Reklama
Reklama

Dzurinda odíde, alebo (ako posledný) zhasne

Odchod Ľuboša Micheľa z SDKÚ prekvapil kdekoho. Najväčším prekvapením však je, že aj jeho straníckeho šéfa. Formálne síce tretí najlepší futbalový rozhodca sveta ešte stranu neopustil, avšak to, čo povedal pri odchode z jej poslaneckého klubu, nenecháva na pochybách, že si odchod zo strany iba odložil na neskôr.
Počet zobrazení: 1262
4_strana to som ja_foto-michal burzaCB-m.jpg

Odchod Ľuboša Micheľa z SDKÚ prekvapil kdekoho. Najväčším prekvapením však je, že aj jeho straníckeho šéfa. Formálne síce tretí najlepší futbalový rozhodca sveta ešte stranu neopustil, avšak to, čo povedal pri odchode z jej poslaneckého klubu, nenecháva na pochybách, že si odchod zo strany iba odložil na neskôr. Zdá sa, že po hviezdnej sezóne na trávniku zatúžil aj po troche politickej slávy, ale v parlamente zatiaľ nepredviedol nič. A hoci sa jeho oficiálnym dôvodom veriť nedá, žiadne nátlaky za jeho rozhodnutím hľadať netreba. Ľuboš Micheľ nebral nikdy politiku a politickú kariéru vážne. Jednoducho, skúsil na prvý pohľad zaujímavo vyzerajúci obchod. Napokon, ak by sa KDH tak vehementne nebránilo spolupráci s HZDS, SDKÚ by znovu vytvorila pravicovú vládu a Micheľ mohol zastávať aj významnejší štátnicky post. Záblesk úprimnej sebareflexie Mikuláš Dzurinda je opäť veľmi neúprimný, lebo Micheľov postoj k politike, a predovšetkým jeho motiváciu ísť na kandidátku SDKÚ, musel veľmi dobre poznať. Aj Micheľove (hoci i verejne nevyslovené) ambície. Svedčí o tom i fakt, že jeho doterajšie politické (ne)pôsobenie mu vôbec neprekážalo a nikdy nebolo počuť čo i len slovko kritickej výhrady k práci poslanca, ktorému bol prednejší každý futbalový zápas, na ktorý ho vyslala UEFA či FIFA, než politická práca. Veď Ľ. Micheľ sa tým ani netajil, keď už vo volebných novinách SDKÚ otvorene povedal, že hoci ho práca medzinárodného rozhodcu zatiaľ dobre živí, politickú kariéru berie ako zadné dvierka pre prípad, že ako rozhodca skončí, čo raz určite príde. A tak Ľuboš Micheľ v parlamente viac nebol ako bol, do nijakej politickej akcie sa výrazne nezapojil, nevyvíjal nijakú viditeľnú poslaneckú aktivitu a ako o poslancovi o ňom médiá takmer vôbec nepísali a nehovorili, lebo jednoducho nebolo o čom. Aj v rozhovoroch, ktoré občas poskytol, hral prím futbal, nie politika, a ak aj o nej čosi povedal, nedalo sa z toho zistiť nič konkrétne. Politika jednoducho bola a je na okraji Micheľových záujmov, minimálne ďaleko za futbalom. To bol dôvod, prečo sa nezviditeľňoval nejakými jasnými postojmi ani v podstatných otázkach – ak nenavrhol alternatívny postup v prípade Lisabonskej zmluvy či vylúčenia bratislavských členov SDKÚ, nebolo to preto, že by s vedením strany súhlasil. „Iba“ mu to bolo jedno. Práve preto nemožno ani jeho terajší odchod v skutočnosti vnímať ako vyjadrenie zásadného nesúhlasu s M. Dzurindom. Polovicu volebného obdobia však má za sebou nielen vláda, ale aj opozícia, a vedenie SDKÚ (a KDH a SMK, ale o nich teraz nejde) sa na rozdiel od Ficovho kabinetu naozaj nemá čím pochváliť. Ľ. Micheľ len urobil to, čo by mal konečne urobiť aj líder opozície: pravdivo zhodnotil dvojročné pôsobenie svojej strany a vyvodil z neho pragmatický záver pre (svoju) politickú budúcnosť. Ak chcel naozaj v politike dosiahnuť aspoň niečo, nielenže sa mu to nepodarilo, ale v radoch Dzurindovej SDKÚ sa mu to ani nepodarí. Správa o situácii v SDKÚ Asi je to iba záblesk úprimnosti, ale druhej najsilnejšej strane na Slovensku by pomohlo, keby iskra z neho preskočila na celú stranu. V podstate je jedno, či sa Ľ. Micheľ ešte pustí do nejakého iného politického dobrodružstva a vstúpi napríklad do novej Nemcsicsovej strany. Pochopil, že v politike skončil, a možno sa mu zdá, že takto môže skončiť aspoň s trochou cti. Reakcie vedenia SDKÚ, a najmä M. Dzurindu však ukazujú, že to nepochopili tí, od ktorých budúcnosť strany závisí najviac. Rozhodca sa rozhodol aspoň po nejakej úvahe, ale ak si myslel, že takto prinúti k uvažovaniu aj svojich straníckych kolegov, zjavne sa hlboko zmýlil. Micheľov odchod nie je a nebude pre SDKÚ výraznou stratou, tak ako pre ňu doteraz nebolo jeho členstvo v klube a strane nijakým prínosom (okrem samotnej kandidatúry vo voľbách, súdiac aj podľa počtu získaných preferenčných hlasov). Mal by však pre ňu byť varovaním, že takto môže „potichu“ strácať ďalších ľudí. Táto kauza totiž ukazuje, aká atmosféra vládne vnútri strany. Ani tí, čo sú na vysokých funkciách, sa neodvážia kriticky diskutovať o vnútorných problémoch. Buď je im to jedno, alebo nemajú odvahu, lebo – ako to povedal aj Micheľ – by pre nich mal akýkoľvek náznak kritiky „fatálne“ dôsledky. Ak teda s Dzurindom nesúhlasia, stoja pred Sofiinou voľbou: buď sa proti nemu postavia a budú musieť odísť, alebo nad všetkým mávnu rukou a odídu bez predošlého reptania. Micheľovo vystúpenie z poslaneckého klubu je najzaujímavejšie ako stručná, ale dobre čitateľná správa o situácii, v akej sa z vnútorného hľadiska SDKÚ nachádza. Napriek tomu, že jej volebné preferencie sa beznádejne ustálili tesne nad desiatimi percentami, vedenie strany nie je schopné podstatnej sebareflexie. Dokonca ani v širších štruktúrach strany nikto taký nie je a ak si aj uvedomuje, že je zle, namiesto vyvolania kritickej diskusie radšej zo strany odíde. Mikuláš Dzurinda si absolútne nepripúšťa, že by problém stagnácie strany spočíval v jeho osobe, a nie je ochotný ani uvažovať o tom, že by sa pozície lídra vzdal. A tak odpoveď na otázku, čo môže prebrať SDKÚ zo stavu hibernácie, sa z politologických diskusií môže pokojne presunúť do ponuky stávkových kancelárií. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama