V medzinárodnej bezpečnosti žiadna uhorková sezóna (I)

Po skončení bipolárneho rozdelenia sveta nenastala v bezpečnostnej oblasti v letných mesiacoch ani tohto roku uhorková sezóna. Je to spôsobené aj tým, že z hľadiska vedy ani reálnych medzinárodných vzťahov sa dnes nedá hovoriť o fungujúcom svetovom bezpečnostnom systéme.
Počet zobrazení: 1763
10_MATEUSCB-m.jpg

Po skončení bipolárneho rozdelenia sveta nenastala v bezpečnostnej oblasti v letných mesiacoch ani tohto roku uhorková sezóna. Je to spôsobené aj tým, že z hľadiska vedy ani reálnych medzinárodných vzťahov sa dnes nedá hovoriť o fungujúcom svetovom bezpečnostnom systéme. Nemožno poprieť existenciu určitého stupňa usporiadania bezpečnosti vo svete, ktorý zodpovedá úrovni poznania a možnostiam riešenia bezpečnostných problémov v súčasnosti, ale nemá globálny ani celistvý charakter. Neexistuje žiadny taký aktér svetovej bezpečnosti (štát, medzinárodné organizácie alebo iný subjekt či sila), ktorý by ju bol schopný cieľavedome globálne riadiť, riešiť jej základné problémy či aspoň usmerňovať procesy v nej. Nie je ním OSN, NATO ani USA a nedá sa ani dokázať existencia nejakých sprisahaneckých centier spojených so spravodajskými službami, tajnými spoločnosťami či inými štruktúrami. Záujmy jednotlivých aktérov, ktorých je čoraz viac, vytvárajú špecifickú vzájomnú závislosť, kde popri prvkoch usporiadanosti pôsobí aj neurčitosť a chaos. V týchto podmienkach sa bezpečnosť síce dá udržiavať, ale nedochádza k jej kvalitatívnemu zlepšovaniu. Špecifické podmienky bezpečnosti Obhajoba presadzovania atlantizmu v bezpečnostnej oblasti, ktorá dominuje informáciám v slovenských tlačených a elektronických médiách (s realistickými komentármi a analýzami sa v nich na túto tému takmer nestretávame) nachádzajúcich sa pod vplyvom zahraničných vlastníkov často nejasnej identity, vytláča skutočnú diskusiu o bezpečnostných otázkach a ich súvislostiach spravidla do médií sledovaných pomerne vyhraneným, a preto aj menším okruhom čitateľov, prípadne na internetové stránky. Pozrime sa na medzinárodnú bezpečnosť „nenatovským“ pohľadom, predovšetkým cez prizmu absencie svetového bezpečnostného systému. V podmienkach narastajúceho významu a rozsahu nevojenských aspektov bezpečnosti nedochádza automaticky k poklesu využívania vojenských spôsobov riešenia problémov, ktoré môžu stále vyústiť do ozbrojených konfliktov veľkých rozmerov a zdĺhavého charakteru. Riešenie bezpečnostných problémov vojenskou cestou je však čoraz menej efektívne a preto dochádza aj k väčšej sofistikácii používania rôznych druhov neozbrojeného násilia – od ekonomických sankcií bohatých a mocných po rozličné podoby vyvolávania nepokojov slabými a chudobnými. Vojenská stránka bezpečnosti je v protirečivej dialektickej jednote s nevojenskou stránkou bezpečnosti a v pomeroch, ktoré sa všeobecne dajú charakterizovať ako postmoderná spoločnosť v globalizujúcom sa svete, vznikajú nové dimenzie ich vzťahov. Bezpečnosť sa stáva čím ďalej tým väčšmi nedeliteľnou, ale narastajú v nej aj prvky asymetrie. A rastie aj cena a hodnota bezpečnosti. Súčasnú bezpečnostnú situáciu nemožno charakterizovať v rámci jednej ucelenej koncepcie, teórie či paradigmy. Tento záver, ktorý má abstraktný až alibistický charakter, neobsahuje len postmodernistický podtext, ale vyjadruje najmä pôsobenie viacerých odlišných silných aktérov na medzinárodnej bezpečnostnej scéne a potrebu rozdielneho pohľadu na ich konanie. Hegemónia USA Vo vojenskej oblasti sa všeobecne pripúšťa hegemónia USA, ktorá je založená na technickej vybavenosti ich ozbrojených síl a podporujúcich zložiek štátnej mašinérie. Sama o sebe však nestačí na riešenie problémov súčasnej medzinárodnej bezpečnosti a prináša skôr ďalšie komplikácie a ťažkosti. Možno poukázať predovšetkým na situáciu na Blízkom Východe či na širší región, ktorý sa niekedy vymedzuje aj ako Predná Ázia, snahy o rozmiestnenie prvkov protiraketovej obrany v strednej Európe, postup pri riešení problémov na Balkáne, vyúsťujúci do podpory samostatnosti Kosova, ale aj také kroky proti liberálno-demokratickej koncepcii ľudských práv, ako je mučenie väzňov, existencia väzenia na Guantáname, uskutočňovanie tajných letov CIA a podobne. Dôležitou súčasťou systému vojenskej hegemónie USA sa stalo zapojenie ďalších bezpečnostných aktérov spravidla na štátnej úrovni do podpory ich aktivít. Nejde len o tradičných blízkych spojencov v bezpečnostnej oblasti, medzi ktorých od čias studenej vojny patria predovšetkým Veľká Británia, Izrael a Austrália a niektoré ďalšie štáty zo „starého“ NATO, ale aj o hľadanie nových spojencov. Podporu svojich aktivít vyžaduje Washington najmä v rámci kontroverznej vojny proti terorizmu. Ocitli sa v nej aj Japonsko (v Iraku, ktoré však v roku 2006 odtiaľ svoje vojsko stiahlo) a Nemecko (v Afganistane), čo sú blízki spojenci USA, ktorí prekročili limity určujúce ich zahraničné vojenské pôsobenie v duchu jaltsko-postupimského svetového poriadku i tradície, ktoré si pre svoju vojenskú angažovanosť v zahraničí odvtedy vytvorili. Do činnosti ISAF (International Security Assistance Force – Medzinárodné bezpečnostné asistenčné sily), ktoré sa vytvorili na základe záverov Bonnskej konferencie v decembri 2001 a v súlade s rezolúciami BR OSN, sú v Afganistane v rôznych podobách zapojené všetky členské štáty NATO. Dokonca aj Island, ktorý nemá ozbrojené sily, vyslal do síl desať osôb zo špeciálnej vojenskej jednotky s civilnými zložkami ICRU (Icelandic Crisis Response Unit), ktorá podlieha ministerstvu zahraničných vecí a nasadzuje sa do mierových misií. Okrem toho v nich pôsobí aj 14 štátov, ktoré nie sú členmi NATO (Albánsko, Austrália, Azerbajdžan, Fínsko, Gruzínsko, Chorvátsko, Írsko, Jordánsko, Macedónsko, Nový Zéland, Rakúsko, Singapur, Švédsko a Ukrajina). Účasť viacerých štátov je len symbolická, lebo v Afganistane majú menej ako desať osôb (Gruzínsko, Írsko, Luxembursko, Rakúsko, Singapur a Ukrajina). V súčasnosti je v ISAF takmer 53-tisíc osôb. Afganistan a Irak Vojna v Afganistane napriek optimizmu politických i vojenských kruhov USA i NATO nemá dobré vyhliadky. Úspech vo vojne je v nedohľadne, lebo trvá už viac ako celá druhá svetová vojna. Nič dobrého neveští nárast vojenských strát. V júni 2008 došlo k najväčšiemu počtu usmrtenia vojakov inváznych vojsk od začiatku vojny. Najväčšie straty sa zaznamenali aj spolu za obdobie 12 mesiacov od vlaňajšieho júla. Volanie velenia NATO po zvýšení počtov nasadených vojakov sa zatiaľ nestretáva s ústretovosťou členských štátov. Nielen stúpenci mierového hnutia, ale aj ľudia so starosťami každodenného života sa len začudovane pýtajú, prečo asistenčné sily vedú už niekoľko rokov regulárnu bojovú činnosť a svoju neschopnosť asistovať pri zaistení bezpečnosti chcú znovu riešiť posilňovaním vojenských aktivít. Otázne je najmä to, či sa väčšími vojenskými prostriedkami podarí prekonať špecifické sociálno-ekonomické a kultúrne problémy Afganistanu, pri riešení ktorých doterajšia vojna situáciu – eufemisticky vyjadrené – nezlepšila. Situácia v Iraku sa vyvíjala od počiatku dramatickejšie. O prínose a zmysle invázie sa pochybovalo aj medzi starými členskými štátmi NATO a jej kritika zosilnela potom, ako Washington priznal, že dôvody, kvôli ktorým sa začala, neboli podložené faktami. Invázia v tej podobe, ako sa realizovala, nie je odobrená BR OSN. Na začiatku júla 2008 bolo v Iraku vyše 154-tisíc cudzích vojakov, z toho najväčší počet z USA (145-tisíc), z Veľkej Británie (4-tisíc), z Gruzínska (dvetisíc), z Poľska (900), z Južnej Kórei (650) a ďalších vyše dvetisíc z iných štátov. Postupne bolo do vojny zapojených až 40 štátov (okrem už spomínaných aj Albánsko, Arménsko, Austrália, Azerbajdžan, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česká republika, Dánsko, Dominikánska republika, Estónsko, Filipíny, Honduras, Holandsko, Island – symbolicky dvoma odborníkmi na zneškodňovanie výbušnín – Japonsko, Kazachstan, Litva, Lotyšsko, Macedónsko, Maďarsko, Moldavsko, Mongolsko, Nikaragua, Nórsko, Nový Zéland, Portugalsko, Rumunsko, Salvador, Singapur, Slovensko, Španielsko, Taliansko, Thajsko, Tonga a Ukrajina), z ktorých postupne odišla už viac ako polovica. Vidíme, že chýba až sedem členských štátov „starého“ NATO (Belgicko, Francúzsko, Grécko, Kanada, Luxembursko, Nemecko a Turecko) – pričom Turecko predstavuje špecifický prípad, ale do vojenských akcií na území Iraku sa zapojilo útokmi na Kurdov. Z „nových“ členov sa nezúčastnilo len Slovinsko. Iracké vojenské dobrodružstvo pripomína pre USA čoraz väčšmi Vietnam. Ukazuje sa, že vojenské nástroje nie sú ani po rozpade bipolárneho usporiadania sveta účinným prostriedkom pri násilnej demokratizácii na washingtonský spôsob. Rozpad bipolarity – kolaps hegemónie Politicky, ale najmä ekonomicky vplyv USA vo svete upadá, čo oslabuje aj ich vojenskú hegemóniu. V podmienkach zhoršujúceho sa hospodárskeho vývoja v USA môžeme pod vplyvom komentárov amerického sociológa Immanuela Mauriceho Wallersteina uverejňovaných od roku 1998 každý druhý týždeň na internetovej stránke http://fbc.binghamton.edu/commentr.htm a názorov iných predstaviteľov súčasného kritického sociálneho myslenia, postmodernizmu a neomarxizmu dospieť až k dramatickému záveru. Zánik svetovej socialistickej sústavy a rozpad ZSSR nebol len výsledkom sociálno-ekonomického kolapsu sovietsky (rusky) interpretovaného budovania socializmu v dôsledku rigidity vedenia KSSZ, ale súvisel so širším procesom krízy modernej (priemyslovej) spoločnosti založenej na západnom myslení a spôsobe života, ktorá začala už v 60-tych rokoch. Nespokojnosť v tomto období prepukla v západnej Európe (Francúzsku, Nemecku, Taliansku) i v USA (voči vojne proti Vietnamu, protesty černošského obyvateľstva) a prejavila sa aj v Juhoslávii, Poľsku i počas československej jari 1968. Prvá skolabovala slabšia stránka tohto bipolárneho systému, ktorým bola jeho stredoeurópska a východoeurópska oblasť. Za strategickú chybu bezpečnostného charakteru možno považovať vojnu ZSSR v Afganistane. Napriek tomu, že väčšina územia bývalého i súčasného Ruska (ako aj ZSSR) sa geograficky rozprestiera na území Ázie, Moskva ako centrum sily a bezpečnostný aktér od čias Vestfálskeho systému (usporiadania medzinárodných vzťahov) preferovala aktivity smerom do európskeho, neskôr atlantického priestoru. Teda aj keď sa Rusko nachádza na východe Európy a v Ázii, historicky i v súčasnosti ho možno väčšmi považovať za „západného“ ako „východného“ bezpečnostného aktéra. Od čias rozpadu bipolárneho spôsobu usporiadania medzinárodných vzťahov prestal existovať aj fungujúci svetový bezpečnostný systém, ktorý zaisťoval rovnováhu medzi centrami sily. Existujú náznaky, že do veľmi zložitej sociálno-ekonomickej makrospoločenskej situácie sa dostáva aj druhá stránka bipolárneho systému, označovaná vo vtedajšej terminológii ako kapitalistická. Tieto náznaky súvisia predovšetkým s rôznymi prvkami života v postmodernej spoločnosti, ale aj so spôsobmi riešenia sociálno-ekonomických, politických, kultúrnych a ďalších (aj bezpečnostných) problémov v nej, ktoré používa vládnuca elita. Pád socializmu v strednej a východnej Európe bol predovšetkým vnútornou záležitosťou týchto štátov a výsledkom neschopnosti ich riadiaceho centra. Hoci mal nepochybne aj mnohé medzinárodné súvislosti, k rozpad sa neudial v dôsledku politiky kruhov okolo Ronalda Reagana, Margaret Thatcherovej a ďalších vodcov v atlantickej (euro-atlantickej) oblasti. A ak by sme predsa len súhlasili s označením týchto subjektov za víťazov súťaženia či boja, s čím sa neraz stretávame, nie po prvý raz v dejinách sa stalo, že pre nich prinieslo viac starostí ako úžitku. Medzinárodnopolitické a ekonomické oslabenie pozície Západu môže viesť k rôznym ťažkostiam vo vnútroštátnom vývoji jednotlivých krajín, lebo sú závislé na expanzii (najmä ekonomickej) a objavia sa celkom iné problémy ako pri úpadku moci v bývalých socialistických štátoch. Autor je vysokoškolský pedagóg Pokračovanie v nasledujúcom čísle

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984