Storočné missky a modelky
Slnečné sobotné ráno lákalo na výlet, a tak som nasadla do dedinského autobusu spojiť príjemné s užitočným. Prejsť sa po čerstvom vzduchu v krásnom upravenom prostredí Budmeríc neďaleko od Trnavy a zároveň pre čitateľov Slova vyspovedať jednu z dvanástich tohtoročných finalistiek menej známej súťaže krásy. Táto súťaž je trochu netradičná – šanca na víťazstvo sa v nej zvyšuje s vekom uchádzačiek, namiesto útlych pásov bodujú také, ktoré oblapia traja – štyria chlapi a výška sa meria v desiatkach metrov. Reč je o Strome roka 2008. Súťažiaca lipa malolistá z Budmeríc má poradové číslo osem a spomedzi finalistiek a finalistov je najstaršia. Má úctyhodných 420 rokov, rastie teda už od druhej polovice šestnásteho storočia, keď mladá obec (prvý raz sa písomne spomína v roku 1296) patrila pod panstvo hradu Červený Kameň. Prešla popod ňou história mnohých ľudských generácií – pamätá si celé obdobie vlády rodu Pálffyovcov, na konci druhej svetovej vojny okolo nej Rusi hnali do hôr ustupujúcich Nemcov – no vídala hlavne každodenný život obyčajných ľudí. Jej „moderná história“ - teda taká, ktorú si miestni pamätajú – sa začína v roku 1868, keď na potôčiku, ktorý obmýval jej korene, vyrástol mlyn rodiny Marušincov. Ich potomkovia sa o starý strom starajú dodnes. „Vzťah k našej lipe sme asi podedili – svokor inakší čaj ako lipový ani nepoznal. Dávala nám tieň, spolu s veľkými orechmi tvorila akýsi prirodzený vetrolam a dodnes z nej máme lipového kvetu na čaj na celý rok“, hovorí Ľudmila Oškerová, dcéra posledného marušincovského mlynára. „Preto, keď sme sa v rozhlase dopočuli o Strome roka, hneď sme sa s manželom rozhodli našu lipu prihlásiť. Potrebujeme totiž, aby bola opäť zaradená medzi chránené stromy a ošetrovaná zo štátnej dotácie.“ Aj stromy potrebujú doktora „V časoch môjho detstva bola lipa vo veľmi dobrom zdravotnom stave. Clonila svojou korunou polovicu dvora, voňala a robila príjemný tieň, jej konáre sa ťahali ponad strechy budov“, spomína pani Ľudmila. „No keď v posledných rokoch začali prichádzať veľké víchrice, pri ktorých sa strom celý rozhučal a rozpišťal, báli sme sa už spávať v spálni, ktorá stojí pod lipou, a radšej sme sa sťahovali do druhej izby. Keby spadla, pozabíja nás.“ Po veternej smršti v roku 2002 starý strom skutočne popraskal a do záhrady spadol jeden z jeho obrovských konárov. Poškodený strom s doslovne podlomeným zdravím sa stal nebezpečným pre ľudí pohybujúcich sa v záhrade a aj pre budovy, ktoré stáli v blízkosti jeho vyše dvadsaťmetrového kmeňa a košatej koruny. Dôchodcovia mali lipu ošetriť na vlastné náklady – čo by však stálo až okolo štyridsaťpäťtisíc korún. Zdalo sa, že ak lipa odborné ošetrenie nedostane, bude ju treba zrezať. Manželia už dokonca zasadili v kúte záhrady druhú – aby im bez „starenky“ nebolo tak smutno. Napriek tomu Blažej Oškera nechcel, aby osud vzácnej lipy spečatila byrokracia – a pustil sa do boja s úradmi. „Kedysi patrila medzi chránené stromy, potom však prišiel nový zákon a starosta ju nenahlásil“, tvrdí. Dokumentácia jeho štvorročného zdĺhavého vyjednávania s obecným, okresným a krajským úradom a vyčerpávajúcej korešpondencie s ministerstvom životného prostredia zaberá hrubý fascikel. Jeho snaženie však nakoniec prinieslo vytúžené ovocie a v roku 2006 konečne lipu navštívili „doktori“ s motorovými pílami. Orezali ju o päť metrov, po ich zásahu teda meria už „iba“ dvadsať metrov. Na rozdiel od ošetrovateľov z predchádzajúcich generácií, ktorí zabraňovali štiepeniu troch hlavných konárov lipy tak, že ich zopäli spolu kovovou obručou, oceľovou tyčou a reťazami – ako však rástla, obruč sa do nej zarezala a stiahnutým konárom sa nedostávalo živín – tí dnešní ich zviazali oceľovými lanami, v ktorých sú zasunuté malé drevené hranoly opásané okolo obvodu konárov a navzájom prepojené. Konáre tak nepopadajú, a zároveň môžu ďalej rásť. Lipa plná života Už patálie okolo odborného ošetrenia naznačujú, že mať na svojom dvore vzácny starý strom nie je iba med lízať. Nielen, ale aj: V budmerickej lipe totiž majú svoje hniezdo divé včely. „Keď ošetrovatelia odrezali jeden z dutých konárov, pravdepodobne otvorili časť včelieho hniezda – razom sme mali všade po záhrade porozlievaný med. Pri orezávaní ďalšieho konára sa včely vyrútili z bútľaviny a pracovník sa musel rýchlo spustiť po lane dolu. Na druhý deň, keď odrezal ďalší kúsok, opäť vyleteli, a tak si ubránili svoj konár – ako jediný ho museli nechať v pôvodnom stave,“ rozpráva Blažej Oškera. Starý strom poskytuje domov aj ďalším zvieratám – hniezdi v ňom niekoľko druhov vtákov, dokonca aj veveričky, ktoré mali v tomto roku raritné trojčatá. „V zime staviame pre obyvateľov našej lipy kŕmidlá a sypeme im jačmeň, orechy, slnečnicu, pšeničný šrot či kukuricu,“ pochválili sa manželia. Za svoj obrazný „tuhý korienok“ lipa vďačí podľa odborníkov tomu, že jej skutočné korene stáročia obmýval potok a ona mala stály prísun vody. Práve o tento prameň života však v dvadsiatom storočí prišla, opäť pre rozhodnutie úradníkov. Začiatok jeho konca sa datuje do roku 1948, keď prestal pracovať starý mlyn. „V Budmericiach bolo kedysi až sedem mlynov, no obdobie združstevňovania neprežil ani jeden. Môj otec celý život šetril na nové mlynárske stroje, no keď si ich konečne kúpil, o mlyn prišiel a až do dôchodku musel na družstve šrotovať krmivo pre dobytok a ošípané,“ rozpráva Ľudmila Oškerová. Mlynský náhon stratil svoju vodohospodársku funkciu, nik ho už pravidelne nečistil, a tak zarastal vrbinou a vodným rastlinstvom. Obyvatelia, ktorým pretínal záhrady a radšej by v jeho koryte videli rásť zemiaky alebo kvetinový záhon, ho s odobrením vtedajšieho vedenia obce zasypali. Zabudli však na to, aj keď potok už dávno neroztáčal koleso mlynu, stále plnil inú dôležitú úlohu – odvádzal vody z prívalových dažďov do riečky Gidry. Odkedy ho v roku 1986 vymazali z mapy, domy ležiace v doline pravidelne vytápalo a pre Oškerovcov sa začala byrokratická odysea, ktorá trvá s prestávkami dodnes. Málo a či veľa vody? Odkedy mlynský náhon netečie stredom záhrady, štyristoročná lipa trpí na nedostatok vlahy, zatiaľ čo stará mlynica je po každom silnejšom daždi zatopená. Už rok po likvidácii potôčika, ktoré bolo aj podľa vtedajšej legislatívy svojvoľné a nezákonné – vydali úrady milé, ale neuskutočniteľné nariadenie, že jeho koryto treba obnoviť. K realizácii tohto zámeru, samozrejme, nikdy nedošlo. Majitelia záhrad, cez ktoré bol mal znovu tiecť potok, s tým nesúhlasili. Výsledkom je situácia, že obyvatelia domov ležiacich v doline si proti prívalovým vodám vybudovali zátarasy a rigoly a Oškerovci, ktorých bývalý mlyn stál v tomto nevhodnom teréne najnižšie, umiestnili do mlynice čerpadlo. Pri každom veľkom daždi ním čerpajú vodu von zo zatopených priestorov a poisťovňa ich za to odškodní niekoľkými tisíckami. Pre starý múr z nepálených tehál, ktorý pravidelne končí pod vodou, to však nie je žiadna satisfakcia. „Za minulého režimu si funkcionári zjavne mysleli, že keď vydajú príkaz, voda potečie hore kopcom. A tak je dnes zlá a nedoriešená kanalizácia bolesťou mnohých dedín. Potoky sú preč, a keď príde prívalový dážď, voda stojí na uliciach,“ dodáva pani Ľudmila. Spomínanú kanalizáciu „ochutnala“ už aj lipa, ku ktorej stekali odpadové vody z ulice, v dôsledku čoho začala schnúť a chradnúť. Manželia napokon presvedčili zodpovedných, aby odtoky z odpadových rúr vedúce do ich záhrady zabetónovali. Dažďové odkvapy zo všetkých budov v záhrade zasa zaviedli do zeme tak, aby smerovali ku kmeňu lipy a napájali ju čistou vodou. Pitný režim totiž treba dodržiavať nielen v horúcich letných dňoch, a to platí pre stromy rovnako ako pre ľudí. Preto, než sme sa s Oškerovcami vybrali pozrieť sa na ďalšiu finalistku Stromu roka, vypili sme si – čo iné ako lipový čaj. Modelka a herečka Druhá z dvoch nominovaných líp rastie iba niekoľko kilometrov od svojej „konkurentky“ na mieste, ktoré miestni volajú Rozárka. Z veterného kopčeka v poliach je krásny výhľad do chotárov obcí Štefanová, Častá a Doľany, na rozhraní ktorých stojí. „Z vďaky za ukončenie morovej epidémie tu obyvatelia postavili v roku 1855 kaplnku zasvätenú svätej Rozálii. A približne o tridsať rokov neskôr pri nej zasadili lipu,“ hovorí autor Druhej jubilejnej zlatej knihy obce Štefanová Michal Schmidt. Oproti budmerickej lipe je teda táto súťažiaca s poradovým číslom 1 hotové mláďa. Vyrovná sa jej však popularitou – osamotená lipa stojaca pri romantickej kaplnke na atraktívnom exponovanom mieste je fotogenická z každého uhla. Medzi stromami je takmer profesionálnou modelkou a herečkou, príťažlivou pre maliarov krajiniek aj pre filmárov. Objavila sa napríklad v niekoľkých scénach filmu Móric Beňovský. Navyše, pod jej pravidelnou a košatou korunou miestni ľudia každý rok v auguste postavia oltár a štefanovský (či od zrušenia štefanovskej fary doliansky) farár spod jej príjemného tieňa celebruje sviatočnú omšu, na ktorej sa vždy zhromaždí množstvo ľudí z okolia. Možno práve niekto z nich nominoval stodvadsaťročnú lipu na Strom roka – totožnosť toho, kto „Rozárku“ prihlásil, je totiž medzi miestnymi stále iba predmetom šuškania a dohadov. Kto vyhrá? Anketu strom roka organizuje nadácia Ekopolis z Banskej Bystrice, nadväzujúc na tradíciu, ktorú predchádzajúci usporiadatelia založili v roku 2003. Minuloročnou víťazkou sa stala planá hruška zo Zvolenskej Slatiny. Medzi tohtoročnými finalistami, ktorých porota vybrala spomedzi 85 nominácií z celého Slovenska, figurujú okrem dvojice líp exotický stoštyridsaťpäťročný sekvojovec mamutí z Dolnej Krupej, tristoročný buk lesný z Novej Bošáce, štyristoročný dub letný z Nižného Hrabovca, stodvanásťročný vzácny dub močiarny z Martoviec, päťdesiatročná „mladučká“ čerešňa zo Zvolena, stoštyridsaťročný pagaštan konský z Košíc, storočná planá hruška zo Želoviec, stoosemdesiatročný javor horský z Drietomy, osemdesiatročná vŕba biela z Iňačoviec a stodvadsaťročný agát biely z Lastoviec. Víťaz získa príspevok desaťtisíc korún na skrášlenie okolia, odborný arboristický posudok stromu a v prípade potreby aj jeho odborné ošetrenie. Stromy, ktoré sa umiestnia na druhom a treťom mieste, dostanú „iba“ spomínaný finančný príspevok. Takúto výhru by si zaslúžil každý z dvanástich navrhnutých stromov, a nielen ony. Iba v samotných Budmericiach, ktoré sú známe svojím zámočkom spisovateľov obklopeným rozsiahlym lesoparkom a anglickou záhradou, rastie množstvo starých a pozoruhodných stromov a cestou autom po Štefanovej mi miestny obyvateľ Michal Schmidt už stihol ukázať tristoročnú lipu, ktorú plánuje do ankety prihlásiť o rok. O tom, čo spravia s prípadnou výhrou, sú Blažej Oškera aj Štefanovčan Schmidt dávno rozhodnutí. Pod budmerickou lipou stojí stará neestetická hospodárska budova, ktorú by bolo treba strhnúť, a na Rozárke by miestni chceli zasadiť stromoradie topoľov, líp a briez, ktoré by viedlo až k bráne kaplnky, no bez odbornej pomoci sa každý pokus o výsadbu zatiaľ skončil nezdarom. Podobné skromné sny, ktoré by za iných okolností mohol snáď plniť štátny či obecný rozpočet, majú iste aj tí, čo prihlasovali do ankety ostatné stromy. Všetky z nich sú pamätníkmi časov, keď naše prastaré mamy varili vo veľkých hrncoch na petržlene raky, ktoré nachytali v (neregulovaných) potokoch tečúcich dolu dedinou, pre svoje deti, ktoré pásli kravy, a mužov, ktorí pracovali na poli. Predstava, ktorá pravdepodobne presahuje fantáziu súčasníka. O to je dôležitejšie, aby spomienka na tieto časy ostala zapísaná aspoň v letokruhoch starých stromov. Môžno aspoň trom z nich pomôže prežiť v zdraví ďalšie desaťročia, či dokonca storočia, práve naoko zanedbateľné esemeskové a internetové hlasovanie za strom roka.
