Sociálny štát v kocke (2)

V nasledujúcom článku nadviažeme na krátky historický exkurz z minulého čísla a obrátime pozornosť predovšetkým na dva krajné modely sociálneho štátu – na britský liberálny a švédsky sociálnodemokratický model. Zatiaľ čo liberálny model možno považovať za najmenej štedrý, najviac extenzívne sociálne štáty nájdeme v Škandinávii. Teraz si povieme niekoľko základných historických údajov o sociálnom štáte vo Veľkej Británii a vo Švédsku.

Zrod britského sociálneho štátu
Napriek tomu, že v 19. storočí v Británii zásadne dominovala doktrína laissez-faire (zjednodušene: voľný trh a čo najmenej štátu), celé toto storočie bolo v konečnom dôsledku postupnou eróziou tejto doktríny. Už roku 1802 bol prijatý prvý zákon na ochranu žien a detí pri práci vo fabrikách (Factory Act). Štát sa od roku 1833 začal aktivizovať aj v oblasti vzdelávania, hoci prvý školský zákon (Education Act), ktorý garantoval každému dieťaťu (formálne) právo na vzdelanie, bol prijatý až roku 1870. Pri zavádzaní tohto zákona bol základným argumentom odkaz na zvýšenie efektivity národného hospodárstva prostredníctvom vzdelanejšej pracovnej sily. Od roku 1836 sa začala vláda zaujímať aj o oblasť zdravotnej politiky. Dôvodom boli predovšetkým epidémie týfu a tuberkulózy, ktoré ohrozovali nielen chudobných, ale všetky vrstvy spoločnosti. Silnejúci tlak verejnosti sa odzrkadlil v prijatí zákona o verejnom zdravotníctve (Public Health Act) z roku 1875. Vyvrcholením sociálnych opatrení boli v Británii roky 1906 – 1914, späté s vládou liberálov na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom. K prijatiu sociálnych reforiem prispela intelektuálna klíma, v ktorej začal dominovať tzv. nový liberalizmus (Thomas Hill Green, Leonard Hobhouse, John Hobson). Medzi dôvody prijatia takýchto opatrení patril aj tlak vyvíjaný zdola zo strany robotníkov, hoci robotnícke aktivity boli v tom čase iba sporadické a izolované. Najdôležitejšími argumentmi na prijatie sociálnych noriem boli skôr tie, ktoré hovorili o potrebe zdravej a vzdelanej pracovnej sily, aby bol podporený hospodársky rast, resp. tie argumenty, ktoré zdôrazňovali význam zdravých a výkonných vojakov slúžiacich v rámci imperiálnej armády. Určitým tlakom bol aj príklad z Nemecka, ktoré profitovalo zo svojho systému sociálneho poistenia už dve desaťročia a pre Britániu predstavovalo neprehliadnuteľnú konkurenciu najmä vo vojenskej oblasti. Obavy Britov pramenili najmä zo skúseností z búrskej vojny (1899 – 1902), v ktorej vyšlo najavo, že značná časť britských brancov z radov robotníckej triedy nebola schopná vojenskej služby.

Reformy britských liberálov
Za akýsi definitívny začiatok budovania moderného sociálneho štátu sa v Británii považuje rok 1911, keď Lloyd George stanovil, že každý, kto pracuje, musí platiť povinné odvody (poistenie pre prípad nezamestnanosti a nemocenské poistenie). Medzi najdôležitejšie reformy tohto obdobia patrilo aj zavedenie dôchodkového systému (Old Age Pensions Act) z roku 1908, v ktorom sa v Británii starobný dôchodok chápe prvýkrát ako právo, na ktoré má poberateľ nárok v rámci verejných fondov. Následne vláda získala aj určitú obmedzenú moc nad určovaním minimálnej mzdy. Vláda pristúpila aj k zavedeniu progresívnej dane. Základom bola argumentácia utilitaristov (napr. Francis Edgeworth), o ktorej sa bližšie zmienime v nasledujúcom čísle. Určitý význam však mala aj argumentácia liberála Hobsona, ktorý zdôrazňoval, že nerovná príjmová distribúcia môže viesť k znižovaniu dopytu. Tento Hobsonov argument sa stal určitou predzvesťou myšlienok Johna Maynarda Keynesa. Napokon, progresívnu daň obhajovali aj socialisti, ktorí v nej videli nástroj na priblíženie k sociálne spravodlivej distribúcii.

Beveridgova správa z roku 1942
Rozhodujúcou na vznik, resp. definitívne zakotvenie sociálneho štátu v Británii, ale aj v mnohých iných európskych krajinách, bola spoločenská klíma v rokoch 1940 – 1948, vytvorená druhou svetovou vojnou. Keďže druhá svetová vojna bola totálnou vojnou, dotkla sa života každého človeka. Bolo nevyhnutné prijať univerzálne riešenia. V tomto smere zohrala významnú úlohu správa Williama Beveridga z roku 1942 (Beveridge Report), ktorý v nej propagoval zavedenie rodinných dávok, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a plnú zamestnanosť ako záväzok štátu. Dodajme, že Beveridgova správa hovorila o úlohe štátu chrániť jednotlivcov pred sociálnymi zlami. Tie charakterizovala ako „päť obrov“, ktorými sú nemajetnosť, nevedomosť, nepohyblivosť, nečistota a choroba. Čo je dôležité, na rozdiel od nemeckého Bismarckovho modelu sa Beveridgov model zameral na otázku chudoby, pričom dôsledne aplikoval univerzalistický princíp sociálnej pomoci. Neosvojil si tak Bismarckov výkonový, resp. zásluhový model, stojaci na príspevkoch odrážajúcich príjmy poberateľov. Napriek svojej univerzálnosti však Beveridgov systém zďaleka neoplýval štedrosťou či egalitaristickými ambíciami. Centrálnym bodom Beveridgovej koncepcie bolo vytvorenie záchrannej siete sociálneho minima. Nič menej, nič viac. V nasledujúcich rokoch bolo prijatých viacero kľúčových zákonov, ktoré niesli pečať liberálov Beveridga a Keynesa. Roku 1944 bol schválený nový školský zákon (Education Act), roku 1946 nové zákony o sociálnom poistení (National Insurance Act) a zdravotnej starostlivosti (National Health Service Act). Napokon, v roku 1948 bol prijatý zákon o sociálnej podpore (National Assistance Act), ktorý vytváral záchrannú sieť pre tých, ktorých potreby neboli pokryté poistným systémom. Ako píše britský ekonóm Nicholas Barr, ak má sociálny štát nejaký oficiálny dátum narodenia, v Británii by to bol 5. júl 1948, keď všetky spomínané zákony spoločne vstúpili do platnosti. Politickým nositeľom tejto udalosti bola Labouristická strana na čele s Clementom Atleem. Ideové zázemie tejto strany v tom čase vytvárali sociálnodemokratickí autori ako Douglas Jay či (neskôr) C. A. R. Crosland, ale čo je dôležité opätovne zdôrazniť, architektmi povojnového konsenzu na sociálnom štáte, ktorý zahŕňal tak Labouristickú, ako aj Konzervatívnu stranu, boli koncepty spomínaných (sociálnych) liberálov Beveridga a Keynesa.

Od „zlatého veku“ k Novej pravici
Povojnová história (nielen) britského sociálneho štátu môže byť rozdelená na dve etapy, ktoré oddeľuje rok 1976, keď sa definitívne vyjavili dopady hospodárskej krízy. Päťdesiate a šesťdesiate roky boli typické bezprecedentným hospodárskym boomom, nízkou nezamestnanosťou, nízkou infláciou a rapídne sa zvyšujúcou životnou úrovňou občanov. Niet divu, že sa tomuto obdobiu európskych dejín hovorí „zlatý vek“. Toto označenie možno použiť nielen na ekonomický a sociálny pokrok, ale aj na rastúcu silu politickej ľavice, predovšetkým sociálnodemokratických strán a odborov. V 70. rokoch však prišla ekonomická recesia. To poznamenalo aj vývoj sociálneho štátu. V období do roku 1976 môžeme hovoriť o konsolidácii a extenzii sociálneho štátu v Británii (doba bola plná optimizmu z budovania sociálneho štátu), zatiaľ čo v období od roku 1976 sa začína úsilie o reštrikcie sociálnych výdavkov (príčinou bol nárast nezamestnanosti a stagflácia). Ešte roku 1975 bola prijatá dôležitá reforma. Zákon o sociálnej bezpečnosti (Social Security Act) zvýšil v rámci poistného systému mieru redistribúcie od bohatých k chudobným. Už v tomto období sa však prejavovali dopady prvej ropnej krízy z roku 1973 a na sklonku sedemdesiatych rokov už bola vláda nútená robiť významné reštrikčné opatrenia.

Dôsledky thatcherizmu
V roku 1979 nastúpila k moci Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou a spanilý príbeh britského sociálneho štátu sa definitívne skončil. Británia sa za jej vlády odpútala od európskeho sociálneho modelu a priblížila sa skôr k americkému modelu. Heslom dňa sa stali pravicové reformy, akcent na efektivitu, pracovnú motiváciu a fiškálne obmedzenia. Sprivatizované boli všetky poistné fondy s výnimkou základnej dôchodkovej siete, zaviedla sa regresívna reforma dane z príjmu. Za zmienku stojí, že pomer štátneho vlastníctva sa v Británii zredukoval z 12 % v roku 1979 na menej než 2 % v roku 2006. Thatcherová otvorene odmietala sociálny štát, v mene ideí tzv. Novej pravice sa hlásila k oslave nerovnosti ako stimulujúcej zložke spoločnosti a namiesto welfare (dôraz na sociálne istoty) sa začalo hovoriť o workfare (dôraz na motiváciu k práci). Možno je to prekvapivé, no napriek tvrdým pravicovým reformám sa Thatcherovej nepodarilo znížiť podiel HDP vynaložený na verejné výdavky. Dramaticky sa jej však vo svojej krajine podarilo zvýšiť chudobu. Zatiaľ čo na začiatku 70. rokov bola v Británii druhá najnižšia miera chudoby spomedzi dvanástich štátov vtedajšieho Európskeho spoločenstva, v roku 1985 už bola Británia na šiestom mieste. Hoci určité reštriktívne opatrenia prebehli v osemdesiatych rokoch vo viacerých európskych sociálnych štátoch, „revolučný“ rozmer, aký dosiahli v Británii, bol unikátom. Britský liberálny model sociálneho štátu bol premenený na veľmi obmedzený a striktne reziduálny model, pripomínajúci skôr (anti)sociálny systém USA.

Blairova Tretia cesta
Výsledkom neoliberálnych reforiem z 80. rokov bola skutočnosť, že reálny príjem populácie ako celku sa od roku 1979 do roku 1990 zvýšil o 36 percent, no nerovnosť narástla do takých rozmerov, že najchudobnejších 10 percent obyvateľstva na tom bolo roku 1993 o 13 percent horšie než roku 1979, zatiaľ čo reálny príjem najbohatšej hŕstky stúpol o neuveriteľných 60 percent. Priemerné zvýšenie príjmu za roky Thatcherovej vlády teda vypovedalo skôr o enormnom náraste bohatstva tých najbohatších. Situácia chudobných sa však podstatne komplikovala. Nie všetkých tento vývoj dovádzal k eufórii, čoho dôkazom boli mestské sociálne nepokoje v rokoch 1981 a 1985. Vláda Konzervatívnej strany (už bez Thatcherovej) však pretrvala až do druhej polovice 90. rokov a konzervatívci teda vládli krajine nepretržite takmer 20 rokov. Za ten čas sa britský sociálny štát zmenil na nepoznanie. Roku 1997 sa po drvivom víťazstve vo voľbách dostali k moci opäť labouristi, ktorí konzervatívcov na vyše desať rokov odstavili od moci. Nijaký triumfálny návrat k sociálnemu štátu sa však nekonal. Blairova New Labour si osvojila koncept workfare a svoje reformy, teoreticky podložené Giddensovým konceptom Tretej cesty, smerovali skôr k centristickým riešeniam, ktoré pripomínali obhajobu sociálneho štátu už iba vo veľmi reziduálnej podobe. Ako výstižne tvrdí český sociológ Jan Keller, „základom projektu Tretej cesty a zodpovedajúcich reforiem je presvedčenie, že sociálny štát už nemá aktívne zasahovať do trhových procesov, ale naopak, má byť sám organizovaný podľa trhových vzorov.“

Ako vznikol švédsky sociálny štát?

Dejiny švédskeho sociálneho štátu sú typickým príbehom gradualizmu, v ktorom nenájdeme nijaké veľké míľniky, ani nijaké kľúčové postavy. K hlavným aspektom vývoja švédskeho sociálneho modelu patrí politická tradícia kompromisu, ktorá je typická pre všetky škandinávske krajiny. Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vo Švédsku vládla bez prestávky 44 rokov (1932 – 1976), takmer úplne vzdala tak marxistickej, ako aj neoklasickej ekonomickej politiky a za svoj ekonomický program si zvolila keynesiánsky model. V 30. rokoch sa navyše podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: Na jednej strane sa predstaviteľom kapitálu garantovala hospodárska sloboda, predovšetkým vo vzťahu k hrozbe znárodnenia; na druhej strane získala sociálna demokracia v mene celého obyvateľstva (a nielen robotníckej triedy) dominantný vplyv na štátnu politiku. Pokúšať sa nájsť nejaký teoretický či programový manifest, ktorý stál pri zrode švédskeho sociálneho štátu, to je ako hľadať ihlu v kope sena. Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Ako dokladá britský sociálny teoretik Norman Ginsberg, politická agenda švédskych sociálnych demokratov sa v tridsiatych rokoch kreovala na báze dvoch širších vplyvov – populizmu a socializmu. Populizmus vychádzal z hľadania všeobecného ľudového mandátu, z univerzálnej výzvy na celý elektorát a z nachádzania kompromisných riešení, ktoré by vyhovovali všetkým sociálnym skupinám, socializmus zahŕňal dôraz na myšlienky ekonomickej demokracie, politickej zodpovednosti, sociálnej rovnosti a sledovanie triednych záujmov pracujúcich. Spoločným menovateľom politiky SAP bol populistický pragmatizmus a politický realizmus. Pre úplnosť dodajme, že Ginsberg používa pojem „populizmus“ ako neutrálny politologický termín, nie ako akési hmlisté pejoratívne označenie, ktoré sa v strednej Európe v posledných desaťročiach zneužíva na označenie väčšiny ľavicových krokov smerujúcich k nastoleniu sociálne spravodlivejšej distribúcii.

Hanssonova koncepcia s názvom Folkhemmet

Hoci švédsky model nemá striktnú teoretickú bázu, možno skonštatovať, že v 30. rokoch sa do popredia dostali tri základné prvky ideológie sociálneho štátu. Prvým bola koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet), ktorá načrtávala víziu sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci. Tento koncept, ktorý sa stal vo Švédsku synonymom pre sociálny štát vnukol strane jej líder Per Albin Hansson ešte v roku 1928. Výraz „domov“ pre Švédov evokoval opätovné vytvorenie zdieľajúcej a spravodlivej komunity na národnej báze, v ktorej si jednotlivec nebude chcieť zobrať viac, než je jeho diel, ale zároveň nikto nebude vylúčený zo systému sociálneho zabezpečenia. Druhým prvkom ideológie sociálneho štátu sa stala hodnota solidarity ako striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť. V súlade s touto hodnotou sa prijal konsenzus, že príjmy sa majú odvíjať skôr od výkonu pracujúceho než od rentability kapitálu. Zároveň sa v zhode s myšlienkou solidarity prijala téza, že rozdiely v príjmoch majú byť čo najmenšie. Tretím prvkom tejto koncepcie sa stalo presvedčenie o správnosti keynesiánskej proticyklickej ekonomickej politiky. K tomu patrilo aj presvedčenie o potrebe plnej zamestnanosti a univerzálnosti sociálnej starostlivosti ako ochrany pred základnými rizikami na spôsob choroby či nízkeho príjmu. Tento tretí rozmer švédskeho modelu sa najviac podobal britskému liberálnemu modelu, predošlé dva prvky ideológie však švédsky model od britského dramaticky odlíšili.

Švédsky sociálny štát naberal na obrátkach...

V 60. rokoch, po nástupe študentského hnutia, po tom, čo sa opätovne zjavil fenomén chudoby, po znovuzrodení feminizmu a ďalších radikálnych sociálnych hnutí, sa švédska doktrína obohatila o štvrtý prvok, ktorým bol dôraz na sociálnu rovnosť. Ten sa prejavil v podobe, akú približujú sociálni teoretici Hugh Heclo a Henrik Madsen: „V sociálnodemokratickej koncepcii nie je nijaký dôvod, aby extrémne rozdiely v nadaní, zdraví, intelekte či pracovných schopnostiach viedli k vytvoreniu takých štandardov a životných šancí, ktoré by odlišovali jedných od druhých.“ Táto myšlienka viedla SAP k špecifickému chápaniu beveridgovského univerzalistického modelu. Podľa tohto chápania mala byť sociálna politika namierená predovšetkým na tie sociálne skupiny, ktoré trpia osobitými ťažkosťami. Ukázalo sa totiž, že britský systém rovných dávok pre každého vytvára tzv. paradox redistribúcie. Adresnejší prístup zohľadňujúci potreby ľudí vytvoril vo Švédsku nielen viac egalitársku spoločnosť, ale dosiahol aj vyššiu mieru popularity pre sociálny štát v rámci stredných vrstiev. Výsledkom prijatia tejto koncepcie bolo roku 1971 zavedenie silne progresívnej dane z príjmov, ktorá patrí dodnes k jednej z najvyšších na svete. V 70. rokoch bola doktrína švédskej sociálnej demokracie rozšírená o ďalší prvok. Dôraz sa zameral na otázku tzv. ekonomickej demokracie, a teda na otázku priamej kontroly súkromného priemyslu pracujúcimi, ale bez znárodňovania či vyvlastňovania. Švédska SAP v spolupráci s odbormi predstavila roku 1976 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť. Autorom tohto návrhu bol Rudolph Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne zamestnanecké fondy, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Tieto fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firmy. Ako dodáva švédsky ekonóm Erik Lundberg, projekt zamestnaneckých fondov znamenal pre švédsku sociálnu demokraciu rozhodujúci posun od pragmatizmu k socializmu. Napriek odvážnym zámerom však SAP pre sanáciu akútnych sociálnych problémov, ktoré spustila ekonomická recesia roku 1983, od svojho cieľa postupne upustila.

Verejné verzus súkromné

Ako sa však oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch typické pre viaceré sociálne štáty – vrátane Nemecka, kde sa šíril model kodeterminácie, Británie, kde britská Labour Party plánovala zoštátnenie 20 – 25 % najväčších priemyselných podnikov, aj Francúzska, kde Mitterandova socialistická vláda v 80. rokoch zdvojnásobila štátne vlastníctvo (z 11 % na 22 %) a takmer úplne zoštátnila bankový sektor. Trendy, ktoré viedli k posilňovaniu sociálneho štátu, sa však s príchodom 80. rokov postupne rozplynuli. Symptomatický je príklad z Francúzska z druhej polovice 90. rokov, keď bolo počas vlády socialistického premiéra Lionela Jospina sprivatizovaných viac podnikov než za obdobie šiestich predošlých vlád. Heslom 80. a 90. rokov sa stala masívna privatizácia, ktorá dostala zelenú po celom svete, vrátane oficiálne komunistických krajín ako Čína, Vietnam či Laos. Tak ako sociálna demokracia v celej západnej Európe, musela aj švédska sociálna demokracia pod tlakom recesie pristúpiť v 80. rokoch k reštrikčným opatreniam. Tie však neboli zďaleka také dramatické ako napríklad v Británii či Holandsku, hoci krídlo SAP vedené ministrom financií Kjell-Olofom Feldtom apelovalo na ústup od sociálneho štátu k voľno-trhovým reformám. V 90. rokoch sa švédsky model dostal do určitých finančných ťažkostí, ktoré sa však nevymykali ekonomickým problémom, akým čelila väčšina európskych štátov. Hoci aj švédsky sociálny štát zaznamenal úsporné opatrenia, dodnes je krajinou, ktorá spolu s ďalšími škandinávskymi štátmi (predovšetkým Dánskom a Nórskom) vynakladá najväčší podiel z HDP na sociálne výdavky a ktorého miera nerovnosti v príjmoch je spomedzi všetkých vyspelých krajín zďaleka najnižšia. Vďaka tomu je aj miera chudoby vo Švédsku dva- až trikrát nižšia než povedzme v USA. V Spojených štátoch amerických bola napríklad v roku 2000 miera detskej chudoby okolo 22 %, v Británii a Írsku okolo 16 %, zatiaľ čo v škandinávskych krajinách sa pohybovala na úrovni 2 – 4 %.

Dane nespomaľujú ekonomiku

Neoklasickí ekonómovia upozorňujú, že silný sociálny štát švédskych rozmerov môže spomaliť ekonomický rast. Podľa analýz je však Švédsko krajinou, v ktorej je hodnota rovnosti všeobecne akceptovaná ako významnejšia než samoúčelný ekonomický rast. Ako vysvetľuje fínsky ekonóm Juhana Vartiainen: „Takéto politické preferencie môžu byť prekážkou tých najefektívnejších výstupov, ale neoklasickí ekonómovia len ťažko môžu kritizovať národ za to, že má neadekvátne preferencie. Neexistuje nijaký etický imperatív rásť rýchlejšie než iné štáty a z hľadiska perspektívy tých najmenej zvýhodnených je Švédsko extrémne úspešná spoločnosť.“ Aj keby teda sociálny štát brzdil ekonomický rast, neznamená to, že je švédsky blahobyt ohrozený. Jedna vec je totiž vysoký ekonomický rast a druhá vec je úspešná ekonomika a životná úroveň. Ukazuje sa, že imperatív ustavičného rastu je pre vyspelé spoločnosti skôr degresívny ako progresívny fenomén. Vysoká miera zdanenia vo Švédsku navyše nezapríčinila spomalenie rastu produktivity práce. Rast produktivity práce za roky 1990 až 2003 je podľa štatistík vo Švédsku vyšší než v ktorejkoľvek vyspelej krajine OECD. Tento rast vo Švédsku dosiahol 6 %, zatiaľ čo v USA 5,2 % a v Británii dokonca iba 3,2 %. Veľké sociálne výdavky a vysoké zdanenie teda podľa empirických dôkazov očividne nie sú dôvodom na menšiu ekonomickú dynamiku. Škandinávske krajiny navyše reagovali na potrebu zvyšovania konkurencieschopnosti v globálnom prostredí dôrazom na sociálnu politiku v oblasti vzdelávania. Ich cieľom je dosiahnuť komparatívnu výhodu nie lacnej, ale vzdelanej pracovnej sily. Ako dodáva dánsky sociálny teoretik Gosta Esping Andersen, hoci tlakom globalizácie sa úspešne bránia všetky typy sociálnych štátov okrem liberálnych, najväčšie výhody ponúka sociálnodemokratický model, ktorý vytvára najlepšie možnosti na adaptáciu.

Základom je sociálny zmier

Aby sme sa vrátili k histórii švédskeho sociálneho modelu, určitým paradoxom je skutočnosť, že najväčší nárast sociálnych výdavkov zaznamenalo Švédsko vo svojej histórii v období rokov 1975 – 1981, ktoré tvorí vzácnu výnimku v dejinách povojnových švédskych vlád, pretože išlo o vládu bez účasti sociálnej demokracie. Aj centristické a pravicové strany – ako vidieť – hlboko participovali na modeli švédskeho sociálneho štátu, ktorý patrí medzi najprogresívnejšie projekty sociálnej spravodlivosti, ktoré doteraz zaviedla konkrétna krajina. Podľa všetkých empirických výskumov má Švédsko jeden z najegalitaristickejších systémov distribúcie spomedzi kapitalistických štátov a zároveň jednu z najnižších mier chudoby na svete. Švédsky sociálny systém, ktorý sa do veľkej miery opiera o puritánsku mentalitu švédskeho národa, je navyše vzácne decentralizovaný a pevné miesto v ňom má aj hodnota subsidiarity. Významný vplyv švédskych odborov dokresľuje obrázok krajiny, v ktorej jeden z najvyšších spoločenských cieľov je sociálny zmier.

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle) Autor je filozof, politológ a vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied