Strčte si vaše kultúrne poukazy... naspäť do peňaženky
Zaujímavý grantový program Kultúrne poukazy bol akousi labuťou piesňou predminulého ministra školstva. MŠ ho spustilo začiatkom roka 2006, krátko pred tým, než „kádéháka“ Martina Fronca na posledných päť mesiacov volebného obdobia minulej vlády vystriedal László Szigeti z SMK. (Možno si v súvislosti s poukazmi spomeniete skôr na medializovanú aféru, keď vtedajší štátny tajomník MŠ František Tóth nechal rozposlať všetkým ZŠ a SŠ pedagógom osobný list, v ktorom sa im na Deň učiteľov poďakoval za to, že sa zapojili do projektu kultúrnych poukazov. Tento ďakovný list stál štátny rozpočet 700-tisíc korún a Tótha funkciu.) Ušľachtilé motto projektu bolo podľa MŠ „naučiť deti a mládež už od útleho detstva vnímať kultúru ako súčasť bežného života“. Na poukazy v hodnote 50 korún, ktorými sa dalo platiť v kinách, divadlách, múzeách, galériách a iných kultúrnych ustanovizniach vtedy MŠ vyčlenilo vyše 200 miliónov a ponúklo ich školám. Tie po poukazoch chňapli ako po teplých rožkoch – z vtedajších 3400 škôl sa ich do projektu zapojilo 2856. A tak prevažná väčšina slovenských žiakov (a učiteľov) na základných a stredných školách (celkovo viac ako 800-tisíc) dostala do rúk štyri pestrofarebné lístky s potlačou usmiateho chlapca a dievčiny ako z obalu na ovocný džús, platné počas kalendárneho roka 2006 – a hajde (väčšinou) do kina. Kultúrnych poukazov sa rozdalo čosi vyše tri a pol milióna a prevádzkovatelia filmových svätostánkov si mädlili ruky. V roku 2007 nastal zlom. Rezort školstva už mal v rukách predstaviteľ novej vlády a po kultúrnych poukazoch sa na rok zľahla zem. Vynorili sa spod nej znova až v tomto roku. Určite sa tak však nestalo na podnet majiteľov kín, ktorí sa (aj verejne, najmä v regionálnych médiách) sťažovali na citeľný prepad návštevnosti a vinili z neho šetrných školákov, ktorí bez poukazov radšej sťahujú filmy z internetu. Zo šiestich poukazov po 25 korún, ktorými disponujú súčasní žiaci, sa dá na kino použiť len jeden jediný, špeciálne označený žltou farbou. Či sa však pre zľavu dvadsaťpäť korún (v prípade lacnejších kín tretinovú, v Bratislave však predstavujúcu dokonca len štvrtinu či pätinu ceny) už oplatí školákom stornovať download a vybrať sa do kina, je otázne. Zvyšných päť poukazov síce pripomína tie predvlaňajšie grafickým dizajnom s obrázkom detskej dvojice, predsa je tu však jeden podstatný rozdiel: na každom je vytlačené meno a škola žiaka/učiteľa, sú teda neprenosné. Čo znamená, že deti si ich nemôžu požičiavať ani darovať – a čo je najpodstatnejšie, nemôže ich v prípade potreby „založiť“ učiteľ. (Spomínam si na stredoškoláčku, ktorá sa vďaka mame učiteľke a pasívnym spolužiakom stala šťastnou majiteľkou asi dvadsiatich poukazov, a tým aj pravidelnou návštevníčkou miestneho divadla a filmového klubu. Tomu však odzvonilo.) Spôsobuje to problémy najmä na školských výletoch, kde trieda hromadne platí za návštevy múzea poukazmi a malí zábudlivci, akých sa niekoľko vždy nájde, narazia na zásadovosť učiteľa či sprievodkyne. Apropo, školské výlety. Nízka hodnota a neprenosnosť poukazov zďaleka nie sú ich najväčším nepriateľom. Vážnejší problém nastane, keď sa učiteľ rozhodne naplánovať program výletu podľa zoznamu kultúrnych ustanovizní, ktoré poukaz od MŠ akceptujú ako platidlo. V tom prípade bude musieť svojim žiakom vysvetliť, prečo sa pri návšteve Bratislavy nedostanú napríklad na Devín, v Bojniciach do zámku ani do ZOO, ani na drvivú väčšinu iných slovenských hradov a zámkov či iných lákavejších výletových destinácií. Zoznam prístupných kultúrnych inštitúcií je zverejnený na internete a obsahuje sotva tristo položiek. V Bratislavskom kraji prijíma poukazy iba 25 inštitúcií, z nich dvadsať sa nachádza v Bratislave. Je medzi nimi jediné divadlo (národné), iba dve kiná, niekoľko knižníc, v ktorých si prostredníctvom poukazu možno uhradiť zápisné, a dve – tri galérie. Štyri z piatich mimobratislavských inštitúcií sú mestské kultúrne strediská. Čo do druhovej skladby inštitúcií, podobná situácia vládne aj v ostatných krajoch. No porovnanie počtov ustanovizní, ktoré sa zapojili do projektu v jednotlivých kútoch Slovenska, ponúka zaujímavé zistenie: Ich množstvo smerom zo západu na východ markantne stúpa. Najmenšie čísla predstavuje práve spomínaná bratislavská dvadsaťpäťka (kde sa to pri všeobecne vysokých cenách vstupného školákom asi aj tak neoplatí) a trnavských 20. V Trenčianskom kraji je však už prístupných 34 ustanovizní, v Nitrianskom kraji 42, v Prešovskom 45 a v Banskobystrickom a Žilinskom dokonca 53 a 56. Výnimkou sú v tomto prípade Košice s počtom 20. Oproti Bratislavskému kraju však všetky ostatné regióny vykazujú aspoň aké – také zastúpenie inštitúcií z iných ako krajských miest. Ani žilinská päťdesiatšestka, ktorá tak pekne kontrastuje s bratislavskou, trnavskou a košickou biedou, však nie je žiadna výhra. Všetky čísla sú žalostne nízke, na zozname chýba prevažná väčšina atraktívnejších slovenských kultúrnych ustanovizní a historických pamiatok a veľké množstvo obcí – ale aj okresných miest – nemá buď žiadne, alebo v „lepšom“ prípade len jedno – dve miesta, kde by mohli školáci svoje poukazy použiť. Šesť poukazov po dvadsaťpäť korún sa teda v tejto situácii javí ako poriadne predimenzované množstvo. Asi by bohato stačil jeden osemdesiatkorunový, aby dedinskí školáci aspoň raz do roka mali motiváciu vybrať sa do krajského mesta do spomínaného kina (ak majú šťastie a nejaké kino v ich krajskom meste poukazy prijíma) na dobrý hollywoodsky akčný film. Podľa súčasného ministerstva školstva bola síce účelom znovuzavedenia poukazov aj „podpora adresnosti a prehľadnosti štátnej dotácie kultúrnym inštitúciám na základe reálneho záujmu občanov o ich služby (nie na základe individuálneho posúdenia úradníkov a rôznych komisií)“ a „prehľad záujmu detí a mládeže o kultúru a monitorovanie návštevnosti kultúrnych inštitúcií touto vekovou kategóriou“, prianie a pekné slová tu však zjavne narážajú čelom na tvrdý múr reality. Predstava, že pri súčasnej ponuke prístupných kultúrnych inštitúcií môže ich návštevnosť odrážať záujem mládeže o kultúru, vyvoláva akurát kyslý úsmev. Keďže samotné kultúrne ustanovizne nemajú záujem spolupracovať a nútiť ich do toho nemožno, žiaci svoje poukazy nemajú kde uplatniť. Spolu s krásnym predsavzatím ministerstva školstva o skultúrňovaní mládeže si ich teda môžu akurát tak strčiť – naspäť do peňaženky. Ich platnosť potrvá do 16. októbra 2008 a nemálo z nich iste prepadne. (Nemyslím, samozrejme, na žiakov, ale na ich poukazy.) A nudiace sa deti si z nich potom môžu nanajvýš ušúľať cigarety.
