Veľká ilúzia ruského cára?

Ruský cár Alexander I. (nar. 12. (23.) 12.1771 v Sankt Peterburgu) bol záhadná osobnosť. Časť jeho súpútnikov ho vnímala ako veľkého stratéga vidiaceho „za roh“, časť ako vládcu, ktorý nerozmýšľa o budúcnosti. Bol chladný pragmatik alebo muž patriaci do rúk psychiatrov?
Počet zobrazení: 3000
11-m.jpg

Ruský cár Alexander I. (nar. 12. (23.) 12.1771 v Sankt Peterburgu) bol záhadná osobnosť. Časť jeho súpútnikov ho vnímala ako veľkého stratéga vidiaceho „za roh“, časť ako vládcu, ktorý nerozmýšľa o budúcnosti. Bol chladný pragmatik alebo muž patriaci do rúk psychiatrov? V dobovej literatúre sa Alexander I. veľmi často prirovnáva k Sfinge, ktorú do smrti nikto nerozlúštil. Dodnes sa vedú spory okolo jeho konceptu zahraničnej politiky. Bol komplikovaný ako jeho charakter, lenže počas jeho vlády sa posunuli hranice Ruska smerom na západ (Poľsko, Fínsko či Besarábia) a krajine dodal, použijúc dnešnú terminológiu, štatút superveľmoci. Mal aj vlastnú predstavu o systéme a fungovaní európskej bezpečnosti. Po víťazstve nad Napoleonom túžili vojnami unavení Európania najmä po mieri a pokoji. Krvavé obdobie z konca 18. a začiatku 19. storočia prinútilp politikov hľadať taký model organizácie Európy, ktorý by zabezpečil rovnováhu síl, prioritu spoločných záujmov či dokonca kolektívne riešenie problémov. Medzi presvedčených fanúšikov teórie „novej“ Európy patril aj Alexander I. (korunovaný 15. (27.) 9. 1801). Hľadanie funkčného modelu Navrhol model, podľa ktorého si mali vtedajšie mocnosti po spomenutom víťazstve nad Napoleonom navzájom garantovať nedotknuteľnosť hraníc v Európe. V praxi to malo fungovať tak, že ak by sa ktorýkoľvek subjekt pokúsil o revíziu dohodnutého poriadku vo svoj prospech, členovia tetrarchie by boli povinní zjednotiť sa proti nemu. Spočiatku by sa použil morálny tlak, v prípade potreby dokonca hrubá sila. Alexander I. tak chcel vytvoriť funkčný a komplexný systém bezpečnosti s cieľom dosiahnuť v Európe stav dlhoročného mieru a rozvoja blaha. Hlavný materiálny inštrument tohto smerovania videl v „odmenení“ každej mocnosti na základe proporcionality jej záťaže. Na druhej strane, záťaž musí zodpovedať potrebám obrany štátu a nesmie dosahovať rozmery, ktoré by mohli ohrozovať susedov. Pri tom všetkom by víťazi krížovo garantovali nedotknuteľnosť novostanovených hraníc. Jedine vtedy bolo možné – podľa úmyslu ruského cára – ustanoviť v Európe stabilnú rovnováhu a medzinárodnú bezpečnosť. Samozrejme, že pre Rusko, ktoré bolo vojnou s Napoleonom vyčerpané a zaťažené najviac, požiadal ako kompenzáciu zabezpečujúcu jeho spokojnosť – Poľsko. Záverečný dokument Viedenského kongresu (14. 9. 1814 – 19. 6. 1815) reflektoval vtedajšie videnie sveta európskymi mocnosťami a možnosti dosiahnutia kompromisu medzi ich mocenskými záujmami. Racionálnou ideológiou na dosiahnutie tohto cieľu bola idea legitimizmu, a nie napr. idea národnej suverenity, alebo vtedy ešte nezrelého liberalizmu. Paradoxne, krstným otcom legitimizmu presadeného na kongrese bol „porazený“ francúzsky minister zahraničných vecí Charles Maurice de Talleyrand a jeho princíp bol zameraný najmä proti Rusku a Prusku, keď de facto vzal alebo aspoň minimalizoval týmto štátom možnosť zbierať úrodu z víťazstva a vyhovoval ich potencionálnym rivalom. Bohom predurčený Sám Alexander I. bol vychovaný v duchu liberalizmu upraveného do polohy jeho vyššieho predurčenia – byť nielen osloboditeľom, ale aj reformátorom Európy. Postupne sa pokúšal vysvetliť európskym vládcom svoje motívy. Vyhlasoval, že jeho cieľom je vytvoriť obranné závety, ktoré by obsahovali princípy mieru, lásky a dohody. Tu sa opiera o ideológiu Svätého zväzu postavenú podľa jeho chápania na náboženstve a morálke. Sú to teda úplne iné východiská, než ako dokument vnímali a hodnotili napr. knieža Klemens Metternich („prázdne a nič“), britský štátny tajomník Robert Stewart Castlereagh („zmes mysticizmu s vysokou rétorikou“), alebo Fridrich Engels („spolok monarchov proti národom“). Je jasné, že obvinenia o ľstivosti a klamstve smerované k Alexandrovi I. sú celkom neopodstatnené. Za jeho mäkkou rétorikou sa vraj skrývali plány ruského ovládnutia Európy. Inak povedané, ovládnutia Konštantinopolu, likvidovania Britského impéria a obsadenie voľného miesta po Napoleonovi. Podobne, ako je historicky neopodstatnené podozrievať, že koncept Svätého zväzu bol zhmotnením vnútorného mysticizmu cára, aj keď nie je celkom možné oddeliť psychologický komponent projektu. Koncert víťazov, koncert porazených – harmónia, disharmónia Peacekeepingové (smerujúce k udržaniu mieru, pozn. red.) nálady Alexandra I. zdieľali aj niektorí iní účastníci Viedenského kongresu. Žiadali však všeobecnejší a zrozumiteľnejší dokument medzinárodno-právneho charakteru. Neskôr sa podarilo 20. 11. 1825 dohodnúť Parížsku zmluvu – druhý parížsky mier, ktorá konštatovala vznik nových súvzťažností v rámci európskeho bezpečnostného systému. Rusko, Anglicko Prusko a Rakúsko (ale aj Francúzsko) začali svoj koncert. Alexander I. prijal takéto riešenie témy s entuziazmom, lebo si bol vedomý, že jeho koncept Svätého zväzu je potrebné transponovať do tóniny zrozumiteľnejšieho politického jazyka. Oba dokumenty dokonca chápal ako navzájom sa doplňujúce. Aj preto bol Alexander I. de facto pripravený nielen naplniť literu Parížskej zmluvy, ale aj tlačiť na jej modifikáciu do akéhosi protoobrazu európskej konfederácie alebo európskeho superštátu. Základom pre podobné úvahy Alexandra I. boli v zainteresovanosti do kolektívneho dozoru nad Francúzskom ako zdrojom nestability a ohrozenia mieru, ale bez náznakov revanšu. Na druhej strane, aj Alexandrovi I. bolo jasné, že táto aliancia nie je pevná. Prečo? Uvedomoval si, že existencia silného Ruského impéria znepokojovala ostatných aktérov a prejavovala sa u nich snáď večná myšlienka – aj dnes niekde (žiaľ) obdivovaná – vybudovania bariér pre Rusko. Ruský imperátor, vediac o tomto, predsa akoby ignoroval túto tendenciu a svojim diplomatom prízvukoval, že je pripravený plniť dohody, a predovšetkým závery plynúce z dokumentu o Svätom zväze, ktorý neustále vnímal ako základný kameň pri budovaní Európy. Svojim predstaviteľom v Európe však zároveň odporúčal, aby nepodľahli ilúziám a stále mali na mysli, že mierové smerovanie ruskej zahraničnej politiky neznamená a nebude znamenať pasivitu a nekonanie. Naopak, je potrebná bdelosť a podrobné analyzovanie všetkého, vrátane maličkostí, aby bolo možné ihneď identifikovať vznik antiruských kombinácií alebo kombinácií agresívneho charakteru. Samotný koncert, vznik tetrarchie a neskôr pentarchie mal vplyv na vnútornú rovnováhu v Európe. Lenže, aká bola vnútorná štruktúra tejto rovnováhy? Aké elementy zohrávali rozhodujúcu úlohu? Dve hrozby Hrozbou Európe boli dva zdroje: revolúcie (sociálne a národné) a východná otázka. Rozhodujúcu zásluhu na sformovaní novej štruktúry Európy postnapoleonskej doby majú Rusko a Anglicko, ktoré boli skutočnými superveľmocami tej doby. Identifikujúc tieto konštanty spájal Alexander I. perspektívy odvrátenia vzniku vojen a revolúcií partnerstvom Ruska s Anglickom. To chápal ako garanta európskych procesov číslo dva – samozrejme, po Rusku. Cár ponúkal Londýnu spoluprácu pri budovaní novej Európy. Bez vojen, revolúcií, vykorisťovania, kde by zvíťazil duch zákonov a spravodlivosti a kde by spoločné blaho bolo nad osobnými výhodami. Alexander I. predpokladal, že dozreli všetky predpoklady na vytvorenie takéhoto tandemu. Vyzýval k zblíženiu na základe spoločných výhod. Rusko-anglická dohoda a jej obsahový zámer, o čom bol až do smrti Alexander I. presvedčený, neodporovala filozofi Svätého zväzu. Filozofiu dohody obhajoval nielen z morálnych, ale aj z racionálnych dôvodov. Toto potvrdzuje jeho neočakávaný a neordinárny diplomatický ťah na európskej politickej šachovnici. V marci 1816 sa tajnou depešou obrátil na Londýn s myšlienkou časovo koordinovaného a proporcionálneho odzbrojenia európskych mocností. Túto iniciatívu chcel v prvom rade prediskutovať s Londýnom, a nie s Pruskom či Rakúskom, ktoré boli spojeneckejšie s Ruskom než Anglicko. Anglicko totiž vnímal ako partnera a súpera súbežne, s ktorým je potrebné riešiť globálne problémy. Ostatných partnerov je potom možné „ľahšie“ presvedčiť. Lenže Londýn iniciatívu neodmietol ako celok, ale chápal ju ako nerealistickú. Negatívne stanovisko Anglicka malo reálny základ a nebolo neočakávané. Neočakávaným bol skôr samotný návrh Alexandra I., ktorý ním však získal nový európsky morálny kredit. Druhý okruh – revolúcie. Politické názory Alexandra I. prešli evolúciou. Cár pochopil, že svet nestojí na čistých úmysloch, ale aj na anarchii a smútku. Otázka, čo robiť s revolučným hnutím, bola tou, ktorá Rusko a Anglicko podľa konkrétnej situácie spájala či rozdeľovala. Nehľadiac na snahu Alexandra I., rusko-anglické vzťahy dostávali stále väčšie trhliny. Úloha osobnosti Epocha ruskej zahraničnej politiky spojená s érou Alexandra I. je rovnako protirečivá, ako bol profil cára. Ako svedok, účastník a svojská obeť postnapoleonských otrasov a posunov v Európe bol presvedčený o svojom osobitnom poslaní v boji so zlom. Aj preto kormidloval impérium tak, aby dosiahol tento cieľ a osobne zožal slávu. Tam, kde Napoleon používal jazyk diktátora, Alexander I. presviedčal. Nakoniec to potvrdzujú aj archívne materiály z jeho návštevy Bratislavy 26. 10. 1814. Spoločnou črtou bolo, že obaja sa svojským prístupom snažili o koncentráciu moci. Moci nad ostatnými vládcami a národmi. Na rozdiel od Napoleona nie strachom, ale budovaním akejsi lásky k svojej osobe, úradu a Ruskému impériu. Myšlienka spoločnej, a teda silnej Európy ako civilizovanej spoločnosti, oboch ideovo spájala, aj keď jeden chcel dosiahnuť tento cieľ násilnou cestou a druhý všeobecným súhlasom. Vo vzťahu k tomuto konceptu bol vlastne Napoleon viac než Francúzom a Alexander I. viac než Rusom. Oboch ich ako historické osobnosti spája neúspech majúci spoločný zdroj. Európa bola pripravená k alexandrovským zmenám, podobne, ako by prijala zmeny podľa Napoleona. Neustále žijúci medzi túžbou a realitou, cár sa veľmi snažil zmierniť rozpory niekedy nezmieriteľných skutočností. Napríklad: národné záujmy Ruska a potreba samostatného či nekompromisného zahraničnopolitického kurzu verzus oddanosť európskemu koncertu, ktorý vo svojej podstate predpokladal hľadanie súhlasu, mieru konsenzu a spoločné akcie a obete jeho účastníkov. Alexander I. cítil osobnú zodpovednosť za udržanie Viedenského systému, ktorý garantoval udržanie mieru v Európe. V mene tejto hodnoty niekedy postupoval aj proti ruskej verejnej mienke. V čom sa vtedajšia a ani dnešná Európa vo vzťahu k Rusku nezmenili, je to, že sa nesprávala ako spojenec – napriek týmto zjavným vnútropolitickým obetiam Alexandra I. V jeho politickom vedomí sa sformovala jasná hierarchia hodnôt, ktorej hlavným kritériom bola úroveň dobra alebo zla pre mier v Európe. Klub džentlmenov Pentarchiu chápal ako klub džentlmenov, kde mal vládnuť duch mravnosti a určité pravidlá správania, vrátane tvrdého kódexu cti. Ako dokazuje neskorší vývoj, ostatní členovia džentlmenského klubu využili túto svojskú korporáciu tak, že povinnosti plnilo a obete prinášalo len Rusko. Podobne, ako možno vnímať dnešné snahy Európy vo vzťahu k postputinovskému Rusku v ére D. Medvedeva. Schéma typu „jednostranné povinnosti a ústupky Moskvy a výhody pre ostatných“ nefungovala v minulosti a nemôže fungovať ani v 21. storočí. Koncept Alexandra I. prijímali len potiaľ, pokiaľ im pomáhal riešiť svoje vnútorné problémy. Ak sa jej autor snažil (v jej rámci) riešiť aj problémy Ruského impéria, zrazu ho obvinili z chúťok ovládnuť Európu. V otázkach spomalenia či zastavenia revolučných procesov v Európe nachádzal Alexander I. spoločnú reč s európskymi partnermi, pri téme východnej politiky to už tak nebolo. Rozpory, z ktorých najnebezpečnejšie pre Európu v rámci východnej témy boli tie s Anglickom, hrozili možným vytvorením novej antiruskej koalície v Európe. V podstate ako dnes. Preto sa snažil Alexander I. urobiť z hlavného oponenta(ov) svojho(ich) spojenca(ov) prostredníctvom dvojstranných dohôd. Tu dokázal, že okrem vyššej miery politického idealizmu ovládal aj hru chladného pragmatika. V tomto období môžeme s trochou historicko-politickej fantázie vystopovať aj prvé črty neskoršieho bipolárneho rozdelenia sveta a veľmocenskej politickej štruktúry sveta v 20.storočí. Legenda o starcovi Fedorovi Na sklonku života často hovoril svojim blízkym, že chce odísť z politiky. Po neočakávanej smrti (brušný týfus) 19. 11. (1. 12.) 1825 v Taganrode sa v Európe začali jasnejšie a praktickejšie prejavovať kontúry zložitých vzťahov, ktoré kontinent nevedel riešiť bez použitia zbraní. V Taganrode dokonca vznikla legenda o starcovi Fedorovi, podľa ktorej nezomrel Alexander I., ale jeho dvojník. Samotný cár vraj spokojne žil až do roku 1864 kdesi na Sibíri. Ešte počas jeho života sa vyostrila otázka východnej dimenzie, ktorá ho prinútila prijať zásadné rozhodnutie vo vzťahu k Tureckej ríši, podporovanej v protiruskom ťažení Anglickom a Rakúskom. Našťastie pre neho, jeho odchod ho zbavil povinnosti politika rozhodnúť sa medzi nenávidenou vojnou a mierom. Pri všetkých známych nedostatkoch Viedenského systému – prvého pokusu o vytvorenie kolektívnej bezpečnosti v Európe, táto je aj dnes v mnohom zaviazaná cárovi romantikovi. Tá dnešná v mnohom kopíruje jeho idey, v mnohom však Európa opakuje vo vzťahu k Rusku vtedajšie chyby.... Začiatkom 20. storočia sa štruktúra svetového politického systému podstatne zmenila. Bola zavŕšená o. i. aj eróziou mocenského postavenia Ruska, ktorá sa podobala neskoršiemu rozpadu Sovietskeho zväzu, ďalších slovanských federácií a zmenám hraníc v Európe. Ako a ktorým smerom pôjde teraz Európska únia? Ako vidno, všetko nové je len (žiaľ) už zabudnuté staré. Len aby to nové nedopadlo podobne a dnešný koncept európskej bezpečnosti znovu nebol len zmesou kakofónie nezladených muzikantov nepodobajúcej sa na koncertné vystúpenie, a slohovou prácou odloženou v archíve s označením „veľké ilúzie“... Prednáška odznela na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Redakčne upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984