Reklama
Reklama

Politika začína naozaj nudiť, ale nové strany to nezmenia

Občania vedia len málokedy pochopiť, ako sa politici na „najvyšších poschodiach“ dokážu odtrhnúť od reality a rozmýšľať, akoby žili v inom svete. Príkladom je presvedčenie, že ak sa niekomu alebo niečomu nedarí, najlepším riešením je založenie politickej strany.
Počet zobrazení: 1418
3_kayreVTCB-m.jpg

Občania vedia len málokedy pochopiť, ako sa politici na „najvyšších poschodiach“ dokážu odtrhnúť od reality a rozmýšľať, akoby žili v inom svete. Príkladom je presvedčenie, že ak sa niekomu alebo niečomu nedarí, najlepším riešením je založenie politickej strany. Pravica je na Slovensku jednoznačne v kríze, ale vznik nových strán – najmä ak budú reprezentované viac či menej starými tvárami – to nezmení. Vládnym sociálnym demokratom teda zatiaľ vážny súper nehrozí a ich silnou pozíciou môžu podľa všetkého otriasť iba oni sami nejakými vážnym chybami. Koncom júna sa do médií za zvláštnych okolností nedostali výsledky prieskumu volebných preferencií z dielne agentúry, ktorú by ani pravicová tlač nepodozrievala z čo i len teoretického nadržiavania Smeru. Pritom prieskum potvrdil narastajúcu dominanciu Ficovej strany. Čakanie na Ficove chyby Zdalo by sa, že práve to mohol byť dôvod, prečo si médiá prieskum „nevšimli“. Nečudo, veď aj Focus nameral stúpajúce hodnoty pre Smer: zatiaľ čo v máji by ho volilo vyše 38 percent potenciálnych voličov, v júni to bolo už 44 percent. Nárast o dve desatiny percenta zaznamenalo vtedy aj HZDS, ale ostatné politické subjekty, ktoré sú v parlamente, poklesli. SDKÚ-DS na necelých 12, SNS na necelých 11 a dokonca aj SMK na osem a pol percenta. Podozrievať však médiá z jednoduchej ignorancie by bolo krátkozraké. Povedzme, že výsledky jednej agentúry berú vždy opatrne, hoci v prípade Focusu by až takí opatrní byť nemuseli, lebo táto agentúra požíva medzi novinármi veľkú dôveru. Vzápätí však podobné výsledky zverejnil aj Ústav pre výskum verejnej mienky a aj súkromná agentúra MVK, a to už nemohlo zostať v nepozornosti. Dominancia Smeru už začína byť takou samozrejmosťou, že sa s ňou „zmieruje“ aj verejnosť a médiá a zdá sa, že dokonca aj parlamentná opozícia. Všetci akoby už vyčerpali akékoľvek zbrane, ktoré by mohli na oslabenie Smeru použiť, a tak sa novou „stratégiou“ politického „boja“ (ak to vôbec bojom možno nazvať) stáva vyčkávanie na chyby Roberta Fica. Nikto totiž nepochybuje, že úspech a neúspech jeho strany a vlády závisí takmer stopercentne od neho. Lenže spoliehanie sa na chyby mohlo byť dobrou stratégiou pred dvoma rokmi, povedzme, že ešte pred rokom, vtedy ešte stále získaval premiér len „ostrohy“ vládnutia. Po tom, ako zvládol niekoľko kľúčových káuz, uplynulých dvanásť mesiacov je čakanie na jeho chybu iba čakaním na Godota. „Zamávať“ by s ním mohli nanajvýš výrazne negatívne dopady prijatia eura, ale na to, aby sa na takúto alternatívu pripravoval už teraz, má už priveľa skúseností. Takže reálne nemožno očakávať, že euro naozaj zlomí väzy Smeru. Skôr sa môže stať jeho ďalším veľkým víťazstvom. Pravicová opozícia v parlamente žije v presvedčení – a nie neopodstatnenom – že proti sociálnym demokratom už vyskúšala úplne všetko. Zdá sa, že je „vypálená“ nielen tematicky, ale aj strategicky a takticky a jej útoky sa podobajú už len sporadickým zúfalým výkrikom. Slovenská pravica je v kríze a hoci niet pochýb, že jej politickí predstavitelia si to musia uvedomovať, evidentne nevedia, ako túto krízu vyriešiť. Vyčkávanie na Ficove chyby, ktoré neprichádzajú, vedie k tomu, že čoraz viac pravicových politikov, alebo aspoň potenciálnych politikov, stráca nervy a siaha po riešeniach, ktoré sú vopred odsúdené na neúspech. Evergreen: liberálny stred Je neuveriteľným paradoxom, ako neotrasiteľne naši politici veria, že ak sa nejaká strana dostane do zjavnej krízy, najlepšie je nechať ju tak a založiť si nový subjekt. Aktuálne sa hovorí hneď o niekoľkých skupinách, ktoré pripravujú nové stranícke projekty. Až na konzervatívnych demokratov (KDS) však vôbec nie je jasné, čo to majú byť za strany a čo nové vlastne majú priniesť. Vznik nových strán sprevádza chaos, ktorý vyplýva z najväčšieho problému súčasnej slovenskej pravice – chýba jej výrazná osobnosť, ktorá by si to mohla „rozdať“ s Robertom Ficom. Príznačnými pre tento chaos sú informačné „šumy“ okolo ekonóma Richarda Sulíka, ktorý sa ako osoba usilovne a vlastne aj úspešne zviditeľňuje už niekoľko rokov. Jeho meno sa objavilo raz v súvislosti s jednou, druhý zasa v súvislosti s druhou stranou a on sám dementoval i jedno, i druhé stranícke spojenie. R. Sulík by, samozrejme, neobstál ani v konfrontácii s menšími „formátmi“ , než je R. Fico, ale je zjavné, že medzi dnešnými pravicovými politikmi by „zažiariť“ mohol a chaos okolo jeho zapojenia sa do politiky len podčiarkuje personálnu zúfalosť, v akej sa slovenská pravica dnes nachádza. R. Sulík je lákavý typ možno aj pre svoju racionálnosť, ktorú napokon potvrdil odmietnutím minimálne dvoch ponúk. Úplným opakom je neracionálnosť „odídencov“ z Kresťanskodemokratického hnutia, ktorí sú stále presvedčení, že môžu ísť sami do volebného boja a dokonca by v ňom mohli byť úspešní. Niet pochýb, že ich od toho neodradí ani neúspech Františka Mikloška, ktorý ho zrejme čaká, ak sa opäť dá dotlačiť do prezidentskej kandidatúry. Rovnako však niet pochýb, že tento projekt čaká osud Občianskej konzervatívnej strany, dokonca to bude ešte horšie, lebo KDS nemá nádej mať aspoň niekde výraznejšiu pozíciu v komunálnej politike, ako má OKS v Bratislave. Vari najzábavnejšie je periodické obsadzovanie „stredového“ politického priestoru. „Liberálne“ politické smerovanie je znovu a znovu lákavé najmä preto, lebo na prvý pohľad umožňuje celkom pragmatické lavírovanie medzi ľavicou a pravicou, čo vyhovuje najmä vyznávačom tézy o „konci ideologických dejín“, teda, že delenie na pravicu a ľavicu už zaniká, čo je, samozrejme, úplný nezmysel. Skôr to vyzerá tak, že liberálny stred sa pravidelne stáva „útočiskom“ pre politikov, ktorí ani presne nevedia zadefinovať, čo vlastne chcú, a trochu lepšie im, predsa len ide definovanie toho, čo odmietajú. Pravica nemá osobnosti Typickým príkladom je Slobodné fórum, ktoré opäť vyrukovalo s novou sériou veľkoplošných plagátov, hlásajúcich, že strana posiela do politiky „nové tváre“. Ibaže z plagátu sa na užasnutých voličov usmievajú samé známe osoby: Ivan Švejna z Hayekovej nadácie a ministerstva práce pod Kaníkovým vedením, profesionálna komunálna politička Ľudmila Farkašovská, ktorá je vo všetkých zastupiteľstvách od miestneho až po krajské, Dušan Šimka, primátor Novák, a predovšetkým Zuzana Martináková, ktorá už má toho v politike za sebou naozaj veľa. Na internetovej stránke strana tvrdí, že „sa poučila z neoceniteľných skúseností“, ale bohvie, ako to je naozaj, keďže aj na plagáte je každý otočený iným smerom a díva sa inam. Presne to sa o celej strane ukázalo pred minulými voľbami, v ktorých napriek dlhodobým nádejam napokon prepadla. Takže, čo sa zmenilo? Stranícke vrenie na pravej časti politického spektra má, samozrejme, svoju logiku. Predovšetkým je vyjadrením toho, že čoraz viac neverí vo vzkriesenie terajších parlamentných strán. Takéto presvedčenie má racionálny základ, lebo ani dlhodobý úpadok zjavne nie je pre vedúce osobnosti SDKÚ či KDH dostatočným dôvodom na zásadnejšie personálne zmeny a predovšetkým výmenu lídrov. Práve naopak, predovšetkým Mikuláš Dzurinda, ale aj Pavol Hrušovský nenechávajú nikoho na pochybách, že sa nemienia vzdať svojich straníckych postov a sú pripravení vo vnútri svojich politických subjektov ísť po krku každému, kto by mohol ohroziť ich postavenie. A keďže sa toho v poslednom čase udialo toľko a nič z toho nie je pre týchto lídrov dostatočným impulzom na serióznu sebareflexiu a z nej vyplývajúce kroky, nečudo, že rastie počet ľudí, ktorí neveria na zmeny v týchto stranách. Prirodzene, nové strany nie sú automaticky odsúdené na neúspech. Lenže prax posledných 15 rokov už dostatočne ukázala, že nové strany nie sú liekom na neduhy politiky, ktoré by si občania radi dávali naordinovať. Pravici nechýbajú strany, ale chýbajú jej osobnosti. Najúčinnejšie by bolo, keby dostali priestor na čele „starých“ strán, čo však nevyzerá reálne. Nemožno sa teda čudovať úsiliu zakladať nové subjekty. Avšak práve úspešný príbeh Smeru ukazuje, akým kľúčovým faktorom je silná osobnosť na čele. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama