Reklama
Reklama

Ďalší krok Európy

Bronislaw Geremek bol silným zástancom pokračovania politickej integrácie i rozširovania Európskej únie. Ústavnú zmluvu, hoci stále nebola „skutočnou európskou ústavou“, videl ako krok k efektívnejšiemu a demokratickejšiemu zoskupeniu.
Počet zobrazení: 571
05_wikimedia_Bronislaw_GeremekCB-m.jpg

Nasledujúci článok bol uverejnený v britskom denníku The Guardian vo februári 2007, keď Európa opäť začala nachádzať cestu z politickej paralýzy spôsobenej odmietnutím Ústavnej zmluvy. Z diskusií „obdobia reflexie“ sa začal vynárať politický kompromis – nutne nedokonalý a pre každého v niečom nevyhovujúci, z ktorého koncom roka 2007 vznikla Lisabonská zmluva. Bronislaw Geremek bol silným zástancom pokračovania politickej integrácie i rozširovania Európskej únie. Ústavnú zmluvu, hoci stále nebola „skutočnou európskou ústavou“, videl ako krok k efektívnejšiemu a demokratickejšiemu zoskupeniu. Podobne rozhodne sa postavil za Lisabonskú zmluvu, ktorá, hoci bola v mnohých bodoch len odvarom euroústavy, stále bola aspoň krokom vpred, šancou zachrániť Európu pred paralýzou. Odmietnutie euroústavy nemôže zastaviť snahy o vytvorenie nového politického rámca. Alternatívou je paralýza. Odkedy Francúzsko a Holandsko odmietli navrhnutú Ústavnú zmluvu Európskej únie, lídri EÚ mali plné ruky práce s obviňovaním francúzskych a holandských občanov z toho, že zle pochopili otázku. No žiadne množstvo obvinení nemôže zakryť fakt, že päťdesiat rokov po vzniku európskeho spoločenstva Európa nutne potrebuje nový politický rámec, ak nie dokonca nový projekt. Len tak si dokáže ubrániť jednotu. Aby bolo jasné – francúzski a holandskí občania neodpovedali na otázku, na ktorú mali odpovedať. Ich hlasovanie bolo protestom proti globalizácii, odmietnutím súčasného sveta s jeho vzdialeným a nepochopiteľným mechanizmom rozhodovania o veciach. Podobne ako antiglobalizačné hnutie, toto nové antieurópanstvo možno považovať najmä za požiadavku o „iný svet“ – v tomto prípade „inú Európu“. Dve svetové vojny a studená vojna formovali európsku integráciu ako projekt mieru, obrany základných západných hodnôt a spoločnej hospodárskej prosperity. No kolaps komunizmu v roku 1989 a šanca prekonať historické rozdelenie kontinentu si teraz vyžadujú nové definovanie európskeho projektu. Maastrichtská (1992) a Amsterdamská (1997) zmluva vytvorili pre EÚ novú organizačnú štruktúru a položili základy politických inštitúcií zodpovedajúcich ekonomickej sile Európy. Zmluva z Nice (2000) bola len výsledkom pomerne úbohého kompromisu. Deklarácie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorej krajina prebrala šesťročné rotujúce predsedníctvo na začiatku roku 2007, sú jednoznačné: obdobie reflexie, schválené Európskou komisiou v roku 2005, sa skončilo. Nemecké predsedníctvo sa bude usilovať implementovať rezolúcie ústavnej zmluvy a Berlínska deklarácia 5. marca 2007 pri pripomenutí si 50. výročia Rímskej zmluvy, ponúkne víziu budúcnosti EÚ. Cieľom je, aby pokračovatelia Nemecka v predsedníctve únie – Slovinsko, Portugalsko a Francúzsko – získali cestovnú mapu budúcich reforiem. V minulosti, keď politici debatovali o budúcnosti únie, hovorili o konečnej formule európskej integrácie, ako ju definovala slávna prednáška vtedajšieho nemeckého ministra zahraničných vecí Joschka Fischera v roku 2000. Intelektuálna debata, ktorá nasledovala a ktorú inaugurovali filozofi Jürgen Habermas a Jacques Derrida, definovala povahu európskej identity predovšetkým v protiklade k Spojeným štátom americkým, ale aj v zmysle výziev kladených globalizáciou. Podobná debata o hlavných výzvach spojených s budúcnosťou EÚ by mala začať aj teraz. Po prvé, ako by mali byť definované vzťahy medzi národným a spoločným európsky záujmom? Nejde len o rozdelenie kompetencií, ale aj o zásadnejšiu otázku, kedy sa spoliehať na dohodu národných vlád a kedy sa obracať na spoločné európske inštitúcie, teda Európsku komisiu a Európsky parlament. Druhá otázka sa týka rozsahu Európskej únie. Európa je špecifickou kombináciou geografie a histórie, no hranice EÚ – a teda možnosti budúceho rozširovania – sú definované v rovnakej miere schopnosťou únie integrovať kandidátske krajiny i schopnosťou kandidátskych krajín prispôsobiť sa. Po pristúpení Bulharska a Rumunska má Európska únia 27 členských krajín. Turecko a Chorvátsko, ale aj iné balkánske krajiny, rovnako ako Ukrajina a Gruzínsko, čakajú v rade pred dverami. Je rozširovanie jedinou efektívnou politikou stabilizácie a mieru, alebo dokáže byť „politika susedstva“ aj bez plného členstva pre niektoré čakajúce krajiny nástrojom podpory rozvoja a stabilizácie, akým bol kedysi Marshallov plán pre západnú Európu? Po tretie, namiesto neproduktívnej teoretickej diskusie o „liberálnych“ verzus „sociálnych“ modeloch ekonomického rozvoja musíme porovnať skúsenosti krajín ako Veľká Británia, Švédsko, Nemecko a Francúzsko. Vylučujú sa navzájom alebo je možná konvergencia? Aká politika skutočne znižuje nezamestnanosť? Aké opatrenie zabezpečí globálnu konkurencieschopnosť EÚ? Ako zmenšiť existujúce rozdiely v rozvoji a materiálnom bohatstve v Európe? Po štvrté, musíme sa zaoberať ašpiráciou EÚ mať spoločnú zahraničnú a bezpečnú politiku. Hrozby, ktorým dnes čelí svet, sú nadnárodné. Preto im tiež musíme čeliť na nadnárodnej úrovni. To je však nemožné bez jasnej európskej identity – a teda spoločného záujmu, ktorý budeme presadzovať a brániť. Len potom bude možný spoločný prístup k vysoko aktuálnym otázkam, ako je energetická bezpečnosť. Tieto otázky by mohli byť témou konzultatívneho referenda, ktoré sa uskutoční naraz vo všetkých členských krajinách. Jeho výsledok by umožnil, aby bola zmluva predložená na ratifikáciu v zjednodušenej forme v deviatich členských krajinách, ktoré to ešte neurobili. Európska únia by tak získala politickú dimenziu aj jasné pravidlá fungovania. Alternatívou je paralýza. Ak bude EÚ naďalej riadená podľa Zmluvy z Nice, nebude žiaden priestor pre ďalšiu politickú integráciu či rozširovanie. Súčasné pravidlá rovnako nezabezpečujú efektívne fungovanie inštitúcií EÚ v ich dnešnej podobe. Vypracovanie novej ústavnej zmluvy by si pravdepodobne vyžiadalo viac času, než to bolo pri súčasnom návrhu. Za takýchto okolností musí prevládnuť pragmatizmus. S demokraciou môžu byť spojené nejaké krátkodobé náklady. Sú však vždy nižšie, než dlhodobé škody vyplývajúce z nedostatku účasti verejnosti. Proti „alter-európanstvu“ sa môže účinne postaviť len nová európska diskusia, do ktorej sa zapoja ako občania, tak inštitúcie. Na skutočnú Európsku ústavu možno ešte nedozrel čas. No ak budeme zásadnú otázky konfrontovať, a nie sa im vyhýbať, môžeme vytvoriť kontext pre oživenie ústavnej zmluvya pre prípravu únie na dnešné výzvy. Redakčne upravené Bronislaw Geremek Narodil sa 6. marca 1932 vo Varšave ako Benjamin Lewertov. V roku 1954 skončil na varšavskej vysokej škole štúdium histórie, v rokoch 1956 – 1958 študoval na parížskej École Pratique des Hautes Études. Doktorát z histórie získal v roku 1960 a v 1972 habilitoval na Poľskej akadémii vied. V roku 1989 bol menovaný profesorom. Práve s Poľskou akadémiou vied, Inštitútom histórie, bol zviazaný jeho vedecký život – pôsobil na nej v období medzi rokmi 1955 až 1985, v období 1960 – 1965 prednášal na parížskej Sorbone. Bol študentom niekoľkých renomovaných profesorov, napríklad Mariana Małowista, Maurice Lombarda, či Fernanda Braudela. Vo vedeckej práci sa zameriaval predovšetkým na európsky stredovek. Je autorom množstva článkov a prednášok, desiatich kníh. Jeho doktorská a habilitačná práca, ktoré sa zaoberali niektorými aspektmi života stredovekého Paríža, výrazne ovplyvnili európsku i svetovú historiografiu a preslávili svojho autora. Geremek sa stal pre mnohých intelektuálnym guru európskych spoločenských vied. Geremek sa narodil v židovskej rodine, z varšavského geta ho zachránili ako dieťa na poslednú chvíľu. Vychovávala ho poľská rodina, a tak sa mu podarilo uniknúť hrôzam holokaustu. V politickej práci patril profesor Geremek k jedným z architektov zmien v Poľsku a v strednej Európe v 80-tych a na začiatku 90-tych rokov. Ešte medzi rokmi 1950 – 1968 bol členom Poľskej zjednotenej robotníckej strany, vystúpil z nej však na protest proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V 70-tych rokoch sa už angažoval v poľskej demokratickej opozícii. V roku 1980 sa pridal k protestnému hnutiu robotníkov v lodeniciach v Gdańsku a stal sa jedným z hlavných expertov a poradcov pri zakladaní nezávislého odborového hnutia Solidarita. V roku 1981, na prvom celonárodnom zjazde hnutia, predsedal jeho Programovej komisii, mal teda veľký vplyv na tvorbu politického programu. Po vyhlásení stanného práva bol internovaný, po prepustení naďalej pôsobil v hnutí a patril medzi blízkych spolupracovníkov Lecha Walesu. V roku 1983 bol opäť zatknutý. Geremek bol aj ústrednou postavou pokojnej zmeny režimu na konci 80-tych rokov. V rokoch 1987 – 1989 bol predsedom Komisie politických reforiem Občianskeho výboru, ktorá pripravovala koncepciu pokojnej demokratizácie krajiny. V 1989 zohral významnú úlohu v diskusiách s komunistickou vládou v rámci tzv. Okrúhleho stola, ktoré viedli ku konaniu slobodných parlamentných volieb a rozpadu komunistického režimu. Od toho obdobia bol poslancom poľského Sejmu, kde pôsobil napríklad vo Výbore pre zahraničné vzťahy (1989 – 1997) či v Ústavnej komisii (1989 – 1991). Spoluzakladal Demokratickú úniu (neskôr Úniu slobody) a v rokoch 1990 – 1997 bol predsedom jej parlamentného klubu. Po voľbách v roku 1997 bol až do polovice roku 2000 ministrom zahraničných vecí Poľska. V roku 2004 bol zvolený na kandidátke Únie slobody do Európskeho parlamentu, kde bol súčasťou liberálnej skupiny ALDE. V roku 2007 odmietol z principiálnych dôvodov podpísať deklaráciu, že nebol spolupracovníkom poľskej komunistickej tajnej polície, ktorú od neho vyžadoval vtedy novoprijatý zákon. Považoval ho za hon na čarodejnice, obmedzovanie osobnej slobody a dôstojnosti. Poľská vláda od neho preto žiadala, aby vrátil mandát europoslanca. Geremek odmietol a na jeho obhajobu sa postavilo mnoho európskych politikov. V máji 2007 nakoniec poľský ústavný súd zrušil platnosť väčšiny ustanovení kontroverzného zákona, vrátane povinnosti podpísať deklaráciu. Profesor Bronislaw Geremek zomrel pri dopravnej nehode 13. júla 2008.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama