Čo je za šatkami (2)

Je čas dovoleniek a cestovania, a keďže Turecko aj Grécko patria k obľúbeným dovolenkovým oblastiam, ponúkame výsledky práce trojice psychológov, ktorá obe kultúry a ich vzájomné spolužitie priblíži. Nazvali ju O živote istanbulských Grékov, ich historickom, kultúrnom a náboženskom pozadí a o tom, čo majú spoločné Gréci, Turci a Rakúšania, či islam a kresťanstvo. Ako sa dostali do tohto zaujímavého terénu? Prístup k „terénu“ sme mali, samozrejme, o niečo jednoduchší, keďže jeden z autorov tejto práce je istanbulský Grék. Preto preň nebolo ťažké nadviazať kontakt s našimi dvoma respondentmi, Alekom (Selimom) a Nikosom (Hilmim). Ja som s tým nemal veľa práce. Termín sme si dohodli telefónom a e-mailom. K nášmu „terénu“ sme sa približovali počas celého druhého polroka roku 2006 a všetky dojmy zo stretnutí, diskusií a pozorovaní sme si zapisovali do výskumného denníka. Všetci ľudia, s ktorými sme sa chceli stretnúť, s naším návrhom súhlasili. Prvé stretnutie sa konalo vo viedenskej kaviarni Landtman, druhé sa odohralo – podľa môjho názoru –na veľmi príznačnom mieste, teda v reštaurácii na viedenskej Zieglergasse patriacej inému viedenskému Grékovi pôvodom z Istanbulu. Príbeh o stretnutí Premýšľal som, s kým by sme sa mali stretnúť. Ideálnym kandidátom bol Aleko (alebo Selim). V tejto súvislosti je ešte dôležité vedieť, že všetky mená sme zmenili, podstatné však je, že sú vždy dve: grécke a turecké. Aleko bol ideálnym kandidátom, lebo je mladý, veselý, otvorený. Má tridsať rokov, asi rok je ženatý s Grékyňou z Grécka, ktorú spoznal vo Francúzsku. Do Viedne prišiel ako študent. V súčasnosti vlastní obchody s nábytkom vo Švajčiarsku a v Rakúsku. Je veľkým fanúšikom futbalového klubu Fenerbache Istanbul. Tomuto klubu fandí veľa tureckých Grékov a jedným z dôvodov, prečo je to tak, je iste aj nezabudnuteľný hráč Lefter Kücükandoniyadis. Najprv sme sa dohodli na stretnutí v kaviarni na Mariahilferstrasse, viedenskej obchodnej ulici. Hoci bývam celkom blízko, kaviareň som nepoznal. Nepomohlo mi, ani keď mi Selim vysvetlil, že je celkom blízko banky. Keď som už sedel v dohodnutej kaviarni, zavolal mi a spýtal sa, či by mi neprekážalo stretnúť sa predsa len v centre, ak ma príde vyzdvihnúť. Stál som teda pred kaviarňou na rohu Neubaugasse a Mariahilferstrasse. Prišiel Aleko s jedným z autorov tejto prace a spolu sme išli k jeho autu, celkom novému Chrysler PT. V centre sa Aleko zastavil v jednom zo svojich obchodov s nábytkom, aby ho dobre pozamykal. Chvíľu sme museli hľadať parkovisko, a nakoniec sme skončili v kaviarni Landtmann, lebo nikde inde nebolo miesto. Dvaja z nás si dali pivo, jeden z autorov zákusok, predtým sa však ubezpečil, že neobsahuje želatínu, lebo ako moslim nesmie jesť nič, čo obsahuje produkty z bravčového mäsa. Príbeh o obchodovaní Najprv sme sa rozprávali hlavne o štúdiu. Aleko prišiel do Viedne ako študent politológie, neskôr však otvoril svoj prvý obchod so záhradným nábytkom, ktorému sa dnes veľmi dobre darí, a teraz má niekoľko pobočiek aj vo Švajčiarsku. Už tu som si uvedomil, že Gréci aj Turci majú obchodovanie v krvi. Túto svoju schopnosť náš respondent otvorene priznával. V rozhovore sme sa, pravdaže, dostali aj k téme jeho obchodu. Aleko nám teda rozpráva príbeh o tom, ako jeden z jeho predavačov predal istému slepcovi sedem stoličiek, ktoré vydával za stôl pre troch, a pritom z toho mal výčitky svedomia. Alekova obchodná stratégia vraj je robiť všetko ináč ako všetci ostatní. Keď sú ostatní drahší, on je lacnejší, a naopak. Veľa investuje, pravdaže, aj do marketingu. Príbeh o menšinách Po tom, ako Osmani dobyli Konstaninopol, bolo obyvateľstvo rozdelené. Ten, kto bol kresťan, sa stal Grékom, ten, kto bol moslim, bol Turkom. V skutočnosti tu existovalo dvadsaťtri etnických skupín. Po dobytí Konstantinopolu priviedol sultán Mehmer do Istanbulu Arménov so zámerom utvoriť tak arménskym spoločenstvom opozíciu proti Grékom. Arméni sa teda do Istanbulu dostali po Turkoch a prostredníctvom Turkov. V 15. až 18. storočí bolo v Istanbule aj veľké spoločenstvo Talianov. Istanbulskí Gréci sú menšina, ktorá je tradične orientovaná hlavne na obchod. Podľa rozprávania nášho spoločníka to súvisí s tým, že vojenskej služby sa smeli zúčastniť len Turci, pretože menšiny boli od vojenskej služby oslobodené. Tak získali Gréci, ale aj príslušníci iných menšín, dostatok času na vybudovanie svojich obchodov. Platí to aj o Židoch, o ktorých sa, mimochodom, hovorilo skôr s nedôverou, napríklad ako o úžerníkoch, pričom úžera je podľa koránu prísne zakázaná. Na druhej strane sa náš hosť s úctou vyjadroval o ich zmysle pre obchodné záležitosti. V Istanbule existuje údajne samostatná grécka štvrť, ktorá je veľmi drahá, a to aj preto, že Gréci sú zvyčajne bohatí: dozvedeli sme sa, že dom by tam stál asi päťkrát viac ako v Rakúsku. Príbeh o liberálnosti a „liberálnosti“ V našom rozhovore sa o Istanbule hovorilo s láskou ako o Stanpoli (odvodené od Konstantinopol). Stanpoli znamená po grécky „smerom k mestu“ a označenie Istanbul pochádza práve z tohto gréckeho pomenovania. Zdá sa, že Konstaninopol je medzi gréckymi Turkami najrozšírenejší názov tohto mesta. Aleko nám Istanbul opísal ako vyslovene liberálny. Argumentoval prísnym oddelením cirkvi od štátu a vzájomnou úctou jednotlivých náboženstiev. Ako príklad uvádzal, že pravoslávni kresťania sa počas Ramadánu tiež snažia cez deň na uliciach nejesť. Náš kolega, grécky Turek, však s týmto názorom polemizoval. Tvrdil, že takéto drobné slušné gestá sa zachovali z čias ich detstva, v súčasnosti ich však nedodržujú dokonca už ani sami Turci, ktorí Ramadán nedodržiavajú. Zároveň sa od Aleka dozvedáme, že grécke rodiny dajú svojim deťom samozrejme predovšetkým grécke meno, avšak zároveň aj turecké, ktoré sa dieťaťu zapíše dokonca aj do pasu, aby sa mu tak uľahčil občiansky život, napríklad počas vojenskej služby. To je aj dôvod, prečo sa Aleko volá aj Selim: Aleko je grécke, Selim turecké meno. Pochybnosti môjho kolegu, ako aj táto poznámka, vo mne, musím sa priznať, vyvolali isté pochybnosti o liberálnosti Istanbulu. Gréci žijúci vo Viedni predstavujú západotureckú kultúru, ktorá je v úzkom kontakte s gréckou, a teda európskou. Východné Turecko je, naopak, silne ovplyvnené kurdskou, perzskou a arabskou kultúrou. Západní Turci sa vraj od východných Turkov odlišujú viac ako od Grékov. Príbeh o hlučných Turkoch Rozhovor s Alekom bol veľmi príjemný a otvorený, zvlášť preto, že Aleko sa javil ako veľmi liberálny človek. Aj preto som si trúfol spýtať sa ho, čo si myslí o niektorých Turkoch, ktorých stretávam vo Viedni a ktorí sa správajú veľmi nápadne, sú hluční a v spoločnosti pôsobia často rušivo. Na otázku odpovedal zo svojho pohľadu. Podľa jeho názoru ide v tomto prípade o východných Turkov. Vyjadroval sa o nich dosť opovržlivo ako o vidieckych roľníkoch, ktorí sa nevedia správať slušne ani v Turecku, a spomenul aj, že sú to práve východní Turci, ktorí „nútia svoje ženy, aby na hlave nosili šatky“. A opäť pripomína, že nosenie šatky v Istanbule štát neschvaľuje, ba nosenie šatiek vo verejných budovách je dokonca zakázané. Aj pri takýchto chúlostivých otázkach ostával Aleko otvorený, snažil sa poskytnúť nám čo najviac informácií a necítil sa byť osobne napadnutý. Príbeh o Alekovi Podľa môjho názoru nám náš hosť Aleko (Selim) svoje myšlienky prezentoval skutočne otvorene. Zvlášť potom, ako dopil druhý krígeľ piva, sa náš rozhovor stal ešte veselší. Zjavná bola jeho hlboká láska k Istanbulu. Niekoľkokrát zdôraznil, že hoci má vo Viedni dobrú prácu, chce využiť prvú príležitosť a do Istanbulu sa vrátiť. Tento pocit spriaznenosti a spolupatričnosti s Istanbulom sme si všimli aj v rozhovore s našim druhým hosťom, Alexim, o ktorom ešte bude reč. Aleko v rozhovore niekoľkokrát použil osobné zámeno „my“. Zo začiatku som sa domnieval, že tým myslí Grékov. Až neskôr som pochopil, že myslí Istanbulčanov. Keďže má v súčasnosti tridsať rokov, nezažil na vlastnej koži ani krízu zo šiesteho a siedmeho septembra 1953, keď bolo zničených veľa gréckych obchodov, ani cyperský konflikt z roku 1973. Svoju mladosť strávil v pokojnom meste s relatívne nemnohými problémami. Nežil v nijakom gete pre menšiny, ale rovno v strede mesta, vyrastal spolu s Turkami a v nijakom prípade sa necíti ako člen akejsi menšiny, ale jednoducho ako Istanbulčan. Myslím si, že tu hrá úlohu aj jeho všeobecný pohľad na svet. Ako vyslovene liberálny a otvorený človek nepovažuje náboženstvo pre svoj život za nijako podstatné a v jeho každodennom živote nehrá prakticky nijakú rolu. Priznáva, že vo Viedni sa stretáva s rovnakými problémami a predsudkami ako ostatní Turci, ktorí tam žijú, a v tomto zmysle všetko vníma ako Turek. Príbeh o Európskej únii Náš rozhovor bol veľmi politický. Spomenuli sme aj cyperský konflikt. Cyperčania majú aj anglické pasy, keďže Cyprus spravovala Veľká Británia. Dalo by sa povedať, že vo vzduchu sa vznášala nádej, že konflikt sa vyrieši, keď predstavitelia staršej generácie nebudú viac nažive. Čo sa týka vstupu Turecka do Európskej únie, je podľa Alekovho názoru na tom väčšina Turkov ekonomicky tak dobre, že vstup do EÚ ani nepotrebujú. Navyše je väčšina obyvateľstva proti vstupu svojej krajiny do EÚ. Všeobecne bolo zjavné Alekovo želanie vrátiť sa do Istanbulu, kde môže dobre a nerušene žiť. Rozhovor sa skončil asi po troch hodinách, náš turecký kolega nás všetkých pozval a svoje rozhodnutie si nedal nijako vyhovoriť. Aleko prisľúbil, že keby sme ešte niekedy niečo potrebovali, stretne sa s nami kedykoľvek znova. Za zmienku stojí ešte rodina gréckych turistov, ktorí sedeli pri vedľajšom stole. Vždy, keď Aleko spomenul Atény, Konstantinopol, alebo keď použil grécke slovo, veľmi opatrne sa na nás pozreli a očividne sa s nami chceli dať do reči, ale pravdepodobne nevedeli po nemecky a ostýchali sa nás osloviť. S naším hosťom sme sa rozlúčili pod pamätníkom remeselníkov, ktorí padli počas druhého tureckého obliehania Viedne. Autori sú psychológovia. Preložila Svetlana Žuchová Publikované na www.doingculture.com Redakčná úprava a medzititulky Slovo