Reklama
Reklama

Obamalove

Americký demokratický prezidentský kandidát Barack Obama dostal v Európe privítanie rockovej hviezdy. Pod Brandeburskou bránou síce svoje „Som Berlínčan“ nakoniec nemohol povedať, no napriek tomu prilákal dvestotisícový nadšený dav.
Počet zobrazení: 626

Americký demokratický prezidentský kandidát Barack Obama dostal v Európe privítanie rockovej hviezdy. Pod Brandeburskou bránou síce svoje „Som Berlínčan“ nakoniec nemohol povedať, no napriek tomu prilákal dvestotisícový nadšený dav. Obama je charizmatický politik – fyzickým zjavom, vzorovou rodinou, príťažlivým príbehom chlapca, ktorý sa vypracoval vlastnými silami a schopnosťami, je pre mnohých stelesnením amerického sna. Ale predovšetkým je jeho imidž – pre auditórium doma i v zahraničí – v takmer dokonalom kontraste k obrazu súčasného prezidenta Busha. Veľké nádeje spájané s demokratickým kandidátom tak nepramenia len z jeho vlastných schopností, ale aj zo sklamania či odporu vyvolaného vládou jeho predchodcu. V Európe to platí dvojnásobne. Pri pohľade naspäť boli deväťdesiate roky obdobím transatlantickej lásky. Európa sa zjednocovala a pomaly hojila jazvy spôsobené studenou vojnou. Rusko sa z hrozby na východnej hranici zmenilo na prosebníčka. Na všetko dohliadalo benevolentné oko jedinej zostávajúcej superveľmoci, ktorá bola k svojim „tradičným spojencom“ stále dosť slušná na to, aby im dala pocit, že na ich názore záleží. Washingtonskú zahraničnú politiku viedlo heslo Madeline Albright „multilaterálne, keď je to možné, unilaterálne, keď je to potrebné“. Nástup neokonzervatívcov na čele (formálne, nie reálne či intelektuálne) s prezidentom Bushom mladším dnes vyzerá ako zásadný zlom. Spojené štáty postupne odstupovali od viacerých zásadných medzinárodných zmlúv, ktoré ich mohli obmedzovať v ekonomickej či vojenskej oblasti – od stiahnutia podpisu pod Kjótsky protokol po odstúpenie od zmluvy ABM. Zahraničná politika sa stala nezakryte unilaterálna a riadila sa predovšetkým (či dokonca „len“) záujmom Washingtonu. Hoci Bushova administratíva rada operovala s termínom „západné hodnoty“, tradičných spojencov rada vymenila za ad hoc budované koalície, cez ktoré mohla ľahšie napĺňať svoje ciele. Korunu tomu nasadil špecifický spôsob vystupovania a rétoriky prezidenta – pre mnohých Američanov možno sympatický, pre Európanov však väčšinou iritujúci, nepríjemný (a to dokonca aj pre podporovateľov neokonzervatívnej politiky). V skratke, prezident Bush, jeho administratíva a politika boli v Európe v mnohom stelesnením obrazu Spojených štátov – hoc aj často postaveným na predsudkoch a klišé. A keď sa v druhom volebnom období snažil Washington obrusovať hrany – vymenili sa niektoré tváre, zmenila rétorika – nedôvera a naštrbené vzťahy ostali. Bush však Európanov s odlišnými politickými postojmi neirituje len pre svoje vystupovanie, názory a politiku. Dokázal tiež účinne narušiť základy sveta, v ktorom sa Európa mohla cítiť bezpečne. Oslabenie medzinárodných inštitúcií a práva nemôže vyhovovať únii, ktorá spoločný hlas na medzinárodnom poli ešte len hľadá a ktorá je sama systémom regulácií rešpektovaných v menej spoločného dobra. Európa si zvykla mať spojenca, s ktorým síce často nesúhlasí, ktorého rada kritizuje, ale ktorého politika jej v podstate vyhovuje a vytvára priestor riešiť vnútorné problémy. Nie je pripravená – inštitucionálne ani politicky – byť dôležitým hráčom vo svete medzinárodnej politiky postavenom na tvrdých zákonoch silnejšieho. A bojí sa byť hráčom marginálnym. Tento nesúhlas, sklamanie a obavy sú dôležitým zdrojom Obamalove, ktorá zachvátila starý kontinent. Barack Obama je stelesnením šance na návrat do Clintonovského obdobia. Obamova Amerika môže byť opäť spojencom, ktorý rešpektuje (alebo aj porušuje) medzinárodné pravidlá viac menej v podobnom rytme, ako ich chceme rešpektovať (alebo porušovať) my. Inak povedané, mnohí Európania rozličných politických presvedčení (s výnimkou extrémov na oboch stranách spektra a nevyliečiteľných skeptikov) veria, že sa záujmy Obamovej Ameriky a naše vlastné opäť raz priblížia. Ale – priblížia sa? Barack Obama už naznačil oblasti, v ktorých pravdepodobne áno. Jeho nástup do prezidentského úradu môže výrazne zvýšiť šance na uzavretie globálnej klimatickej dohody, v ktorej sa Spojené štáty zaviažu k znižovaniu emisií skleníkových plynov. V oblasti ľudských práv zas nádejný prezident prisľúbil, že zruší väzenie na Guantáname a zakáže mučenie ako súčasť vyšetrovacích postupov. Chce zlepšiť imidž USA v zahraničí. Preto musí skončiť aspoň s najvypuklejším porušovaním princípov slobody a dôstojnosti človeka, na ktoré sa americká vláda rada odvoláva (a z ktorých chce čerpať legitimitu ako globálny sudca a policajt). Všeobecne sa dá očakávať, že vo „vojne proti terorizmu“ začne Washington viac uplatňovať diplomaciu a hospodárske nástroje než vojenskú silu (hoci dôvodom môže byť rovnako dobre nedostatok kapacít). Lenže Obama bude za to niečo chcieť. A na otázku, či mu to budú Európania schopní a ochotní dať, neexistuje vôbec jednoznačná odpoveď. Prípadná Obamova administratíva bude mať omnoho rezervovanejší postoj k zahraničným masovým vojenským intervenciám. Na jednej strane to môže znamenať, že bude menej rinčať zbraňami smerom k Iránu a pokúsi sa rýchlejšie vycúvať z Iraku. To európski kritici Bushovej politiky privítajú. Súčasne to ale bude logicky znamenať snahu znížiť váhu, ktorá leží na amerických bedrách v iných operáciách, predovšetkým v Afganistane. A to už Európania privítajú menej. Dôsledky totiž môžu byť len dva – buď sami prevezmú väčšiu úlohu v afganskej operácii (čo znamená vyššie náklady a straty na životoch), alebo priznajú neúspech aj tejto operácie, v európskom politickom mainstreame kreslenej ako príklad „spravodlivej intervencie“. Na to prvé nie je Európa pripravená ani politicky, ani vojensky. To druhé zas nie je pripravená niesť mentálne. A okrem toho, existuje dosť dobrých dôvodov pochybovať o tom, nakoľko sa záujmy USA a európskych krajín skutočne priblížia. Európa sa nestane opäť centrom strategických amerických záujmov, ani strategickým partnerom. Nevráti sa do obrovského objatia, ktoré síce obmedzovalo, niekedy trochu tlačilo, no v ktorého príjemnom teple sa dalo zabudnúť na nepekný vonkajší svet. Súčasne, Obamova Amerika bude stále len tou veľmocou, ktorej vplyv vo svete upadá, no stále má obrovskú vojenskú moc, ktorá síce dokáže stále menej úspešne presviedčať, no vie bolestivo udrieť. Zhoršujúci sa stav amerického hospodárstva, globálna ekonomická kríza a problém energetickej bezpečnosti vytvárajú prostredie, v ktorom sa pri definovaní „národného záujmu“ málo prihliada k potrebám spojencov. Predpokladajme, že Barack Obama prezidentské voľby vyhrá. Štýl americkej politiky sa zmení, USA budú možno kooperatívnejšie. Lenže medové týždne rýchlo pominú a Európa bude stále len vo svete, na ktorý nie je inštitucionálne ani politicky pripravená. Po ôsmych rokoch Bushovej vlády je pochopiteľné tešiť sa na zmenu v Bielom dome. Zároveň je ale naivné dúfať, že sa tou zmenou vyriešia naše problémy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama