Kolaps myslenia
V poslednom čase možno na Slovensku pozorovať dva zdanlivo nesúvisiace javy. Jeden je lokálny, teda náš slovenský, druhý globálny a zdá sa, že naozaj nezvratný. Tým prvým je faktické rušenie malých, dalo by sa povedať okresných nemocníc. Nové zmluvy, resp. „nezmluvy“, ktoré im predkladá najväčšia zdravotná poisťovňa, totiž inak označiť nemožno. V tejto súvislosti je minimálne pozoruhodné, že kým v ostatných oblastiach verejného sektora sa decentralizácia, teda priblíženie k občanovi, recipientovi služby, ešte stále vzýva takmer ako všeliek, v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti sa jasne presadzuje centralizácia. Zdravotná poisťovňa pritom argumentuje tým, že obyvateľstvo rušením nemocníc postihnutých regiónov o zdravotnú starostlivosť nepríde, naopak, získa lepšiu, pravda, vzdialenú v nejednom prípade aj 50 kilometrov... Niekto to zaplatiť musí A to je druhý jav – nárast cien pohonných hmôt. Ten je síce spôsobený globálnymi faktormi, ale dôsledky na regióny, resp. ich obyvateľov, sú (a ešte len budú) omnoho citeľnejšie a aj bolestivejšie ako na obyvateľov väčších miest, ktorých nemocnice zatiaľ nie sú na programe dňa. Každý kilometer cesty do nemocnice (podľa poisťovne síce kvalitnejšej, ale pre obyvateľa regiónu predovšetkým vzdialenejšej) totiž bude musieť niekto zaplatiť. Vzhľadom na to, že zdravotné poisťovne šetria, to s najväčšou pravdepodobnosťou bude pacient. Pritom do a zo vzdialených nemocníc nebudú cestovať len pacienti a ich príbuzní, ale aj vzorky na laboratórne vyšetrenia a ich výsledky. Odhliadnuc od straty času, ktorú také putovanie bude predstavovať, sa akosi neberie do úvahy, že ceny pohonných látok budú rásť aj naďalej. A treba zdôrazniť, že čím viac príde takýchto úsporných opatrení, tým budú rásť rýchlejšie. Úspora poisťovne rušením nemocníc totiž v tomto prípade znamená nárast dopytu po nafte a benzíne. A tam, kde rastie dopyt, rastie aj cena – ako donekonečna omieľajú všetci ekonomickí experti. Nepochopenie či ignorácia? Podľa niektorých odhadov môže cena za barel ropy na svetom trhu už na budúci rok vystúpiť aj na 250 dolárov. A ak nie v budúcom, tak v tom ďalšom. A to môže v praxi znamenať, že pre množstvo ľudí zo vzdialenejších sídel prestane byť zdravotná starostlivosť reálne dostupná. V takom prípade však pôjde o porušovanie ústavného práva na zdravotnú starostlivosť. Potom možno štát zasiahne – a začne (prácne a draho) znovu budovať okresné nemocnice, ktoré sa teraz v rámci „zefektívňovania“ rušia. Ale ešte jednoduchšou cestou možno bude novela ústavy, ktorá zruší právo na zdravotnú starostlivosť. Veď na čo je občanovi, hoci aj v ústave zakotvené právo, keď ho reálne nemôže uplatňovať? Napokon, na tom by zdravotné poisťovne ušetrili asi najviac. Ale aby sme boli spravodliví, zdravotné poisťovne zďaleka nie sú jediné inštitúcie, ktoré nepochopili alebo ignorujú už celkom zjavný fakt konca ropného veku. Veľká väčšina spoločnosti sa totiž stále tvári, ako by lacná ropa mala byť k dispozícii večne. Preto sa vo veľkom investuje nielen do výroby áut a výstavby diaľnic, ale napríklad aj do turistického priemyslu. Všemožne sa vytvára a podporuje predstava, že cestovať krížom-krážom po svete je vhodné, ba priam až nevyhnuté. Kto necestuje, kto nebol na dovolenke aspoň v Chorvátsku, ten je pomaly spoločensky vylúčený. Pritom však každá cesta autom či lietadlom je krôčikom urýchľujúcim koniec ropného veku a s ním aj súčasnej podoby spoločnosti, jej inštitúcií a blahobytu. A to zďaleka nie iba pre vplyv spaľovania ropných produktov na globálny klimatický systém. Autor je vysokoškolský učiteľ na FF UKF v Nitre
