pohľad zdá. A mohol by byť relevantným argumentom pre zachovanie podobného princípu, aký funguje v zdravotnom poistení. Samozrejme, hovoriť možno len o podobnosti, lebo presun dôchodkových úspor zo Sociálnej poisťovne do nejakej dôchodkovej správcovskej spoločnosti (DSS), či opačne, je predsa len niečo iné, než prestup medzi dvoma zdravotnými poisťovňami. Napokon, prestup medzi dvoma správcami dôchodkových úspor je možný už dnes, hoci je oveľa náročnejší, než prestup v zdravotnom poistení. Po nástupe súčasnej vlády ho skomplikovala zmena, ktorá zaviedla nemalé poplatky za tento prestup a tie môžu najmä sporiteľov s nižšími príjmami odrádzať. Napokon táto „stabilizácia“ bola najmä v záujme DSS, ktoré sa tak musia o niečo menej obávať konkurenčného boja. No najzávažnejšou zmenou bolo „otvorenie druhého piliera“, ktoré umožnilo ľuďom opäť porozmýšľať, či je pre nich naozaj výhodné, aby si na dôchodok sporili na súkromnom účte. Polročný limit sa skončí o desať dní, v prvý pondelok letných prázdnin. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová vytrvalo vysvetľovala, že ľudia pred štyrmi rokmi nedostali vyvážené a pravdivé informácie a o sporení v DSS sa rozhodovali predovšetkým pod vplyvom zavádzajúcej reklamy. V niektorých prípadoch bola reklama dokonca taká nepravdivá, že ju zakázal aj regulačný úrad, lenže až po niekoľkých mesiacoch, ktoré stačili na to, aby Milan Lasica získal státisíce ľudí pre spoločnosť, ktorá medzitým už dvakrát zmenila meno i majiteľa. Takzvanej dôchodkovej reforme nepredchádzala, ani ju nesprevádzala žiadna objektívna informačná kampaň – všetko vrátane kampane, ktorú financovalo Kaníkove ministerstvo z našich daní bola len reklamná kampaň vymývajúca mozgy. Z hľadiska prístupu k objektívnym, se-rióznym a pravdivým informáciám sa jednoducho ľudia nerozhodovali slobodne. Podľa Tomanovej predstáv to mal napraviť prvý polrok 2008. O všetkom sa malo nanovo hovoriť, ľudia mali dostať objektívne a odborne obhájiteľné informácie a znovu sa rozhodovať, či budú platiť všetky dôchodkové odvody do Sociálnej poisťovne, alebo zotrvajú, prípadne si po prvý raz vyberú nejakú súkromnú dôchodkovú spoločnosť. Ale proti ministerkinej predstave stáli DSS so svojim agresívnym PR, vystupovaním a napokon aj reklamnou kampaňou. Ministerstvo navyše vyzeralo nie dostatočne pripravené na komunikáciu v takejto situácii. Už len hádka okolo výpočtov zhodnotenia úspor na súkromných účtoch v letákoch ministerstva ukázala, aká náročná je diskusia o terajšom dôchodkovom systéme, ak jej majú rozumieť aj obyčajní ľudia. Za to, samozrejme, nemôže Viera Tomanová, respektíve môže iba za to, na čo sa ministerstvo pod jej vedením nepripravilo dostatočne. Avšak úroveň, štýl a ostrosť diskusie ovplyvniť nemohla – tá bola logickým dôsledkom toho, že celá „reforma“ sa u nás „zbúchala“ za rok a Dzurindova vláda celkom zámerne a premyslene nevytvorila žiadny priestor na širšiu spoločenskú a odbornú diskusiu o nej. Veľa vecí zostalo nedopovedaných, veľa vecí ani len nezaznelo, veľa informácií sa k ľuďom nedostalo aj kvôli jednostrannosti médií. Pravdepodobne aj pri akokoľvek dobre príprave jednoducho nebolo možné za polroka dohnať to, čo v takom Čile trvalo vyše desať rokov. Minimálne z týchto dôvodov je Haleckého návrh oprávnený a opodstatnený. Naopak neopodstatnené sú výhrady Ivety Radičovej, ktorá hovorí o „ďalšom zneisťovaní“ sporiteľov. Prečo by ich malo zneistiť, že môžu dostať ďalšie a presnejšie informácie o dôchodkovom sporení, o jeho rizikách, o veľkých rizikách pri nákupe anuít atď? Prečo by mala sporiteľov znervózňovať odborná diskusia, ktorej výsledkom môže byť ďalšie vylepšenie dôchodkového systému? Veď vláda jasne deklarovala, že druhý pilier nezruší. V skutočnosti by prijatie Haleckého návrhu mohlo zneistiť iba samotné DSS, ktoré môžu mať oprávnený strach, že prídu o ďalších klientov, keď tí zistia, aké nevýhodné, alebo minimálne aké veľmi riskantné je pre nich takto si sporiť na dôchodok. Iveta Radičová by preto mala – už len preto, že kandiduje na prezidentku – otvorene povedať, že ak sa bráni Haleckého návrhu, tak neobhajuje záujmy ľudí, ale firiem, ktoré na nich dobre zarábajú. Napokon je zaujímavé, ako práve Iveta Radičová, ktorá bola považovaná za najlepšiu odborníčku na poste ministerky práce, v krátkom čase zmenila názor. Ako ministerka totiž (aj v rozhovore pre Slovo) pripustila, že po niekoľkých rokoch, keď „sa systém stabilizuje“, by bolo možné vstup do druhého piliera „zdobrovoľniť“. Teraz jej prekáža aj dobrovoľnosť na obmedzenú dobu. Avšak najdôležitejšie je to, že ak sa teraz ukazuje, že polrok na poskytnutie objektívnych informácií o dôchodkovom sporení ľuďom nestačí, je otázne, či rok už stačiť bude. Opäť musím upozorniť, že v Čile prebiehala diskusia (aspoň odborná, keďže o celospoločenskej nemohlo byť vo vojenskej diktatúre ani reči) vyše desať rokov. A aj tak tam teraz majú obrovské problémy. U nás by to vzhľadom na skúsenosti zo sveta mohlo byť kratšie, polroka či rok je však výsmechom. Navyše je zrejmé, že o výhodnosti či nevýhodnosti sa musia presvedčiť ľudia aj na vlastnej koži – dokazujú to skúsenosti s tzv. tretím pilierom. A na to treba mnoho rokov. Ak vláda dokázala nájsť na polroka spôsob, akým sa ľudia môžu presunúť z jedného piliera do druhého bez toho, aby prišli o to, čo na odvodoch zaplatili doteraz, určite je možné takýto spôsob nájsť aj na dlhšie obdobie – navždy. Nie je to jednoduché a nedá sa to rýchlo. A možno by išlo do istej miery o pokus. Ale stále by to bol oveľa menej nebezpečný pokus, než bola a je Kaníkova „dôchodková reforma“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984