Reklama
Reklama

Medvedev stanovil pravidlá

Zahraničná politika Ruskej federácie, ktorá sa oficiálne začala v decembri 1991, teda po zániku Sovietskeho zväzu, bola dostatočne neočakávaná a protirečivá. V rokoch 2006 - 2007 sa zakončila etapa dobudovania a návratu Ruska ako globálnej mocnosti.
Počet zobrazení: 1661
11_REUTERS Alexander Zemlianichenko PoolCB-m.jpg

Zahraničná politika Ruskej federácie, ktorá sa oficiálne začala v decembri 1991, teda po zániku Sovietskeho zväzu, bola dostatočne neočakávaná a protirečivá. V rokoch 2006 - 2007 sa zakončila etapa dobudovania a návratu Ruska ako globálnej mocnosti. Stratégia vývoja krajiny majúca svoju jasnú ideológiu, hodnoty a logiku predpokladá aj novú koncepciu zahraničnej politiky. Ruská federácia ju už má. V súlade s ruskou ústavou prezident Dmitrij Medvedev podpísal dokument Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. Na 15-tich stranách textu je popísané, ako Rusko vidí svet, aké sú jeho hodnoty a ako sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou v zahraničnej politike správať. Podpisu dokumentu predchádzal programový prejav nového prezidenta 5. júna 2008 v Berlíne pred nemeckými politikmi a poslancami (http://kremlin.ru/appears/2008/06/05/1923_202133.shtml), alebo zásadné pozície prezentované počas summitov EÚ-Rusko či G8. Keď nastúpil do funkcie Vladimír Putin, ako dedičstvo mu zostala koncepcia rozpracovaná predchodcom Borisom Jeľcinom. Jeho prístup k zahraničnej politike bol výrazne poznačený sociálno-politickou inerciou z minulosti. Jeľcinova koncepcia zahraničnej politiky postkomunistického Ruska, pôvodne zamýšľaná ako návrat do spoločnosti demokratických krajín, sa nekonala. Stala sa obeťou vnútropolitického boja a mala viac reaktívny a oneskorený charakter. Putin a jeho tím ju museli od základu prekopať, takže 28. júna 2000 bola na svete de facto koncepcia putinovského Ruska. Stačí inventarizácia Dmitrij Medvedev taktiež zdedil rozpracovanú koncepciu, lenže jemu stačilo vykonať inventarizáciu. Aj to hovorí o tom, aký bol rozdiel dedičstva v prezidentovaní Borisa Jeľcina a Vladimíra Putina. Ak si porovnáme texty z rokov 2000 a 2008, bude nám jasné, že doterajšia koncepcia reflektovala reálie sveta 90-tych rokov. Jej hlavným motívom bol – ak nie izolacionalizmus v zahraničnej politike Ruska – tak minimálne skromnosť (ak chcete, slabosť). Akýsi formát – robiť len to, čo skutočne treba. Nová koncepcia ide ďalej než putinovská, stojí na iných základoch. „Evolúcia medzinárodných vzťahov začiatkom 21. storočia a posilnenie Ruska si vynútili, aby sme sa nanovo pozreli na situáciu okolo nás, znovu zadefinovali priority zahraničnej politiky s akceptáciou rastúcej váhy krajiny v medzinárodných vzťahoch a zúčastňovali sa nielen na realizácii denného programu v rámci svetovej politiky, ale aj na stanovovaní tohto programu.“ Cítite ten rozdiel v prístupe? Medvedevova doktrína Doktrinálne aspekty sú v novej koncepcii jasne stanovené, základy politiky taktiež. Je to začiatok medvedevovskej zahraničnopolitickej doktríny? Asi, či skôr určite áno. Ruská zahraničná politika prestáva fungovať na „čestnom slove“, ktoré väčšinou partneri Ruska nedodržali. Na ilustráciu: znefunkčnenie Helsinského aktu, pokusy o rozširovanie NATO k hraniciam Ruska, uznanie Kosova či radar v Česku. Vyšší princíp národnej bezpečnosti Ruska, teda ochrana záujmov jednotlivca, spoločnosti a štátu, sa pretavuje do hlavných cieľov zahraničnej politiky: zaistenie bezpečnosti krajiny, upevnenie suverenity a udržanie teritoriálnej celostnosti. Ďalej je to vytvorenie podmienok na modernizáciu Ruska, zaistenie vplyvu na globálne procesy s cieľom stanovenia spravodlivého svetového poriadku, či budovanie dobrých susedských vzťahov. Patrí sem aj ochrana práv a záujmov ruskojazyčného obyvateľstva za hranicami Ruska, alebo budovanie bilaterálnych, trilaterálnych či multilaterálnych vzťahov bez vplyvu zahraničnopolitickej konjunktúry. Bez nepriateľa, bez priateľov? Podľa textu doktríny (http://kremlin.ru/text/docs/2008/07/204108.shtml) je koniec ilúziám o partneroch. Koncept „ži a nechaj žiť“ medvedevovskej „real politiky“ neobsahuje element nepriateľstva. V doterajších prezidentových rečiach a aj v koncepcii chýba fenomén nepriateľa či protivníka. Samozrejme, že v praktickom živote a v praktickej politike to tak celkom nie je. To, o čom hovoril exprezident Vladimír Putin vo vystúpení na konferencii o bezpečnosti v Mníchove (http://kremlin.ru/appears/2007/02/10/1737.shtlm) ostáva na stole: „Je všeobecne známe, že problém medzinárodnej bezpečnosti je širší, než len otázky vojensko-politickej stability. Je to stabilná svetová ekonomika, prekonanie biednosti, ekonomická bezpečnosť a rozšírene medzicivilizačného dialógu.“ Pred cestou do bavorskej metropoly ešte v jednom z mnohých rozhovorov stihol upozorniť na notoricky známe fakty, ako úsilie USA o monopolnú svetovládu a vytvorenie jediného centra moci a rozhodovania. Postmoderná zahraničná politika To, že Dmitrij Medvedev nehovorí o nepriateľoch a takisto to, že základom svetovej politiky musí byť dodržiavanie medzinárodného práva je možno dôvod, prečo slovenskí analytici pasujúci sa za politológov teraz mlčia a novú koncepciu odborne neanalyzujú. Medvedev na porade s veľvyslancami na pôde Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie 15. júla 2008 okrem iného povedal: „Bolo by jednoduché povedať, že pre EÚ je Kosovo to, čo Irak pre USA... No vážnejšie je to, že bolo opakovane destabilizované medzinárodné právo ako jeden zo základných princípov koexistencie štátov, rozvoja európskych a svetových procesov.“ Prezident moskovského analytického fondu Politika Vjačeslav Nikonov takýto prístup hodnotí ako diplomaciu postmoderny s využitím pokojnej sily. Pravdaže, ide o prokremeľského experta. Ešte predtým v spomenutom Berlíne pre Európu a svet Dmitrij Medvedev načrtol, aká a o čom bude nová koncepcia: „V medzinárodných vzťahoch, ako aj doma, budeme predovšetkým trvať na vláde zákona a jeho dodržiavaní všetkými štátmi a predovšetkým mocnosťami...“ Mýty a stereotypy šírené médiami, opierajúc sa o akoby „vedecké“ argumenty, boli, žiaľ, určitú dobu prítomné v rozhodovaní a formovaní slovenskej zahraničnej politiky vo vzťahu k Rusku a súvzťažných procesov v rámci svetovej politiky. Zároveň mnohé hodnotenia postavené na dedičstve Ruskej federácie ešte z čias Ruského impéria a ZSSR sa v praxi ukazujú ako vzdialené od historickej a politickej reality. Nová kvalita A teraz dobrá správa pre OSN. Autori koncepcie a sám Dmitrij Medvedev vidia v centre nového svetového poriadku, z ktorého sa vytratil umelý fenomén bipolarity, ako nosnú štruktúru práve OSN. Samozrejme, s vedomím, že musí prejsť procesom modernizačnej reformácie. Spoločenstvo nezávislých štátov, nehľadiac na pohyby (niekedy vyslovene hystericky antiruské a európsky destabilizujúce, v čom hrá prím Kyjev a Tbilisi) vo vnútri tohto integračného zoskupenia zostáva prioritou regionálnej zahraničnej politiky Kremľa. Zvyšuje sa bonita formátu BRIC – dialógu najdynamickejšie sa rozvíjajúcich štátov sveta – Brazílie, Ruska, Indie a Číny. Najmä Čína je pre Rusko veľkým potencionálnym partnerom a súperom zároveň. Určite nie je náhoda, že niekoľko dní po zverejnení ruskej koncepcie sa stretli ministri zahraničných vecí Ruskej federácie a Číny a mohli si vypiť slávnostný pohár šampanského, pretože s konečnou platnosťou (to jest z oficiálneho vyhlásenia) bola doriešená otázka demarkácie hraníc medzi Ruskou federáciou a Čínou. Východ a Západ Samostatnou otázkou sú vzťahy Ruska so Západom. Dmitrij Medvedev ponúka Európe spoluprácu bez rozdeľujúcich čiar. Sovietsky zväz, ktorý sa v 80-tych rokoch pustil do neúspešnej ekonomickej konfrontácie so Západom, nakoniec nebol schopný realizovať cestu od modernizácie k postindustriálnej spoločnosti. Zbytočne Michail Gorbačov po svete vykrikoval: „Dajte nám váš postindustriálny priestor.“ Svet ho nebral vážne, lebo sa potreboval, v rámci Brzezinského konceptu, zbaviť svetového konkurenta. A doma ho nenávideli (a nenávidia), lebo chceli byť svetovým konkurentom. Lenže analytici pracujúci pre Biely dom pozabudli na možnosť, že likvidácia ZSSR a jaltského systému vzťahov sa dotkne bumerangovým efektom predovšetkým ich. Dnes je viac ako jasné, že zaisťovanie vlastnej bezpečnosti na úkor Ruska bude v budúcnosti nemožné. Najnovší radarový omyl českej vlády, ktorý okrem vlastných ľudí hodil cez palubu aj svojich susedov, je toho učebnicovým príkladom. V dôsledku kardinálnej transformácie medzinárodných vzťahov, ktorá pomohla Rusku stabilizovať svoje postavenie, sa znížilo nebezpečenstvo veľkej vojny a rozšírili sa možnosti celosvetovej spolupráce. Kremeľská doktrína tento posun reflektuje a navrhuje vypracovanie „spoločného videnia súčasnej historickej epochy“, či nedopustenie „využívania historických tém na inštrument praktickej politiky“. Zareaguje niekto? Zatiaľ minister zahraničných vecí Viktor Lavrov hovorí: „Nič nepočujem, len ticho.“ Geopolitika určuje priority Podobné dokumenty majú obyčajne deklaratívny charakter. Sú však výborným majákom všeobecnej orientácie. Tento faktor je zvýraznený v tej časti dokumentu, kde sa hovorí o sieťovej diplomacii, ktorá nahrádza blokovú diplomaciu. Jednoliate tábory už neexistujú a krajiny častejšie pristupujú k vytváraniu ad hoc koalícií na riešenie konkrétnych otázok. Záujmy Ruska sú tiež spojené s tendenciami, ktorými prechádza globálna svetová ekonomika alebo rozvoj regionálnej a subregionálnej integrácie. V koncepcii nie je ani náznak toho, že by Rusko chcelo zneužívať to, čo dostalo od prírody do vienka – energetické a iné surovinové zdroje. V texte sa uvádza: „Pokračuje narastanie potenciálu a modernizácia tepelno-energetického komplexu potvrdzujúca reputáciu zodpovedného partnera na trhu s energonosičmi, zabezpečujúca efektívny rozvoj svojej ekonomiky a zaisťujúca rovnováhu svetových energotrhov...“ Príklon v koncepcii k akceptácii pravidiel globálnej konkurencie, konkurencie rôznych modelov rozvoja a rôznych hodnotových smerovaní garantuje budúcnosť hľadaniu principiálne nových riešení. Dezideologizácia vzťahov (najmä investično-ekonomických) sa stane základom nového realizmu v medzinárodnej politike. V 18. až 20. storočí, ak chcelo byť Rusko nezávislé a samostatné, nemalo na výber nič iné, než sa pretaviť do silného geopolitického impéria. Ruský štát v 19. storočí v podstate stál na výsledkoch, ktoré mu pripravil Peter I. alebo Katarína II. (Veľká), ktorí sa vo vzťahu k Európe snažili z Ruska urobiť konkurencieschopnú krajinu. Táto priorita v zásade ostala platná aj v 20. storočí. V 21. storočí tomu nemôže byť inak, aj keď Peter I. a Katarína II. predstavovali koncept „zozápadnenia“ elít. Čakanie na koncepciu Na koncepciu sa v odborných kruhoch čakalo s netrpezlivosťou. Washington potrebuje fragmentovanú Európu a Rusko, ktoré si nikto neváži, pod kontrolou. Veľká či nekontrolovaná moc niektorého gepolitického hráča je podľa Z. Brzezinského a jeho stúpencov na udržanie hegemónie pre Washington nežiaduca. Výsledky, ktoré dosiahlo dnešné Rusko v období vlády Vladimíra Putina a ktoré začína plne zušľachťovať Dmitrij Medvedev, môžu túto koncepciu vygumovať. Pluralitný svet je predsa krajší, než čiernobiely. Azda sa už nikdy nezopakuje história s ministrom obrany Jamesom Forrestalom, ktorý sa vraj v máji 1946 vrhol z okna so slovami „Rusi idú!“ Dnešné Rusko zbohatlo (nielen z ekonomického pohľadu) a je globálnym hráčom. Pre niekoho je strašiak, pre niekoho konkurent, pre niekoho partner. Z pohľadu Bratislavy je Rusko (ale aj Ukrajina a celý postsovietsky priestor) súčasťou aj našich dejín a našej kultúry. Zrátané a podčiarknuté: Nová koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie je vyvážený, seriózny, inšpiratívny a rozumný dokument. Dáva Kremľu a tímu ľudí na Smolenskom námestí a vôbec ruskej zahraničnej politike všeobecne veľké možnosti. Bude to však chcieť modernizovať aj iné súvisiace dokumenty (napríklad Koncepciu prihraničnej spolupráce Ruskej federácie, Koncepciu štátnej národnostnej politiky, Námornú doktrínu a iné). Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama