Mikromágia mikropôžičiek
V diskusiách o rozvojovej pomoci pre chudobné krajiny sa v posledných rokoch často objavuje slovo mikropôžičky. Ako však v jednom z marcových čísel The New Yorker upozorňuje James Surowiecki, hoci môže tento populárny koncept pomôcť mnohým ľuďom „rozbehnúť vlastný biznis“, jeho celkové dopady nemožno preceňovať. Mikrofinancovanie znamená poskytovanie malých pôžičiek chudobným podnikateľom, najčastejšie v rozvojovom svete. Koncept sa používa už od 70. rokov, ale za posledných päť rokov nadchol mnohých ekonómov, bankárov či aktivistov. OSN vyhlásila rok 2005 za Medzinárodný rok mikropôžičiek, pionier konceptu Muhammad Yunus z Bangladéša dostal v roku 2006 Nobelovu cenu mieru, celebrity ako Natalie Portman či firmy ako Benetton sú ich veľkými advokátmi. Dokonca ich môže poskytovať aj každý obyčajný Američan prostredníctvom internetových stránok ako Kiva.org. Módny koncept sa premenil na reálny tok peňazí: inštitucionálne aj individuálne investície do mikrofinancií sa medzi rokmi 2004 a 2006 viac ako zdvojnásobili na 4,4 miliárd dolárov a celková suma poskytnutých pôžičiek narástla podľa Deutsche Bank na 25 miliárd. Bohužiaľ, koncept sa premenil aj na tok nereálnych očakávaní. Niet pochýb, že mikrofinancie sú veľkým dobrom, sú však reálne hranice toho, čo dokážu vykonať. Mikropôžičky zlepšujú finančnú situáciu chudobných recipientov. No samy o sebe nerobia nič pre to, aby chudobným krajinám pomohli zbohatnúť. Obmedzená účinnosť Dôvodom nie je, že mikropôžičky nefungujú. Dôvodom je, ako fungujú. Idealizovaný pohľad na ne hovorí, že rodiaci sa podnikatelia použijú pôžičku na spustenie a rast podnikania – rozšírenie operácií, modernizáciu vybavenia a podobne. Realita je komplikovanejšia. Mikropôžičky sú často použité na „prekrytie spotreby“ – dlžníkovi pomáhajú preniesť sa cez obdobie krízy. Často sú používané na výdavky nesúvisiace s podnikaním, ako je vzdelávanie detí. Už menej často financujú podstatnejšie rozšírenie podnikania, či najatie nových zamestnancov. Jedným dôvodom je, že sú veľmi malé – často len päťdesiat, či sto dolárov – a vo všeobecnosti sú spojené s vysokými úrokmi, často viac ako tridsať či štyridsať percent. Druhým dôvodom je, že väčšina mikropodnikov neplánuje najímať ďalších zamestnancov. Majú jediného plateného zamestnanca – majiteľa. Ako hovorí ekonóm Jonathan Morduch, mikrofinancie „zriedka vytvárajú nové pracovné miesta pre iných.“ A to je dôležité. Podniky, ktoré dokážu vytvoriť pracovné miesta pre iných ľudí sú tým najlepším, v čo môže veriť krajina snažiaca sa o zníženie miery chudoby. Udržateľný hospodársky rast potrebuje firmy, ktoré sú schopné robiť veľké investície – napríklad postaviť fabriku – a ktoré dokážu využívať výhody veľkosti výroby, ktorá robí prácu robotníkov produktívnejšou a ich bohatšími. Evanjelisti mikrofinancií akoby niekedy tvrdili, že v ideálnom svete je každý majiteľom vlastnej firmy. „Všetci ľudia sú podnikatelia,“ tvrdí Muhammad Yunus. No v ktorejkoľvek úspešnej ekonomike väčšina ľudí nie je podnikateľmi. Zarábajú si tým, že pracujú pre niekoho iného. Len štrnásť percent Američanov má alebo sa pokúša mať vlastný biznis. V Európe je to ešte menej. V rozvojových krajinách je to percento omnoho vyššie – v Peru napríklad až 40 percent. Nie preto, že by boli Peruánci omnoho podnikavejší. Jednoducho nemajú inú možnosť. Chýbajúci stred Tým, čo chudobné krajiny potrebujú najviac, nie sú mikropodniky. Potrebujú malé a stredné podniky, ktoré sú väčšie ako stánok s potravinami, no menšie ako korporácia patriaca do zoznamu Fortune 1000. V krajinách s vysokými príjmami vytvárajú takéto firmy viac ako 60 percent pracovných miest. V rozvojovom svete sú však relatívne zriedkavé. Podpisuje sa pod to nedostatok inštitúcií, ktoré by im boli schopné poskytnúť potrebný kapitál. Pre skutočne veľkú spoločnosť v chudobných krajinách je ľahké nájsť peniaze na trhu. Teraz to už dokážu aj mikrobiznisy. Ale firmy medzi mini to majú ťažké. Tento fenomén sa zvykne nazývať „chýbajúci stred“. Problémom je tiež nájsť dosť ľudí ochotných kúpiť si vo firme podiel, akýchsi investičných anjelov a venture kapitalistov, na ktorých sa často spoliehajú perspektívni americkí podnikatelia. Mikrofinancie nás naučili spoliehať sa na pôžičky, lenže iba a len cez ne sa môžu veľmi malé firmy ťažko stať veľkými. Pôžičku je potrebné splácať pravidelne, čím odčerpáva voľné prostriedky, ktoré by sa inak mohli reinvestovať. Ak chceme doplniť chýbajúci stred, bude potrebné nájsť ľudí, ktorí chcú do mikrofiriem investovať, nie im len požičať. Pred časom sa v tejto oblasti objavil nejaký pokrok. Začiatkom roka napríklad Google.org, Sorosov hospodársky rozvojový fond a Omidyar Network oznámili, že vytvárajú v Indii firmu, ktorá bude investovať len do malých a stredných podnikov. No tento cieľ si ešte bude musieť nájsť svoje celebrity, ktoré sa stanú jeho advokátmi. Mikropôžičky robia, zo sociálneho i ekonomického hľadiska, mnoho dobrého. Ekonómovia Boudreaux a Cowen to nazývajú „mikromágia”. Ibaže prílišné zdôrazňovanie ich prísľubov nás priviedlo k zanedbávaniu malých a stredných podnikov, ktoré môžu byť skutočným motorom makromágie. Pochopiteľne, kult podnikateľa, ktorý mikrofinancie pomohli vytvoriť, je lákavý. Myslieť si však, že každý je a môže byť, podnikateľom, nás vedie k podceňovaniu dôležitosti väčších firiem a príjmov, ktoré môže stále zamestnanie poskytovať. Samozrejme, pre niektorých ľudí môže byť najlepšou cestou z chudoby pôžička od banky. Pre väčšinu je to však niečo omnoho jednoduchšie: pravidelný plat. Článok bol uverejnený v týždenníku The New Yorker Redakčne upravené
