Reklama
Reklama

Obrana Lisabonu

Považujem sa za „pro-Európana“ – verím, že posilňovanie európskej integrácie a jej inštitucionálne ukotvenie je najlepší spôsob, ako môže Európa prekonávať vnútorné antagonizmy a čeliť vonkajším výzvam.
Počet zobrazení: 640
12CB-m.jpg

Považujem sa za „pro-Európana“ – verím, že posilňovanie európskej integrácie a jej inštitucionálne ukotvenie je najlepší spôsob, ako môže Európa prekonávať vnútorné antagonizmy a čeliť vonkajším výzvam. Považujem sa tiež za „ľavičiara“ a za týmto konštatovaním si môžete predstaviť dlhé vývody o potrebe demokracie, ľudských práv, rovnosti a solidarity. Práve preto (čo môže pre niektorých znieť paradoxne) ma výsledok írskeho referenda o Lisabonskej zmluve vôbec nepotešil. Rozhodnutie írskych voličov (respektíve tých, ktorí považovali otázku za dostatočne dôležitú na to, aby prišli k referendu) je suverénne a bezpochyby legitímne. To však ešte neznamená, že je správne. Nielen z môjho osobného hľadiska „proeurópskeho ľavičiara“, je nesprávne aj z hľadiska toho, čo Íri od Európskej únie (a pôsobenia svojej krajiny v nej) očakávajú, v akom politickom spoločenstve chcú žiť. Európski politici, na čele s tými írskymi, sa po oznámení prvých výsledkov minulotýždňového hlasovania ponáhľali vysvetľovať, že rozhodnutie Írov nebolo hlasom proti Európskej únii, iba odmietnutím konkrétnej zmluvy. Pre mnohých „euroskeptikov“ je to asi jasný príklad politickej propagandy, snahy „zachrániť situáciu“ (a vlastnú tvár). Príprava pôdy na to, aby politici mohli „obísť“ výsledok referenda, nechať Írov hlasovať znova, prosto prijať zmluvu za každú cenu. Možno. Nič to však nemení na fakte, že je to s vysokou pravdepodobnosťou pravda. Nechajme hovoriť fakty (respektíve tie najlepšie fakty, ktoré môžeme o natoľko záhadných veciach, akými sú „verejná mienka“ a „politické správanie “ v tejto situácii získať). Európsky štatistický úrad Eurostat zverejňuje pravidelne výsledky prieskumov verejnej mienky v členských krajinách. Posledný „štandardný Eurobarometer“ bol zverejnený na jar 2008, obsahoval odpovede z jesene 2007. Podľa neho si skúsime zmapovať, čo si Íri o únii myslia. Tri najsilnejšie argumenty tábora proti Lisabonskej zmluve boli: zmluva ohrozí „daňovú suverenitu“ a prinúti Írov zvýšiť dane; zmluva ohrozí tradičnú írsku suverenitu; zmluva prinúti konzervatívne Írsko legalizovať interrupcie a prijať iné „liberálne“ pravidlá. K zmysluplnosti týchto argumentov sa dostaneme neskôr. Skúsme sa na ne najprv pozrieť cez prizmu toho, čo si írski občania o európskej integrácii myslia. Trochu nutných (nudných) štatistík Íri sú vo všeobecnosti silno proeurópski. Až 87 percent si myslí, že ich krajina z členstva profitovala, čo bol najvyšší podiel v únii. Z toho dosť prirodzene vyplýva, že veľká väčšina (74%) považuje EÚ za „dobrú vec“. Vývoj dát od roku 1973 ukazuje, že od roku 1985 podpora členstvu v krajine rastie, čo je v ostrom kontraste s celkovou situáciou v únii, kde podpora od 90-tych rokov klesá, len s miernym občasným zlepšením. Prieskum dokonca ukázal, že čím viac si respondenti cenili národnú identitu, čím väčšmi sa cítili zviazaní so svojou krajinou, tým lepší obraz o únii mali. Íri teda v drvivej miere považujú integráciu za dobrý projekt a súhlasia so svojou účasťou v nej. Ich hlasovanie v referende možno z tohto pohľadu ťažko považovať za „protieurópske“. V akej únii však chcú žiť? Ďalšia séria otázok Eurobarometra sa pýtala na niekoľko politických oblastí a to, či v nich Íri podporujú spoluprácu národných a európskych inštitúcií. V trinástich zo 16 oblastí bola väčšina respondentov za zdieľané kompetencie – medzi nimi najmä boj proti terorizmu (76%), podporu regiónov (74%) a vedecký a technologický výskum (74%). Silná väčšina podporovala, a to je vzhľadom na námietku ohrozenia „neutrality“ paradoxné, aj zdieľané kompetencie v oblasti obrannej a zahraničnej politiky (61%). S tým korešponduje aj postoj k ďalšiemu rozvoju spoločnej obrannej a bezpečnostnej politiky a spoločnej zahraničnej politiky – 66 percent Írov bolo za, čo je síce v oboch prípadoch menej ako európsky priemer, stále však dostatočne veľká väčšina. Pravda, trochu iná situácia je v oblasti daní. V Írsku, ktoré dokázalo výhodným daňovým systémom prilákať mnohé zahraničné investície (označenie „daňový dumping“ je len vecou ideologických preferencií), si 60 percent respondentov myslelo, že táto oblasť má ostať v kompetencii národných vlád. Na druhej strane, len minimálne množstvo (4%) zaradilo dane medzi politické priority a väčšina (52%) nemala žiaden názor na to, či EÚ zohráva v daňovej politike pozitívnu alebo negatívnu úlohu. Zhrnuté a podčiarknuté – Íri sú vo všeobecnosti proeurópskejší než bežný Európan a väčšina nemá nič proti tomu, keď sa im Brusel „pletie“ to rozhodovania v celom rade politík. Zahraničná a bezpečnostná politika, dane a „identita“ nie sú dôvodmi na odmietanie integrácie. Prečo teda hlasovali proti? Írske námietky Najčastejšie argumenty tábora odporcov Lisabonskej zmluvy sme už spomenuli. Hneď na začiatok je potrebné povedať, že s Lisabonskou zmluvou mali málo spoločné. V Európskej únii existujú snahy aj konkrétne plány posilniť harmonizáciu daní (pretože dane už čiastočne harmonizované sú). Ak by existovala dostatočná politická vôľa, bolo by to možné urobiť už pri súčasných pravidlách. Lisabonská zmluva by neznamenala zavedenie „európskej dane“ a hoci umožňuje zjednodušenie prijímania rozhodnutí zmenou princípu jednomyseľnosti na kvalifikovanú väčšinu, takýto posun je podmienený opäť len jednomyseľným rozhodnutím všetkých členských štátov. Čiže tak ako doteraz – dostatočnou politickou vôľou. Podobne je to s „neutralitou“. Európska únia sa už niekoľko rokov snaží posilniť svoje kapacity v oblasti bezpečnosti a zjednotiť hlas na medzinárodnej úrovni. Lisabonská zmluva nie je základom pre vytvorenie akejsi „európskej armády“ (projekt „bojových skupín“, ktoré EÚ vytvára, aby mohla pôsobiť v zahraničných operáciách, je starší a priamo s ňou nesúvisí) a pripojenie sa členskej krajiny k akejkoľvek zahraničnej misii únie ostáva dobrovoľné. Najnezmyselnejšie je tvrdenie, že Lisabonská zmluva prinúti Írov legalizovať interrupcie či prijať iné liberálne pravidlá. Zmluva to v hlavnom texte nikde neuvádza, rovnako ani Charta základných práv, ktorá je k nej pripojená. Toľko „nestranná úvaha“. A k nej ešte jedna „ideologicky motivovaná“ – niekoho, kto sa považuje za ľavičiara s liberálnym postojom k otázke ľudských práv, môže ťažko tešiť, že bola Zmluva odmietnutá na základe argumentov, že krajinu prinúti zlegalizovať interrupcie a postupne harmonizovať daňovú politiku. Ak by to bola pravda, je to dobrá zmluva. Námietka zložitosti Často spomínanou kritikou Lisabonskej zmluvy (a predtým Ústavnej zmluvy) je zložitosť. Zmluva je príliš dlhá, príliš komplexná na to, aby ju mohol (bol ochotný) „bežný občan“ prečítať, nieto ešte pochopiť. A čo je horšie, zložitosť politických procesov je vhodným zastieraním na skrytie nedemokratických praktík. Bezpochyby. Pravdou rovnako je, že únia (alebo proces integrácie) trpí nedostatkom transparentnosti, že príčinou „priepasti medzi úniou a občanmi“ je aj neschopnosť ľudí „vidieť“ do európskych politických procesov a strata viery, že na ich hlase ešte záleží. Súčasne je to však voči Lisabonskej zmluve dosť neférová námietka (dokonca ešte neférovejšia, než bola proti euroústave). Ak by sme prijímali ústavu, zakladajúci dokument štandardného federálneho štátu, bola by požiadavka na jeho jasnosť, a podľa možností aj malý rozsah, oprávnená. Rovno sa priznám, že predstava jednotnej, federálnej Európy s jednoduchou vlastnou ústavou sa mi páči (pochybujem však, že sa páči väčšine kritikov). Lenže Európska únia nie je federálnou Európou (a pravdepodobne ňou ešte dlhší čas nebude). A Lisabonská zmluva nemala byť ústavou (tak, ako ňou nemal byť dokument nesprávne a nešťastne nazvaný „ústavnou zmluvou“). Mala byť ďalšou z radu zmlúv vytvárajúcich základný formálny rámec európskej integrácie. Reformou primárneho práva – to znamená fungovania inštitúcií (ich zloženia a rozhodovania) a európskych politík (cieľov, kompetencií, spôsobov rozhodovania, atď.). To znamená, že musela byť nutne komplexnejšia, mať širší záber, ako „klasická“ ústava. Okrem toho, do úvahy musela brať aj potrebu citlivého hľadania rovnováhy medzi požiadavkami, ktoré politické elity členských krajín definovali ako „národné záujmy“. Isteže by bolo krajšie mať pekný, okrúhly počet europoslancov, ako to bolo pôvodne navrhnuté – teda 750. Lenže to by tu nesmelo byť Taliansko s požiadavkou „aspoň jedného poslanca naviac“, kvôli ktorému bol prijatý zložitý kompromis (Europarlament mal mať teda fakticky 751 europoslancov, ale jeho predseda sa formálne nepočítal za poslanca, a tak „na papieri“ ostal pekný okrúhly počet). Bolo by elegantnejšie zaviesť rovno jednoduchší princíp dvojitej väčšiny pri hlasovaní v rade, lenže to by nesmelo Poľsko namietať tak radikálne, až musela únia prijať zložitý „Ionninský kompromis“. Predstava o zmluve, ktorá by bola „jednoduchá a pochopiteľná, napríklad ako Ústava Spojených štátov amerických“ (čo občas zaznieva z úst odporcov) je preto utopická. A zavádza. A potom je tu druhá výhrada. Je určite ťažké predstaviť si občana, ktorý si naštuduje, či len prečíta dokument ako Lisabonská zmluva. Lenže veľká väčšina občanov v európskych krajinách nemá naštudované, a často ani prečítané ani len vlastné národné ústavy, ktoré sú nielen omnoho jednoduchšie, ale ktoré rámcujú každodenný život omnoho dlhšie (v mnohých prípadoch „od narodenia“). Napriek tomu bude málokto spochybňovať legitimitu týchto dokumentov. Skrátka, politický systém (od legislatívnych noriem, ktoré ho rámcujú, až po každodennú prax) nie je pre drvivú väčšinu ľudí niečo „naštudované a pochopené“, ale niečo „zažívané“. V prípadoch, akým je írske referendum, je na politických elitách, aby interpretovali, vysvetlili, čo dokument pre občanov znamená. Za predpokladu, že írska vláda Lisabonskú zmluvu naozaj podporovala, v tejto úlohe očividne zlyhala. Zmluvu však nemôžeme označiť za zlú či nedemokratickú len preto, že si ju „bežný človek“ nedokáže „prečítať v autobuse po ceste do práce“. Námietka nedemokratickosti Medzi argumentmi odporcov sa zvyklo objavovať tvrdenie, že Lisabonskú zmluvu treba odmietnuť, pretože je pokusom európskych politických elít „pretlačiť“ dokument, ktorý už raz úplne právoplatne odmietli voliči vo Francúzsku a Holandsku. O motívoch tých Francúzov a Holanďanov, ktorí v referendách v roku 2005 hlasovali proti Ústavnej zmluve, sa už toho popísalo mnoho. Väčšina komentárov sa dá zhrnúť: príčin bolo mnoho a len málo z nich súviselo priamo s Ústavnou zmluvou. To je však teraz menej dôležité. Faktom totiž je, že Lisabonská zmluva je iným dokumentom. Európski lídri ju pripravili ako „náhradné riešenie“, je Ústavnou zmluvou okresanou o všetky formálne prvky, ktoré mohli vytvárať zdanie „ústavnosti“ (teda zdanie, že ide o zakladajúci dokument politickej entity podobnej štátu) – inkorporovanú Chartu základných práv, symboly EÚ, pomenovávanie európskej legislatívy termínmi známymi z národnej úrovne (zákony, nariadenia), atď. Odporcovia tvrdia, že drvivá väčšina obsahu však do Lisabonskej zmluvy prešla nedotknutá. Je to pravda, súčasne však treba povedať, že tie námietky odporcov euroústavy, ktoré sa nejako týkali dokumentu ako takého, smerovali práve voči týmto symbolickým znakom. Ich odstránením preto musel aj pre nich vzniknúť nový dokument. Únia, akú chcem Netreba byť naivný. Lisabonská zmluva nevytvárala politickú entitu, v ktorej by chcel „proeurópsky ľavičiar“ žiť. Lenže zo všetkých vyššie spomínaných príčin to ani taký dokument nemohol byť. A taký dokument nie je ani realistickou alternatívou Lisabonskej zmluvy. Takéto konštatovanie je možno nepríťažlivo neidealistické, nie je tým však kapituláciou voči snahe o „lepší svet“. Popri všetkých výhradách je totiž Lisabonská zmluva oproti súčasnému stavu krokom vpred. Zjednodušuje fungovanie únie – či už ide o spôsob práce inštitúcií, alebo spôsob prijímania rozhodnutí. Niektoré jej ustanovenia vytvárajú priestor na lepšie zapojenie občanov do rozhodovania – verejné zasadnutia rady, posilnenie Európskeho parlamentu ako jediného priamo voleného orgánu a úlohy národných parlamentov v rozhodovaní, silnejšie petičné právo... Viac spoločných politík vytvára šancu, že únia bude schopná čeliť najvypuklejším ekonomickým, sociálnym či environmentálnym problémom v rámci svojich hraníc i globálne. To, aký politický obsah budú mať rozhodnutia – či budú inkluzívne alebo v prospech elity, či budú postavené na princípoch rovnosti, solidarity – nezávisí od Lisabonskej zmluvy, ale od vplyvu politických síl. Štatistiky: Írsko bolo jedinou krajinou, v ktorej sa referendum o Lisabonskej zmluve uskutočnilo. Na referende v Írsku sa zúčastnilo 53,1% voličov. Proti Lisabonskej zmluve hlasovalo 53,4% zúčastnených voličov. Za Lisabonskú zmluvu hlasovalo 46,6% zúčastnených voličov. Proti hlasovalo v absolútnom vyjadrení 862 415 írskych voličov, čo je 0,175% populácie EÚ.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama