Zisk a živobytie
Deväť dní rokovaní o medzinárodnom obchode na prelome predminulého a minulého týždňa neviedlo k žiadnemu výsledku. Multilaterálna obchodná dohoda nie je ani o krok bližšie – hoci sa podarilo dosiahnuť niekoľko konkrétnych výsledkov, politický a ekonomický kontext a blížiace sa voľby vo dvoch kľúčových krajinách – USA a Indii – hľadanie kompromisu pravdepodobne skomplikujú. Okamžité reakcie po zrútení rozhovorov WTO v Ženeve zdôrazňovali potrebu udržania aspoň tých niekoľkých konkrétnych výsledkov, ktoré sa podarilo dosiahnuť. Objavili sa však aj obvinenia zo zodpovednosti za neúspech – EÚ či USA neponúkli dostatočné zníženie ochranných ciel a subvencií pre svojich poľnohospodárov, rozvojové krajiny neboli ochotné ešte viac otvoriť svoje trhy pre priemyselné výrobky, India a Čína chceli príliš chrániť svojich farmárov na úkor liberalizácie... Bezprostrednou príčinou prerušenia rokovaní bola práve otázka ochrany domácich farmárov. Indii nestačili ponúkané záruky – možnosť zaviesť mimoriadne obchodné opatrenia pri prudkom a výraznom zvýšení importu zo zahraničia – a odmietla ďalšie otvorenie trhu. Rozpory sú však zásadnejšie. USA a Európa sa stavajú do pozície advokátov ďalšej liberalizácie. Ďalšie otvorenie trhov rozvojových krajín by bezpochyby privítali, z ich vnútra však silnie tlak na protekcionizmus. Nejde zďaleka len o poľnohospodárstvo – hoci európska a americká farmárska loby dokáže brzdiť snahy o znižovanie ciel, a najmä subvencií. Spojené štáty americké aj európske rozvinuté krajiny cítia stále väčší konkurenčný tlak aj v oblasti priemyselnej výroby, a to vrátane hi-tech sektorov. Priemyselný rast v krajinách ako Čína a India – ktorý má často charakter presúvania výroby z „bohatšieho sveta“ – vyhovuje záujmom nadnárodných spoločností, ale v Európe i Severnej Amerike stále viac cítiť sprievodné negatívne javy, napríklad nezamestnanosť. Útechu má poskytnúť špecializácia na hi-tech sektory s vyššou pridanou hodnotou, vytváranie „poznatkovo orientovanej ekonomiky“. Opäť však treba pripomenúť, že čínska či indická konkurencia sa už dávnejšie netýka len manuálne intenzívneho, málo sofistikovaného priemyslu či call-centier. Pravidlá vytvárané hierarchickou štruktúrou svetovej ekonomiky dlho rozdávali karty takým spôsobom, že prakticky všetky tromfy ostávali v rukách rozvinutých krajín. Liberalizácia svetového obchodu nahrávala záujmom ich ekonomických a politických elít, zároveň dokázali v dostatočnej miere zaštítiť domáce obyvateľstvo pred negatívnymi dopadmi. Tie isté pravidlá však začínajú rozdávať karty inak. K tomu treba pripočítať následky rastúcich cien energií, problémy finančných trhov prerastajúce do globálnej hospodárskej krízy a kritický nárast cien potravín... Ďalšia liberalizácia svetovej ekonomiku už nenaráža len na nedôveru a nesúhlas verejnosti, ale aj vzďaľujúce sa záujmy globálnych elít.
