Ako sa robí svet

Mami, ako sa robí svet, spytoval sa raz v električke mladej ženy malý chlapček a zo mňa v tej chvíli vyhŕkla ľútosť a strach. Strach z premeny malých chlapcov na mužov, strach z asimilácie priamočiarej detskej čistoty na pokrivenú ziskuchtivú dospelosť, ktorá sa nespytuje na nič a nikoho, a už vôbec nie na TO.
Počet zobrazení: 1292
3208 14 Ilustracne foto mark hoynesCB-m.jpg

Vybrané zo zbierky textov-stĺpčekov s rovnomenným podtitulom, (MARTAM, 2008), ktoré pôvodne vyšli v 80-tych a začiatkom 90-tych rokov v týždenníku Smena na nedeľu

Ako? Mami, ako sa robí svet, spytoval sa raz v električke mladej ženy malý chlapček a zo mňa v tej chvíli vyhŕkla ľútosť a strach. Strach z premeny malých chlapcov na mužov, strach z asimilácie priamočiarej detskej čistoty na pokrivenú ziskuchtivú dospelosť, ktorá sa nespytuje na nič a nikoho, a už vôbec nie na TO. Ako sa robí svet? Veď kto to vie? Koho to môže zaujímať? A komu z veľkých mužov a žien, ktorí ten svet politikou denne hnetú na svoj obraz stojí tá otázka za opýtanie? Keby im ju aj ktosi položil, čo by sa asi muselo stať, aby im stála za odpoveď? Ako sa robí svet, na to sa pýtajú len deti a Malý princ. Tomu z môjho zážitku mama povedala – to vlastne nikto nevie – a mne sa chcelo doložiť, že tuším ani vedieť nechce. Namiesto toho by každý najradšej svet pretváral. Čiže – vylial a spláchol všetko, čo bolo do jeho príchodu na vládny stolec, vyčistil svoj stôl až po zelenú lúku a začal opäť (koľký raz už?) dňom stvorenia. V Biblii stojí, že na počiatku bolo slovo. Nebiblie tvrdia niečo iné a mnohí z toho majú v hlavách zmätok. Väčšinu z nás to vôbec nezaujíma. Pretože – načo by taký záujem bol dobrý? Veď z neho nehľadí nijaký zisk. Pravdaže, bližšia je síce košeľa než kabát, no predsa – aj kabát sa pre nás môže stať dôležitý, keď klíma sveta zrazu začne chladnúť; keď začne teplo ľudských vzťahov trhať freón strachu. A tak by možno stálo za to mať na pamäti i ten kabát – a začínať všetko ľudské dianie tou detskou otázkou: Ako sa robí svet? Pretože infantilná a hlúpa sa zdá, len kým sa nám svet nezačne rúcať pod rukami. Kým sa základy nášho života povážlivo, až do rozdrobenia nezatrasú aj preto, že vlastne nikto nevie – ako sa robí svet. Azda preto, že mocní dospelí zabúdajú na otázky, ktoré ako deti kládli svojim mamám; preto, že ich už dávno nezaujíma, ako sa robí svet; preto, že sa uspokojili s fintami na to, ako sa svet – drobí... A prečo nesiahajú trochu vyššie? Pridobre zrejme vedia, že na drobenie stačia spúšte, spínače, gombičky a možno zavše len škrt zápalkou. A robiť, robiť svet – treba rukami. A udržať ho pri živote možno iba láskou. Oboje je ťažšie ako stláčať spúšte; práca i láska poznačuje ľudí boľačkami a do jednej i druhej treba investovať veľmi veľa. Toľko, aby stačili udržiavať aj v zrelých mužoch a ženách múdre detské otázky. Lotéria Šťastie sa nestačí zasýtiť sebou samým. Aby nezomrelo, potrebuje aspoň hlt porozumenia; aby sme od neho nevysmädli, potrebujeme ho napojiť ľudskou spolupatričnosťou. Aj prácu robíme pre niekoho. Pre celkom konkrétnych neznámych ľudí, o ktorých netreba vedieť nič okrem toho, že s nami žijú rovnaký čas. Že znejú v našom živote bez nároku na ozvenu. Nevidení, nepoznaní, a predsa naši najbližší. Pretože vo všetkom, čo robíme, im dávame svoje najvnútornejšie ja. Všetkým, pre ktorých žijeme svoju radosť zo života. Aby šťastie bolo šťastím, potrebuje rezonovať. V úplnom tichu a totálnej nehybnosti by umrelo skôr, než by sa v nás stačilo narodiť. Aj radosť je radosťou vtedy, ak je komu by sme z nej odsypali. Keď sa nájde, kto nám má dosť rád, aby ju s nami vedel prežiť bez nároku na podiel zo zisku. Pochváliť sa radosťou z úspechu neznamená chvastať sa. Znamená to skôr nádej a túžbu po čistom vzťahu. Po takom, čo sa nepotrebuje živiť odplatou Je šťastie môcť otvoriť dvere kamarátovi prichádzajúcemu len preto, že sa mu žiada povedať: blahoželaj mi, stal som sa (trebárs) majstrom sveta, obhájil som dizertáciu, alebo jednoducho – som šťastný. Je šťastie mať v živote komu zaklopať a nebáť sa s ním tešiť zoči-voči. A sme bohatí, keď na naše dvere nechodia ľudia klopať, len keď si potrebujú vyplakať smútky, ale aj vtedy, keď si chcú vyspievať radosti. Ak aj pre nás existujú aspoň jedny dvere, na ktoré môžeme kedykoľvek zaklopať so svojimi radosťami, vyhrali sme. Najvzácnejšiu cenu. Podarí sa nám to však len vtedy, ak získame žreb z lotérie, v ktorej sa nič nedá kúpiť za peniaze. Keď máte z niečoho veľkú radosť, žiada sa vám neradovať samým. Chcete svoje potešenie prežívať aspoň medzi štyrmi očami. Ak sa vám dostane uznania za prácu, radi by ste pritom hľadeli do mnohých očí; chceli by ste to povedať mnohým ušiam. Vari nikdy tak veľmi ako práve vtedy potrebujete rozmieňať všetko imanie svojho vnútra na drobné. Pretože veľká radosť je najväčšia, len ak ju môžeme a máme komu – rozdeliť. Čím viac je čiastočiek, na ktoré ju rozdrobíme, tým väčšmi rastie.

Právom človeka Detská duša je ako chrám. Nešliapme po nej iba preto, že sme inej viery, že sa v nej často nevyznáme a že nás nepríjemne stíha svojou čírosťou. A ak už šliapeme (pretože dospelosť nás zväčša odučila lietať), vstupujme cez jej bránu aspoň bosí. Aby sme, ak už nevieme viac, len zraniť, zacítili aj my, že necit najbližšieho veľmi zabolí. Človek je totiž človek, aj keď nemá veľa rokov a patrí k svojmu rodu, aj keď ešte nie je sapiens. Nešliapme v jeho vnútri surovo len preto, že my už vieme, ako na to. Kráčajme opatrne a vojdime len na pozvanie. Inak by možno prišlo k úrazu. Pretože po ľudskom vnútre sa síce chodí mäkko, no každý necitlivý krok zanechá tvrdé stopy aj na votrelcovej duši. Keď totiž človek šliape po človeku, to ako keby podstupoval zvláštnu tetovaciu tortúru: bolesť si zaňho odskáče ten druhý, no tetovanie sa i jemu viditeľne vrýva pod kožu. Niet potom takej rany, ktorú uštedríme, čo by sa aj do nás natrvalo nevryla; niet takej bolesti, čo úmyselne spôsobíme, ktorá by jazvu nenechala na tvári nám samým. Či teda chceme chváliť, trestať, či sa len dívať, našľapujme vždy jemne; bosky. Aby ozvena trpkosti v očiach našich detí neprekričala, čo chceme počuť ako odpoveď. Hoci má klenbu svojho chrámu ešte nehotovú, predsa aj v detskej duši treba kráčať potichu. Lebo sú svätyne, kam sa nevstupuje kvôli viere; sú chrámy, do ktorých sa chodí vzdávať hold tým, čo ich postavili. A keď do detského vnútra, pre ktoré sme aj my kopali základy, vstupujeme špinaví a dobýjame sa doň bez klopania, certifikát obmedzenej malosti tým vystavíme iba sebe. Ponížiť predsa možno, len na koho dočiahneme (ale nie preto, že ešte nedorástol do, potrebnej veľkosti). Človek je človek aj ak nemá veľa rokov. Nešliapme po ňom, že nevládze lietať a chytať do rúk sny, čo sme my dávno (možno naschvál) nechali ako záťaž ležať na zemi. Možno keď dorastie, on s nimi bude vládať letieť ďalej. Ak chrám jeho duše neznesvätí ťarbavý dupot práva silnejšieho. Vstupujme do nej preto radšej potichu a nebadane (zato však vítaní) – právom múdrejšieho. Po nedeli Zväčša sú trochu popraskané, vysušené, kde tu s malými rankami. Márne sa pokúšajú udržať na uzde životom výdatne zalievané vrásky. Márne sa pokúšajú obliecť sa do podoby nenaplnenej predstavy tajných snov romantických milencov. Márne sa snažia upokojiť svoje rozbúrené žily a zvoľniť tempo krvi pretekajúcej sa s časom. Priveľa musia stihnúť na ceste od srdca k srdcu. Priveľa od pondelka do piatka. A viac ako priveľa od soboty do nedele. Nestačia. Už zase sa nepodaril ten večne sľubovaný pokus o oddych. Už zase sa nepodarilo prekročiť hranicu, za ktorou je možno skrytá cesta ku kráse. Už zase museli rezignovať na lákavé odporúčania žiarivo neskutočných reklám. Už zase museli žiť len ako treba. Ako vždy. Namiesto hojdavého kúpeľa rýchla sprcha. Namiesto relaxačnej polohy chvatne vypitá káva. Namiesto prechádzky ukradomký pohľad z okna narýchlo pretieraného jelenicou. Namiesto hudobného rande v slávnosťou voňajúcej koncertnej sieni rokmi popraskané tóny platní – pri práci navyše. Namiesto reality túžba. Bohatstvo na večnosť. A predsa – ich krása. Krása, ktorú môžu vidieť iba vyvolení: možno ju zbadať len pod mikroskopom lásky. Bežné oči bežných ľudí si všimnú len nešikovne zaonačené úlomky ničím nezastaviteľného chvatu. Bežné oči bežných ľudí vidia len zle rozpustený lak, napochytre odtrhnutý záder a – možno ďalšiu neudržanú vrásku, ktorá zase odhryzla kus čiary života. Bežné oči bežných ľudí sotva obsiahnu všetky metamorfózy, ktorými ony, stačiace na všetko okrem seba, obohacujú náš svet. No ony preto nezatrpknú. Stačí im, že majú dôvod byť, aké sú: ruky žien po nedeli. Raz Je taká vzletná metafora – každý deň stretnúť človeka. No keď ho stretneme, je okamžite naporúdzi aj prozaická skutočnosť: „Ahoj, letím, prepáč, inokedy pobudneme dlhšie. Dnes nemám čas...“ Lenže človek aj tak, aj potom, zase túži stretnúť človeka. Veď na svet prišiel aj ako homo societas, narodil sa do spoločnosti. Chce sa stretávať a chce, aby ho stretávali, chce nebyť sám. No chce aj stihnúť. Všetko, čo musí, čo potrebuje, všetko, čo sa núka, čo by možno mohol, ale nechce zmeškať. Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas. Musíme ho mať na všetko, na čo je nevyhnutný; prácne ho vieme nájsť aj na to, v čom nechceme zaostať – za ním, ale najmä za inými. No málokedy nám zvýši na jeho vychutnanie a znásobenie vedno s iným človekom. Sme tvorovia spoločenskí, a tak sa nám žiada obidvoje – držať krok všade a vo všetkom s ostatnými a aj s nimi byť. Ibaže byť s niekým znamená vzdať sa aj časti svojho času. A to si mnohí riadne rozmyslíme. Veď život je len jeden a škoda každej minúty... A preto sa snažíme využiť sekundu za sekundou, no zavše chceme aj zabudnúť na ich nemilosrdný tok. Zastaviť na okamih čas aj seba v ňom, aby bolo kedy – stretnúť človeka. Žiada sa nám, a preto sa zastavujeme. S úsmevom, s otvoreným náručím aj so sladkým klamstvom na perách. Klameme úprimne a s čistým svedomím, lebo by sme svoje klamstvo chceli premeniť na pravdu. Raz, keď budeme mať čas. Luháme si uspokojujúco, vedome a trochu smutne. Lebo sa raz naozaj chceme stretnúť a poriadne porozprávať, zavolať si, sadnúť si na pár slov. Možno si raz navzájom darujeme čas aj na spoločný obed. Naozaj sa nám žiada stretnúť človeka nielen na okamih, ale na kus slova, čo zanechá stopu. Preto sa navzájom poubezpečujeme, že si zavoláme, že už naozaj musíme. A potom sa uľahčene opäť púšťame do pretekov s časom. Spokojní, že sme sa priveľmi nezdržali a že určite zavolať prisľúbil ten druhý. Základný kameň Ľudská duša je ako chrám. Nešliapme po nej len preto, že sme inej viery. (Ani preto, že sme sa nenaučili veriť ničomu.) Nevtŕhajme s nečistým úmyslom ani zlomyseľne tam, kde sami nie sme celkom bez viny. Nevkladajme prsty do pokleskov druhých v nádeji, že sa tak zbavíme vlastných. Neočisťujme sa z vlastných škvŕn hľadaním špiny okolo seba. Nevtŕhajme nikomu do svedomia násilím. Otvorené nám bude, len ak zaklopeme. Lebo ľudská duša je naozaj ako chrám. (A do chrámu sa vchádza v nádeji na povznesenie.) Len vandali doň vtŕhajú s cieľom pustošiť. Človek vchádza do svätýň, aby sa pokúsil dotknúť sám seba, aby sa dozvedel, či sa už dokáže dotknúť hviezd. (A hviezdy možno dočiahnuť, až keď siahneme najhlbšie, ako sa dá.) Ide to ťažko a trvá to dlho. Dlho sa treba potĺkať od človeka k človeku, kým dokážeme prekonať najväčšiu zo všetkých vzdialeností: od seba k sebe. Dlho sa treba potĺkať, dlho otĺkať a naveky vedieť znášať údery. Zvyknúť si, že život je krásny, aj keď sa neraz vyvrbí len tak, že bolí. Dlho, hoci aj bez nádeje, že bolesť pominie – číriť si vnútro. (Ako keď umelec cizeluje chrám.) Dlho, a navzdory nepriazni. (Pretože tak to vie jediný – človek.) Dlho sa treba driapať cez haraburdie plytkosti, kým v sebe vytvoríme priestor na hĺbku. Dlho, a navzdory nepriazni i sebe samým, pretože bez hĺbky nemožno postaviť nič presahujúce ľudskú malosť. Dlho a neraz bezvýsledne. (Lebo každý má právo nielen štverať sa k vrcholom, ale aj padať na dno.) Dlho sa treba udierať, kým človek prekročí, čo je v ňom priveľmi malé. (Dlho, no majme trpezlivosť; lebo len málo je takých, čo sa nepokúšajú budovať v sebe dôstojnú svätyňu hodnôt. Nevstupujme im do nej surovo a bez zaklopania len preto, že naše hodnoty sú iné.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984