BÁSNE

Bubon knihy Okamih, Hölderlinova pochybnosť Lemu, cnosť i písmo Runy, ostrý dym Les. Kruh. Mapa. Kľúč, kde tu písmo Roztratené, objavuje sa, stavia cesty, Nekonečný prúd, ktorý tečie a nevyteká: Zo stromu sveta vyteká cez moje sklené prsty Horúčka tej miazgy, sietnica svetla zamdlená: Moje prsty a pokožka stromu: áno, žena má Nasledovať stopy muža, „dobre mi je tam kde som“, Rok 31, to, čo sa nachádza sú len nové podobenstvá Toho istého, jasného zelenejúceho sa Chadina, Mihotajúceho sa v dutom priestore, to, čo vytvára vlastný Hebrejsky vzácny čas, lesknúce sa cez vnútorné ucho, Priložené k hladine Jednoducho, prosto Si už mojou ženou či s prsteňom alebo Bez neho, haiti, cuba, belasé slnko, Áno, frank, cent, dnes, takto pokojne sa Dá myslieť v rôznych časových plochách, Dimenziách, perličkách, pikantných tuneloch Turbulencií záhybov, áno, len takto pokojne Sa dá myslieť, áno, len takto sa dá myslieť, pokojne Len keď tak jemne odvrátiš Odcloníš hlavu viem Že chceš byť so mnou, Epifánia zdania hovorí a horí: Ostaň ešte chvíľu, nechoď preč, nie. A ja vtedy si zložím hlavu do Vášho lona, Vtedy a nikdy neodídem, ostanem a budem navždy, až Do skonania sveta s Vami... To, čo (SA) hromadí. Rád ti to poviem, vysvetlím, To tretie – myslím. (ne) potrebuješ písať systém vedomie len v konkrétnom prítomnom vyhovorení sa, vyrozprávaní sa aby si mohol mlčať, v triaške nás a teba stačí to vedenie základnej intencie ako potrebuješ rozpoznávať: dýchať v bunke čírej, skviacej, vodnatej, bielej, bunke ako rozumieť a nie chápať vyčistiť stôl a v prázdne, sunjata, toho vedomia, misku obrátiť, prázdnu, v zamyslení, len tak, akoby nebola ako ty ani ja vlastne nie sme. Jazyk Jeden z mnohých, V zdanlivom rozpore, Tvrdí – na počiatku bol čin Čin –čin. úder vetra, veta všetky tie spomienky z detstva mihajúce sa v hlave všetky tie nevypočítateľné a mnohoraké zázraky detstva, na ktoré sa snažím deň čo deň a ráno čo ráno spomenúť si sú len neurčitým obrysom jednej chvíle prázdnoty, mojej i tvojej nebo ohlušujúcej smrti. IV. ...vzlieta vták z konára práchnivejúceho stromu, Vzlieta nádej z tých očí a smerom k nám sa taví Do prirodzenosti toho, čo sa tlačí na povrch a ešte Len príde, V parkoch sa to celé odohráva a deje, v parkoch Vidíme do očí večnosti, seba i minulosti, cez parky Sa dostávame k trasám vtákov a iných zdrobnenín. VI. A tvoje kroky vedú moje, dotyky vytvárajú Tie moje, slzy stekajú po našich tvárach, smiech Sa rozlieha údolím, do našich vlasov steká dážď. A stále len cinkajú ti v ušiach lyžičky a taniere, Voňajú neexistujúce kytice kvetín v rodinách, ktoré hádam ani nikdy neboli, biela stuha kdesi pri korienkoch vlasov ich spája, ukazuje smer ich jasotu a jagotu, to všetko ma nadnáša, to všetko mi nadšením hrá, nadšenie je to, čo ma nesie, mesto toto mám rád nesmierne a len krokmi, behom mojim spomínam na všetky príbehy v ňom zotlené. XIV. Slnko svieti a je v ňom aj ten dážď, na uliciach ľahký opar A v dome sa vznáša vôňa čaju, jazmín sa krehko rozostiera V nás, na zemi je zopár plátených vankúšov, pletené kreslá A vonná tyčinka, pohľad z okna jasne sa trbliece. Dážď jemne ustal, lampa svieti, čas sa vlečie A deti, tie sa hrajú na nesmiernych ihriskách na zápästiach kriedu a v očiach nemotu jasného výkriku: „Hrááááme sa! Nevyrušovať“, nemotu čo ťa tak hltá, Deti, ach deti, kedy aj vy vyrastiete a prestanete sa Tak bezohľadne hrať a už budete len bezohľadne... Robiť všetko, ach deti, uvedomte sa aj vtedy A, prosím, pokračujte v tom, čo ste robili dovtedy, V bezostyšnej hre. III. Hodváb v tvojom zraku zatúlaný, a v mojom hrdle zafúľané – tiež akoby len hlavou stačilo, pohodiť ňou v tichu, a potom len podoprenú vyhladiť tebou do snehobiela. …so slúchadlami v bezmennom hoteli tak farba tvojho hlasu presvitá v zrkadle oblohy do tej istej mojej dlane schúlená, prachu lomu vklinená, v očiach roztvorených skoba mysle jasná, priezračná. V duši zas a v nás ukryté — niečo, čo by mohlo byť iným, ale zrejmým ostane, že táto forma jagavá anjelským dychom je v dutej a prázdnej vyplienenej našej dvojjedinej hlave. VIII. To vy Xéniou ste, moja drahá, Saxanou, čo vynára sa z vôd Nílu a v rukách ma zväzok stratených kľúčov, ktoré od tej temnej brány k nám domov vždy ma privedú. V ústach mám číre rána, jasne trbliece sa aj tvoja čerstvá rana, čistý hlas a pevný smer, jas a krok, neochvejnou ste a ja kráčam len za ňou. X. Kam až siaha tvoj divo rozkonárený strom nevie asi ani boh či plápolajúci vlas v stáde koní čo cvála popri nás – a je to len skromnosti pritom prítomnosti dnes čas. Andrej Hablák (1977, Dolný Kubín) študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor a editor literárnej prílohy denníka Pravda - PULZ, neskôr externý spolupracovník Romboidu. V súčasnosti pracuje ako učiteľ slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka v Banskej Štiavnici. Jeho debutová básnická zbierka Váhavo postávam nepripravený odísť bola ocenená prémiou Ceny Ivana Kraska. Ďalej vydal zbierky Jazvyk a Tichorád.