Reklama
Reklama

„Osobnosti“ ako atrakcie

Minulý týždeň som pozeral nie veľmi vydarenú kreslenú rozprávku o vari najznámejšom sobovi na svete, o Rudolfovi. Asi je to tak trochu zvláštne, ak dospelý človek uprostred horúceho leta pozerá tradičný americký vianočný príbeh.
Počet zobrazení: 1726

Minulý týždeň som pozeral nie veľmi vydarenú kreslenú rozprávku o vari najznámejšom sobovi na svete, o Rudolfovi. Asi je to tak trochu zvláštne, ak dospelý človek uprostred horúceho leta pozerá tradičný americký vianočný príbeh. Na vysvetlenie: pozerali ho vlastne deti, ja som len pár minút pobudol s nimi v miestnosti. A keďže práve minulý týždeň to leto nebolo v skutočnosti vôbec „letné“ (teda horúce), ale skôr také jarné (aprílové) – dokonca presne v ten deň niekoľko hodín bez prestávky pršalo – rezignoval som a Rudolfa, ktorý zachránil svet hračiek, som im pozerať dovolil. A napriek tomu, že celkovo mi americká komerčná tradícia Vianoc lezie na nervy, jedna scéna v rozprávke ma zaujala natoľko, že som sa rozhodol o nej napísať. Bola to vianočná „párty“, na ktorej všetci Rudolfa „potľapkávali po pleci“ (samozrejme, nie doslova, účastníkmi boli prevažne soby a iné zvieratá) a chceli, aby mal v tejto dôležitej slávnostnej chvíli hlavný prejav. Keď však začal z pódia hovoriť o posolstve Vianoc, dav ho prekričal, aby svojim žiariacim červeným nosom osvietil diskotékovú guľu, ktorá visela zo stropu, a náramne sa na tom bavili. V tej chvíli to Rudolf pochopil a smutný z pódia utiekol: „Veď som pre nich iba atrakcia.“ Nie som si istý, či tvorcom tejto rozprávky išlo práve o toto posolstvo, ale zdá sa mi aktuálne bez ohľadu na geografickú polohu a ročné obdobie: Prežívame dobu, v ktorej sa v porovnaní s minulosťou relativizuje takmer všetko a slová majú často úplne iný význam ako kedysi. A keďže navyše žijeme rýchlo, už sme si aj zvykli na veľkovýrobu „osobností“ i na to, že slovo celebrita má bezmála hanlivý význam. Ľudia sa stávajú „osobnosťami“ z týždňa na týždeň, niekedy dokonca ešte rýchlejšie, pritom sa o to len málokedy zaslúžia svojimi vedomosťami, znalosťami, šikovnosťou alebo nejakým starosvetským hrdinstvom. A hoci aj počet takýchto úvah v médiách sa množí a ľudia sa dokážu o tzv. rýchlokvasených osobnostiach vyjadrovať naozaj neraz veľmi odsudzujúco, väčšinou svoj postoj menia vo chvíli, keď sa „osobnosťou“ stanú oni sami alebo niekto im veľmi blízky. Všimnite si, ako radi sa vyhrievajú na slniečku svetskej slávy ľudia, o ktorých ešte nedávno nikto nepočul a ktorí – podľa všetkého – rovnako rýchlo upadnú do zabudnutia. A čo všetko sú ochotní urobiť, len aby sa to nestalo, alebo aby sa to stalo čo najneskôr. Bulvárni novinári už u nás ani nemusia pohnúť prstom, lebo väčšinu z toho, čo o „osobnostiach“ odhalia, im v skutočnosti títo ľudia ponúkajú sami – skrývané príbehy z detstva, detaily intímneho života, fotky z dovoleniek a pohľady do najtajnejších zákutí súkromného života. Pričom ani politici nie sú výnimkou. Nejeden novinár by vám potvrdil skúsenosť s bývalým premiérom, od ktorého je problém získať vyjadrenie cez telefón, ale keď sa na chodbe parlamentu okolo neho nazhromaždí dosť označkovaných mikrofónov a aspoň dve – tri kamery, vyjadrí sa takmer k čomukoľvek. Všetkým týmto ľuďom by som naordinoval povinných pár minút zo spomínanej rozprávky o Rudolfovi. Jasné, že novinári o nich radi píšu a jasné, že ľudia si to radi prečítajú. Ale nie preto, že by v nich videli osobnosti, od ktorých môžu niečo nemateriálneho získať. Teraz totiž letia atrakcie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama