Reklama
Reklama

Dva roky po bode zmeny

Za normálnych okolností prichádzajú lídri k premiérskym kreslám víťazstvami vo voľbách. Ale na Slovensku to dlho neplatilo. Mikuláš Dzurinda bol premiérom dokonca dvakrát, hoci voľby na Slovensku nevyhral nikdy.
Počet zobrazení: 776

Za normálnych okolností prichádzajú lídri k premiérskym kreslám víťazstvami vo voľbách. Ale na Slovensku to dlho neplatilo. Mikuláš Dzurinda bol premiérom dokonca dvakrát, hoci voľby na Slovensku nevyhral nikdy. Ani v roku 1998, ani v roku 2002. Aby vládol, stačili mu na to (okrem tradičných spojencov SMK a KDH) toaletné strany na jedno použitie. V roku 1998 SDĽ a SOP, v roku 2002 ANO. Málo chýbalo a bez víťazstva vo voľbách by si bol Dzurinda sadol do premiérskeho kresla aj po tretí raz – v roku 2006. Stačila silnejšia „motivácia“ pre HZDS a menej tvrdohlavý postoj KDH. Na Slovensku je dnes predošlý dvojnásobný predseda vlády Dzurinda najmenej dôveryhodný politik. Preferencie všetkých troch opozičných strán majú dokopy na svojej strane asi tretinu obyvateľstva. Ale to nie je novinka. Mikuláš Dzurinda a celá súčasná opozícia nemali ani v tých najlepších časoch na svojej strane viac ako jednu tretinu obyvateľstva. A predsa táto menšina roky v pohode vládla. Pripomeňme si: Vladimír Mečiar vyhral voľby v roku 1992, no premiérske kreslo mu vzal parlamentný prevrat, ktorý vyvolal v roku 1994 predčasné voľby. Opäť vyhral, no vládol s odretými ušami za pomoci spoločensky málo akceptovaného Združenia robotníkov Slovenska a SNS. Napriek silnému mediálnemu a medzinárodnému tlaku dvakrát po sebe voľby opäť vyhral, no už nevládol. Keď bolo najhoršie, zahrala politická opozícia proti nemu nielen na domácej pôde, ale aj na zahraničných ihriskách. A až doteraz vždy s úspechom. Európske i zaoceánske inštitúcie za mohutnej pomoci slovenskej mediokracie niekoľkokrát výdatne „zabrali“ a vystúpili na obranu „slobody a demokracie“, čím sa neoliberálna pravica na Slovensku udržiavala pri moci aj bez podpory väčšiny obyvateľstva. To je pravý dôvod, prečo sa pri spojení hlasovania o tlačovom zákone a Lisabonskej zmluve Dzurinda rozhodol pre navonok riskantný krok: zmedzinárodniť (svoj) mocenský problém. Vládna koalícia sociálnej demokracie, ľudovcov a národovcov na Slovensku povládne, kým ľudia uvidia Hrušovského, (ktorý je v diskusiách vždy prekvapený), kým uvidia Dzurindu, (ktorý je zas vždy nafúkaný), Pála Csákyho, (ktorý sa snaží byť taký hladký, až je klzký) a Radičovú (ktorá je vždy hlboko presvedčená). Vyhrať by mohli, ak nad Slovenskom opäť zaveje biela zástava rezignácie (takto pomenovala stav, keď sa volí nohami, sociologička Zuzana Kusá). Podpora súčasnej vlády má pôvod v ľuďoch, ktorí v roku 2006 neverili, že sa dá na Slovensku vyhrať a aj vládnuť. Ak túto nádej stratia, potom nastane opäť čas pre zakladanie toaletných strán na jedno použitie a na vládu tých, čo nikdy nevyhrali, ale aj tak na Slovensku bačovali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama