Výhoda, alebo problém?

V súčasnej spoločnosti je čoraz bežnejšie byť minimálne bilingválny. Nezdá sa vám? Zamyslite sa. Aké jazyky sa používajú na vašom pracovisku? Ako hovoria vaši rodičia/deti/susedia? Slovensko, okrem toho, že je čoraz viac vystavované jazykovým vplyvom zo západnej Európy (angličtina, nemčina) bolo vďaka svojej geografickej polohe vždy multilingválnym prostredím. Vzhľadom na malosť nášho územia je takmer každý región hraničný, takže kontakty so susednými jazykmi boli, sú a ja dúfam, že aj budú, vždy intenzívne. Čo je a aký je bilingvizmus Problematická je definícia bilingvizmu. Dnes sa už rozlišuje veľa jeho druhov, od absolútneho (keď človek ovláda dva jazyky na rovnakej úrovni, čiže na úrovni materinského jazyka) až po pasívny (keď človek jazyku rozumie – či už v písanej alebo hovorenej podobe, ale nevie ho sám používať). Z historického hľadiska bolo Slovensko až donedávna bi- alebo multilingválnou krajinou. Za obdobia rakúskej monarchie bolo na našom území niekoľko úradných jazykov a takmer celé 20. storočie bolo Slovensko súčasťou dvojjazyčného štátu, ktorý politiku dvojjazyčnosti prakticky presadzoval. Išlo teda o tzv. spoločenský bilingvizmus. Spoločenský bilingvizmus má vo svete niekoľko podôb. Teritoriálny – dva alebo viac jazykov má rovnaký status, a sú používané na vymedzených územiach jedného štátu (Kanada – angličtina, francúzština; Švajčiarsko – nemčina, rétorománčina; Španielsko – španielčina, katalánčina). Lingua franca – jazyk oficiálny (alebo jazyk komunikačný) existuje paralelne s jazykmi „domácimi“, tento typ sa často vyskytuje v postkoloniálnych krajinách (Afrika). Diglosný – obyvateľstvo hovorí niekoľkými jazykmi, ale ich status je rozličný, a teda sa často používajú v rôznych situáciách (Haiti – francúzština a kreolčina). Česko-slovenské (ne?)porozumenia V Československu išlo v podstate o teritoriálny spoločenský bilingvizmus, to znamená, že vo federatívnej republike mali oba jazyky rovnocenný status a vďaka vzájomnej zrozumiteľnosti jazykov (či už danej lingvistickou príbuznosťou alebo kultúrnym kontextom) fungovala ich interakcia na báze dvojjazyčnej komunikácie. To je typ komunikácie, keď jeden hovoriaci hovorí jedným jazykom a druhý druhým. Toto je zrejmé napr. z televíznych diskusných programov, kde sa tento fenomén často uplatňoval a dodnes sa uplatňuje. Treba však poznamenať, že prechod k takémuto poňatiu jazykovej politiky tiež nebol bezproblémový. Dnes sa často hovorí, že za Československa si Česi a Slováci lepšie rozumeli (a teraz hovorím čisto o jazykovej stránke), ale aj toto bolo výsledkom nejakého procesu, nestalo sa to zo dňa na deň. Aj na začiatku Československej republiky sa z Česka ozývali hlasy, že slovenčine v médiách nie je rozumieť. S tým súvisí aj dnes už prakticky klišé, ktoré sa objavuje takmer pri akejkoľvek zmienke o súčasnom stave vzájomnej zrozumiteľnosti slovenčiny a češtiny, a síce to, že české deti už nerozumejú slovenčine. Ukazuje sa však, že tento výrok je do veľkej miery problematický. Ako vo svojich výskumoch podotýka Marián Sloboda, v Československu neexistovali výskumy, ktoré by skúmali, ako české deti rozumejú slovenčine a slovenské češtine, a je pravdepodobné, že jej nerozumeli rovnako ako dnes, pretože jazyková kompetencia detí sa vyvíja postupne a pri kontakte s druhým jazykom sa zlepšuje. V Československu sa detí pravdepodobne nikto nepýtal, či po slovensky alebo po česky rozumejú, ale boli pravidelne vystavované slovenčine či češtine, a tak si porozumenie postupne osvojili. Dnes sa stretávame s opačným trendom: vraví sa, že deti nerozumejú, tak ich nevystavujme stresu nerozumenia, dabujme slovenské programy, a naopak, a pod. Ďalším problematickým bodom tohto tvrdenia je, že testy, ktoré sa deťom dávajú, sú často zamerané len na jednotlivé slová (navyše na tie, ktoré sú v oboch jazykoch rozdielne, napr. karfiol – květák, ťava – velbloud a pod.), a nie na celkové porozumenie textu. Sú teda do istej miery nespoľahlivé. Cesty českoslovenčiny Jazyková situácia češtiny a slovenčiny sa rozdelením štátov zmenila. Napriek tomu sa pre slovenskú menšinu v Česku, ktorá je dosť početná, ale ktorá nie je nijako vymedzená teritoriálne, typ spoločenského bilingvizmu nezmenil. Nefunguje to tak, že by sa čeština stala pre Slovákov v Česku linguou francou, alebo, že by nastala diglosná situácia. Všetci Slováci v Česku sú bilingválni, ale výber jazyka, ktorý používajú, väčšinou závisí od rôznych faktorov. Neexistujú zatiaľ rozsiahle výskumy, ale z tých dostupných vyplýva niekoľko komunikačných trendov. Slováci často prichádzajú do Česka s pocitom, že čeština a slovenčina sú blízko príbuzné jazyky, ako lingvisticky, tak kultúrne, a že či už ako študenti alebo pracujúci, nebudú mať problém v slovenčine komunikovať a češtine rozumieť. Mnohí Slováci sa však v Česku dostanú do situácií, keď začnú pre zjednodušenie komunikácie hovoriť po česky. Často to má ešte aj prechodnú fázu – po slovensky hovoriaci človek si uvedomuje niektoré výrazné lexikálne rozdiely a používa české slová aj v inak slovenskom či už hovorenom, alebo písanom texte. Niekedy sa takémuto prejavu ironicky hovorí aj českoslovenčina. Nie je vždy jednoduché odhadnúť, v akej situácii ktorý jazyk použiť. Často sa stáva, že ak si Slovák pýta niečo po slovensky v obchode, predavačka mu „nerozumie“. Ale ak Slovák hovorí po česky, môže sa stať, že po česky hovoriaci mu povie, nech nekazí češtinu a radšej hovorí spisovne po slovensky, veď kto by mu nerozumel... A tak vzniká dilema, pri ktorej prichádza na rad fenomén nazývaný jazykový manažment. Významný sociolingvista Jiří Nekvapil charakterizuje jazykový manažment ako „Korekční aktivity provázející produkci promluv, resp. jazyka, a to jak na úrovni jednotlivce, tak na úrovni různě velkých skupin, i celé společnosti“. Jazykový manažment má štyri fázy: povšimnutie, hodnotenie, plánovanie úpravy, realizácia. V praxi to teda môže vyzerať napríklad takto: pravidelne si chodím do večierky kupovať žemle. Niekoľkokrát sa mi stane, že keď si ich vypýtam, predavačka povie „prosím?“ a buď musím na žemle ukázať, alebo povedať „housky“. Vzhľadom na to, že za mnou vždy stojí rad, rozhodnem sa nabudúce nezdržovať a rovno poviem: „Čtyři housky, prosím.“ Samozrejme jazykový manažment je aj komplexnejší fenomén, ale jeho analýza by si vyžadovala samostatný článok. Zakážu v Česku slovenčinu? Existuje niekoľko prostredí, kde sa čeština a slovenčina stretávajú častejšie ako inde. Okrem spomínanej obchodnej sféry ide najmä o vysoké školstvo, internet, zdravotníctvo a umeleckú oblasť. Presný údaj o počte slovenských študentov na českých vysokých školách nemáme. Dovolím si však tvrdiť, že každý český študent aspoň raz počas svojho štúdia príde do kontaktu so Slovákom, ak nie na celom území, tak v Prahe určite. V súčasnosti na väčšine vysokých škôl platí (výnimkou sú súkromné vysoké školy s vyučovacím jazykom anglickým), že Slováci môžu používať slovenčinu, či už pri ústnych alebo písomných skúškach a aj pri vypracúvaní písomných prác. Donedávna sa to videlo ako neproblematické, ale v súčasnosti sa hovorí, že to potrvá, len kým budú slovenčine rozumieť vyučujúci. Otázkou zostáva, či jej niekedy prestanú rozumieť. Myslím, že to do značnej miery závisí aj od typu vysokej školy, prípadne aj odboru. Druhou stranou rovnakej mince sú ohlasy českých študentov. Nedávno sa na oficiálnom webe ČVUT v podsekcii fóra jedného z odborov objavila diskusia, v ktorej jeden z diskutujúcich navrhuje: „Chtel bych pozvolna zakazat slovenstinu na FELu jako oficialni studijni jazyk. Nevidim jediny duvod, aby slovenstina zustala i po 13 letech rozdeleni republiky... pomalu zacinaji na skole studovat rocniky, ktere slovenstine nerozumi... navic svymi danemi nechci podporovat Slovaky vice nez jine zahranicni studenty (at se nauceji cesky a studuji cesky, nebo anglicky a studuji ve svetovem jazyce – v anglictine). Necht maji vsichni zahranicni studenti stejne podminky!“ Tento na prvý pohľad možno radikálny názor, ako vidno aj z búrlivej diskusie, ktorá nasleduje, možno nie je až taký za vlasy pritiahnutý. Dotyčný diskutér argumentuje kultivovane a vyjadruje len svoj názor. Na internete, ktorý sa ukazuje byť nosným zdrojom pre sociolingvistické skúmanie, pretože ponúka autentické názory, sa často stretávame s diskusiami o potrebe resp. nepotrebe slovenských a českých jazykových kontaktov. Diskusie sa objavujú najmä pri slovenských internetových článkoch bez jazykového zamerania na českých serveroch. Túto problematiku skúmala Mira Nábělková a dospela k tomu, že okrem krajných a emocionálne zaujatých pólov (sentimentálny obdiv slovenčiny verzus jej absolútne, občas aj vulgárne odmietnutie) sa často v týchto diskusiách objavuje aj postoj webmastera/redaktora, ktorý môže mať niekoľko podôb. Na jednej strane webmaster obraňuje svojich prispievateľov a ten, kto s tým má problém, si môže ísť čítať inde. Na druhej strane dá webmaster príspevky slovenských autorov prekladať. Najpozoruhodnejšie je však riešenie, ktoré už nie je zriedkavé, a to, čitateľská anketa. Z tých ankiet vyšla slovenčina vždy dobre, odmietavý postoj malo menej čitateľov ako pozitívny. Tí, čo nemajú problém Treťou oblasťou, kde sú výrazné kontakty slovenčiny a češtiny, je zdravotníctvo. V súčasnosti v Česku pracuje okolo 1 300 slovenských lekárov (údaje o ostatnom zdravotníckom personále mi nie sú známe). Lekár (alebo sestrička či akýkoľvek iný zdravotnícky zamestnanec) má tri možnosti. Môže komunikovať výlučne po česky, výlučne po slovensky, alebo môže jazyky striedať v závislosti od situácie (v sociolingvistickej terminológii sa tomu hovorí code-switching – prepínanie kódov). Ja sama som sa venovala výskumu malej vzorky slovenských psychiatrov v Česku a potvrdilo sa, že komunikačné stratégie sú veľmi individuálne, závislé od prostredia. Psychiatri zvykli v práci hovoriť po česky (niektorí z vlastného rozhodnutia, iní z pokynu nadriadených), hoci sa našli aj takí, ktorí používajú výlučne slovenčinu (najmä tí, ktorí majú súkromnú ambulanciu). V súkromí, naopak, väčšina komunikovala po slovensky a len minimum po česky. V umeleckej sfére bol česko-slovenský priestor vždy otvorený, či už išlo o film alebo divadlo. Slovenskí herci v českých divadlách nie sú ničím výnimočným. Vzniká unikátny fenomén, ktorý je možno málo oceňovaný, a to je dvojjazyčné divadlo. Každý herec hovorí svojím jazykom, navzájom si rozumejú a aj publikum obidvom rozumie. Teoreticky by takéto projekty mohli vznikať aj v iných krajinách, kde sú si jazyky lingvisticky alebo kultúrne podobne príbuzné, ako napr. v škandinávskej oblasti, ale zatiaľ som sa o takýchto projektoch nedozvedela. Osobitosťou česko-slovenských projektov sú dve veci. Na jednej strane je zaujímavé pozorovať, ako niekedy jazykové rozdelenie postáv prispieva k ich charakterizácii. Napríklad v jednom z „miešaných“ predstavení letných shakespearovských slávností hrali slovenskí herci členov jednej rodiny a českí herci členov druhej. Niekedy slovenčina herca v českom divadle (alebo čeština herca v slovenskom divadle) nie je motivovaná. Publikum to ale väčšinou nevidí ako prekážku, naopak, niektorí si to ani nevšimnú. Na druhej strane je zaujímavé nakuknúť do zákulisia a pozorovať prípravy dvojjazyčného predstavenia. Stáva sa totiž, že režisér dá zelenú slovenčine, ale potom si ju dovolí upraviť tak, aby bola zrozumiteľnejšia českému divákovi. To nie je na škodu, ak ide o synonymické výrazy používané v oboch jazykoch. Horšie je, keď je slovenský herec nútený používať bohemizmy. Rieši sa to niekedy aj tak, že v problematickejších replikách český herec zopakuje slovo, alebo celú repliku slovenského herca. Vyzerá to spontánne a divák si ani neuvedomí, že mu tým uľahčili porozumenie. Je teda česko-slovenská dvojjazyčná komunikácia problém, alebo výhoda? Vyzerá to tak, že to, na čom pri odpovedi na túto otázku najviac záleží, je uhol pohľadu... Autorka je študentka slovakistiky na Univerzite Karlovej v Prahe Medzititulky Slovo