Najradšej na svete mám seba
Tvrdí to Radek Pastrňák, líder ostravskej skupiny Buty. Buty, teda po ostravsky topánky, obohacujú československú scénu o netradičný bigbít, ktorý nezaprie záľubu vo folku, už od roku 1986. Majstra ich parodických textov plných po-etického humoru Slovo vyspovedalo na hudobnom festivale vo Vrbovom. Vaša skupina funguje už úctyhodných dvadsaťdva rokov, a predsa každý rok – dva vydáte album. Kde beriete toľkú tvorivú „šťavu“? – No, oproti našim začiatkom je to dnes už pomalšie, tej šťavy nie je toľko. V kapele sú rôzne vlny ponorkových chorôb, ktoré treba prečkať, a tempo práce sa tomu prispôsobuje. Na nápady, a tobôž na ich realizáciu, musíme v porovnaní s prvým desaťročím viac čakať. Našťastie, nie je kam sa ponáhľať. Veď, keďže tvorivý boom máme asi už za sebou, hudbou sa najmä zabávame. Keď sa však predsa len dočkáte a príde na rad tvorba, ako to prebieha? – Príprava koncepcie, akejsi kostry, ktorú potom spoločne obaľujeme svalmi a kožou, je väčšinou na mne. Spolu potom aranžujeme. Máme len niekoľko skladieb, ktoré sme urobili celé spoločne na skúške. Ale tiež sa musím posťažovať, že to kedysi šlo rýchlejšie. Pri tvorbe je dôležité aj prostredie. Ideálne som si ho predstavoval ako chalupu na konci sveta, kde nie je mobilný signál, aby sme sa mohli sústrediť na prácu. Pred desiatimi rokmi som si presne takú chalupu kúpil, lenže chlapi moje nadšenie vôbec nezdieľali a nechceli mi tam chodiť. Tak som tú chalupu musel opäť predať. A keďže v súčasnosti tvorba trošku viazne, viac sa venujem svojim hudobným koníčkom. Napríklad sa učím hrať – vzdelať sa v tom sám pre seba: dvadsať rokov som hral iba s Butami, teraz hrávam s rôznymi ľuďmi. Neznamená to však, že chystám sólo projekty. Hrám si len tak pre radosť, ako iní chodievajú po práci na nohejbal. Vaše albumy vždy vychádzali v časovom intervale po roku alebo dvoch. Posledný album Votom sa „narodil“ v roku 2006. Nedozrel už čas na niečo nové? – Najnovším počinom boli plány spojiť sa s Janáčkovou filharmóniou v Ostrave. Aj sme s nimi začali pripravovať niekoľko vecí – teraz sa však chlapom zase nechce, a keď zavolajú z filharmónie, musím sa vyhovárať, že ešte nie sme pripravení, a tak ďalej. Čo sa týka „normálnych“ kapelových vecí, tiež máme vymyslených niekoľko, ale na album to, bohužiaľ, ešte nestačí. Rodí sa to pomaly. Aj keď však v súčasnosti práve nenahrávame, na nudu sa nesťažujeme: o program na piatky a víkendy sa nám starajú hudobné festivaly. Votom ohodnotili niektorí recenzenti ako návrat ku koreňom podobný vašim prvým albumom. Potvrdzuje to aj spätná väzba od fanúšikov? – Ten album som si vypočul naposledy asi pred mesiacom a vôbec sa mi nepáčil. Ale kedysi som s ním bol zasa veľmi spokojný... je to premenlivé. Ale že by mi pripomínal náš debut, či prvé dva albumy, to si vôbec nemyslím. Odozvou od fanúšikov si zasa nie som istý, najradšej totiž v poslednom čase hráme na koncertoch „jukebox“. Ľudia si sami vyberajú, čo im zahráme. Z posledného albumu preto hráme maximálne tri – štyri veci. Publikum si totiž vždy vydupe to, čo má najradšej, a to sú najčastejšie staršie hitovky. Tie si pre radosť obmieňame, pri tých najchronickejšie obohraných meníme štýl aranžmánu, a aj preto hrám na želanie celkom rád. Taký koncert trvá aj tri hodiny, prevetráme pri ňom až šesťdesiat piesní. A ak máme poslucháčov, ktorí nás poznajú, niekedy sa dostaneme aj k skladbám, ktoré sme na koncertoch nehrali nikdy predtým. Vaše texty sú hravé, plné humoru. Viete si však urobiť dobrý deň aj sami zo seba? – To robíme po celý čas, aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá. A ak si nebodaj občas niekto vystrelí z nás, sme za to vďační, lebo z času na čas si to zaslúži každý človek. A zarobiť si na seba lopatou, keby sa to „pokazilo“ v muzike, by ste dokázali? – Už som to kedysi robil, ale znovu by sa mi do toho veru nechcelo. Iba ak by ma raz internovali do pracovného tábora a ja by som musel! Pieseň z posledného albumu Státní hymna evokuje záujem o politiku, Charita zasa o sociálne otázky. Napokon, album Normale bol celý – aj tematicky – venovaný hudobnému odkazu rómskej menšiny. Buty zjavne patria medzi spoločensky veľmi uvedomelé skupiny. – Evidujem sporadické záchvevy záujmu, ale živiť by som sa politikou, či jej kritikou, rozhodne nechcel. Samozrejme, o sociálne otázky záujem mám, pretože žijem v tejto spoločnosti a všímam si jej problémy. A keď mám plnú chladničku jedla a uvedomím si, koľko ľudí to šťastie nemá, takmer sa hanbím. Podľa kritiky, ktorou nešetríte v piesni Charita, však dobročinnosť pravdepodobne nepodporujete... – Ako celá kapela iba málo, to je pravda. Mám však svoju vlastnú charitu – dosť často chodím len s gitarou španielkou hrať zdarma po celom severomoravskom kraji, napríklad aj deťom v ústavoch. Spomínaný album Normale si z Rómov robil typicky „butyovskú“ inteligentnú srandu. Aká bola odozva rómskej menšiny? – Jedna poslankyňa sa snažila presadiť, aby sa album zakázal, našťastie jej to niekto napokon vyhovoril. Samotní Rómovia reagovali pozitívne, na pesničkách sa smiali, „po držke“ nikto z nás nedostal. Musím však povedať, že oveľa lepšie ako u nás bol tento album prijatý na Slovensku. Máte Rómov viac, takže pravdepodobne aj viac chápete pointu albumu Normale a humor, ktorý obsahuje. A čo zvláštna a provokatívna Státní hymna? – To je môj recesistický pokus o „novočeštinu“: text je na deväťdesiatdeväť percent napísaný tak, že každé druhé slovo sa začína v polovici prvého. Je tam teda dvakrát viac slov, ako človek v skutočnosti počuje. Dalo to dosť práce. Ale veľký škandál sa, napočudovanie a našťastie, nekonal. Aký je váš vzťah k Slovensku, kde veľmi často hráte, a k folklóru, ktorý často presakuje z vašich piesní? – Na Slovensku mám množstvo kamarátov, spriatelených kapiel, ale aj ľudí mimo muziky. Folklór veľmi rád počúvam, a to slovenský, moravský, rumunský aj maďarský. Doma mám hromadu nahrávok ľudoviek a rád sa nimi inšpirujem, chodím aj na koncerty folklórnej hudby z rôznych kútov sveta. Naposledy ma úplne uchvátil jeden Afričan. Čo však v spojitosti s folklórom nemám rád, je jeho módne škatuľkovanie do kadejakej „etno“ a „world music“, kde sa ocitá v jednom vreci so zmixovanou, a vôbec už nie tradičnou hudbou. Na druhej strane, podobné mixy niekedy robíme aj my – ale to je predsa jedno, veď my sme bigítová kapela, ktorá si zo všetkého iba robí srandu! Šteklí vás inšpirácia, aj keď sledujete situáciu okolo radaru v Brdoch? – Nikdy sme takto nereagovali na konkrétny spoločenský podnet. Tak či tak, myslím si, že ak tam radar bude – bude zle, a ak tam nebude – tiež bude zle. Je to také zúfalé, že na to hádam radšej nechcem mať nijaký názor. Čo na svete neznášate, a čo, naopak, máte a robíte rád? – Nemám rád hádky, konflikty a ľudí, ktorí sa v nich vyžívajú. Pri stretoch názorov sa snažím vždy radšej hľadať nejakú strednú cestu. A keď prídu zložité životné situácie, musím ich riešiť, aj keď niekedy nerád, no a ak to nejde – hodím ich za hlavu. Veď ony si ma aj tak niekde počkajú. Medzi moje obľúbené činnosti patrí jednoznačne jedenie vanilkovej a kávovej zmrzliny a najradšej na svete mám určite sám seba. Okrem mňa, samozrejme, aj hromadu iných ľudí, ale ak si treba vybrať iba jedného, potom nemám konkurenciu! Ostravské topánky Buty Skupina Buty hrá od roku 1986. Prvý album Pískej si pískej im vyšiel v roku 1992, nasledovali albumy Ppoommaalluu (Jízda), Dřevo, Rastakayakwanna, Kapradí, koncertná výberovka Kosmotour 2000, Normale, výberovka Butykvariát a naposledy pred dvoma rokmi Votom.
