Privatizácia vody: vlna sa obracia

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia prebehla rozvojovými, ale aj rozvinutými krajinami vlna privatizácie dodávok vody a kanalizácie. Karta sa však obracia – zvýšenie cien, slabá kvalita služieb a nesplnené sľuby podkopali vieru v mantru, že „čo je súkromné, je dobre spravované“ a na mnohých miestach preberá tieto služby pod seba opäť verejný sektor. Nadnárodné vodárenské spoločnosti sa sťahujú z mnohých krajín v Afrike, Latinskej Amerike, ale aj zo Severnej Ameriky či Európy. V oda je nepochybne ekonomicky zaujímavá komodita. Pre moderné, urbanizované spoločnosti je poskytovanie dodávok vody a zabezpečovanie kanalizácie skutočne životnou nevyhnutnosťou. Vo väčšine krajín bolo rozširovanie týchto služieb reakciou na snahu zlepšiť verejné zdravie, a to najmä v mestských oblastiach. Potrebná infraštruktúra sa budovala z verejných zdrojov, vodárne a kanalizácie ostávali súčasťou verejného sektora. Riadené neboli logikou „maximalizácie zisku“, ale „maximalizácie verejného dobra“ (hoci spôsob, akým bolo verejné dobro definované, vždy závisel od záujmov elít). Inak povedané, voda (a odpad), neboli „komoditou ako každá iná“. V 90-tych rokoch 20. storočia však viaceré krajiny privatizovali dodávku pitnej a úžitkovej vody a kanalizácie. V dôsledku tlaku medzinárodných finančných inštitúcií (MMF, Svetová banka a pod.) a niektorých vlád prešli z verejného sektora najčastejšie do rúk veľkých nadnárodných spoločností. Najrýchlejšie podľahli rozvojové krajiny z Afriky a Latinskej Ameriky – privatizácia a „otvorenie trhu“ boli často podmienkou poskytnutia pôžičiek či pomoci. Tlak ideologických argumentov a ekonomických záujmov však úspešne pôsobil aj v krajinách Európy či v USA. Nevyhlo sa mu ani Slovensko. Plané sľuby Obhajcovia privatizácie sľubovali zníženie cien a skvalitnenie služieb, ktoré vraj prinesie zázračné pôsobenie „trhového mechanizmu“. Skutočnosť však bola často iná. Najmä v prípadoch, keď si verejné inštitúcie nemohli ponechať účinnú kontrolu nad súkromnými poskytovateľmi týchto služieb, privatizované operácie sa stali ukážkovým príkladom toho, že neoliberálna ekonomická mantra nefunguje. Firmy neplnili sľúbené rozširovanie z zlepšovanie infraštruktúry, zvyšovali ceny za služby (za vodu či odvádzanie odpadu) i za pripojenie, takže sa stali pre chudobné domácnosti nedostupnými. Najhoršie bolo, že riadenie podnikov unikalo akejkoľvek kontrole ľudí, ktorým bola služba poskytovaná. Práve v tomto bode sa ukázal paradox – privatizácia mala vniesť do poskytovania služby transparentnosť, vylúčiť napríklad politicky motivované investície do budovania vodovodov a pod. Stal sa však opak. Pokiaľ bol politický systém aspoň formálne demokratický, občania mali aspoň teoretickú šancu vplývať na rozhodovanie prostredníctvom volieb. Manažment súkromných firiem, ktoré vodárne a kanalizácie skúpili, však nemohli ovplyvniť nijako. Možnosť „kúpiť si službu od niekoho iného“ je v prípade kanalizácií a vodární väčšinou úplne nereálna, takže o pôsobení trhového mechanizmu hovoriť nemožno. Výsledkom boli verejné nepokoje vo viacerých mestách, v niektorých prípadoch až násilné. Súkromní operátori museli pod tlakom kontrakty zrušiť a mnoho miest, regiónov a krajín sa rozhodlo kapitolu „privatizácie vody“ uzavrieť a začali s renacionalizáciou, resp. remunicipalizáciou (čo znamená, že zodpovednosť za poskytovanie služby opäť prebral štát, resp. samospráva). V snahe vyhnúť sa nedostatkom, ktoré mali verejné kanalizácie a vodárne pred vlnou privatizácie, a tak vzniklo niekoľko inovatívnych spôsobov poskytovania týchto mimoriadne dôležitých služieb. Trendom je nahrádzanie tradičného štátneho vlastníctva aktívnym zapájaním miestnych komunít. Rastúci odpor Tento proces prebieha na úrovni miest a miestnych komunít – napríklad v USA a Francúzsku – ale aj na regionálnej (provincie Buenos Aires či Santa Fé v Argentíne) či národnej (Uruguaj, Mali) úrovni. Vo Francúzsku za posledných desať rokov prebralo vodárne naspäť do vlastných rúk asi 40 miestnych a mestských komunít, to isté sa deje v malých i veľkých mestách Spojených štátov amerických. V oboch krajinách sa navyše ukázalo, že predchádzajúci súkromní operátori využívali na zvýšenie svojich ziskov veľmi sofistikované a nečestné praktiky. Remunicipalizácia vyústila najmä v rozvojových krajinách vo viacerých prípadoch do inovatívnych spôsobov riadenia vodárenských a kanalizačných služieb, ktoré cielene podporujú demokratickú participáciu a kontrolu – napríklad v Uruguaji, kde sa demokratizoval spôsob riadenia a kontroly fungovania národného operátora, či v argentínskej provincii Buenos Aires, kde je operátorom firma riadená s účasťou pracovníkov. Protipohyb Dve desaťročia po privatizácii vody sa tak možno objavuje opačná vlna. V Paríži prejde služba opäť pod verejnú kontrolu koncom roka 2009, keď sa končí kontrakt súčasným operátorom Compagnie des eaux de Paris (kontrolovaný spoločnosťou Veolia Environnement) a Eau et Force (Suez-Lyonnaise des Eaux). Starosta Paríža, socialista Bertrand Delanoë, bol v marci tohto roka opätovne zvolený aj vďaka sľubu, že vráti vodu pod verejnú kontrolu. Súkromné spoločnosti majú byť nahradené verejnými vodárňami, aby sa podarilo stabilizovať ceny. K spomínaným renacionalizáciám a remunicipalizáciám sa môžu čoskoro pridať ďalšie – občianske kampane prebiehajú vo francúzskych mestách (Francúzsko je v Európe „hlavným stanom“ privatizácie vody – v súkromných rukách je tam 80 percent služieb a francúzske spoločnosti sa angažujú v privatizácii v mnohých krajinách, vrátane Slovenska), v mnohých mestách USA, v regiónoch Córdoba (Argentína), Ciudad de Mexico (Mexiko), v Taliansku a Severnom Írsku takisto prebieha silná kampaň za opätovné znárodnenie sektora. Táto vlna sa už prejavuje aj v korporátnom sektore. Vodárne a kanalizácie v mnohých mestách Severnej Ameriky vlastní firma American Water. V roku 2002 ju kúpila nemecká nadnárodná spoločnosť RWE, dnes ju však plánuje predať na akciovom trhu kvôli „výraznému politickému odporu voči privatizácii sektora vodárenstva“ a „problémom s výkonom a slabým rastom American Water“. Akcie sa objavili na Wall Street po prvý raz v apríli 2008, otváracia cena bola kvôli nedostatočnému záujmu investorov znížená o 10 percent. Príliš dôležité Nikde určite nie je stanovené, že sa proces deprivatizácie vodárenstva presadí všade. Dnes už však pitná voda nie je zďaleka všeobecne dostupnou komoditou – je čoraz vzácnejšia, stáva sa strategickou surovinou a už dnes vyvoláva násilné vnútroštátne i medzinárodné konflikty. Urbanizované spoločnosti sú závislé na spoľahlivých dodávkach pitnej vody a efektívnej kanalizácii. Tie sú tiež nevyhnutnou podmienkou udržateľného rozvoja krajín globálneho Juhu. Voda je teda priveľmi dôležitá na to, aby o nej mohol rozhodovať iba princíp maximalizácie zisku. Vlnu deprivatizácie vodární a kanalizácií sleduje stránka , ktorú ešte v júni tohto roku spustili organizácie Corporate Observatory a Transnational Institute. Ďalšie informácie možno nájsť aj na stránke. Príklady deprivatizácie: Verages, Francúzsko V tomto malom francúzskom mestečku bola voda privatizovaná v roku 1990. Po uzákonení európskych pravidiel kvality vody podpísala mestská rada v mene hesla „nechajme to na profesionálov“ kontrakt s firmou previazanou na nadnárodnú spoločnosť Suez. Kvalita však začala rýchlo klesať – do vody sa pridávalo priveľa chlóru, aby takým spôsobom mohla firma lacno splniť pravidlá EÚ zamedzujúce bakteriologickému znečisteniu. Poruchy infraštruktúry (napr. pretrhnuté potrubia) sa opravovali pomaly – hlavné centrum firmy bolo vzdialené 50 kilometrov od mesta a mestskú sieť mal na starosti jediný technik. Prvé protesty sa objavili už v roku 1990, no napriek desiatim rokom sťažností sa ani na strane operátora, ani na strane mestskej rady neukazovala ochota situáciu zlepšiť – a to napriek tomu, že mesto viedli zástupcovia ľavice. V roku 2001 bola drvivou väčšinou zvolená nová mestská rada – 14 z 15 kresiel získala skupina kandidátov, ktorá požadovala deprivatizáciu vody. O rok na to nebol kontrakt so súkromnou firmou obnovený a službu postupne prevzalo mesto. Technické poruchy sa opravujú oveľa rýchlejšie, kvalita vody sa zlepšila, do infraštruktúry smerovali nové investície a od roku 2002 nenastalo žiadne zdražovanie. Súčasný starosta Verages patrí medzi hlavných predstaviteľov francúzskeho hnutia za transparentné verejné riadenie vodárenských služieb. Región Durance-Luberon, Francúzsko Vodárenské a kanalizačné služby pre 21 komunít v tomto francúzskom regióne boli privatizované už v 50-tych (vodárne) a 60-tych (kanalizácie) rokoch. Problémom však boli príliš vysoké ceny. Keď v roku 1996 vypršal ďalší 12-ročný kontrakt, municipality sa rozhodli vrátiť službu do verejného sektora. Vytvorili spoločný podnik, ktorý na začiatok dostal investíciu na nákup potrebných zariadení a výbavy od predchádzajúceho operátora, dcérskej spoločnosti Suez. V súčasnosti sú služby plne financované z poplatkov spotrebiteľov, pričom ich cena sa ešte znížila o asi 20 percent. Vďaka rýchlejším opravám porúch na potrubí sa zlepšila kvalita služieb. Castres, Francúzsko V roku 1990 sa rozhodol primátor Jacques Limouzy privatizovať vodárenské služby v tomto stredne veľkom francúzskom meste. Prvého januára nasledujúceho roku tak vstúpil do platnosti tridsaťročný kontrakt. Ceny pre spotrebiteľov rýchlo narástli, v roku 1992 až o 60 percent. Skupina občanov mesta začala skúmať kontrakt medzi mestom a firmou (ktorá je dnes rovnako súčasťou spoločnosti Suez). Zistili, že spoločnosť má právo zvyšovať cenu o 5 percent každý rok počas desaťročného obdobia a spotrebitelia mali postupne zaplatiť aj „vstupný poplatok“ – 14,6 milióna eur, ktoré firma zaplatila mestu za prístup k privatizácii. Z poplatku tak razom vznikla pôžička, ktorú mali splatiť občania. V decembri 1996 musel nový starosta, socialista Arnaud Mandement pod verejným tlakom kontrakt renegociovať a obmedziť právo zvyšovať ceny. To však nestačilo. O tri mesiace nato predložili občania administratívnemu súdu v Toulouse 800-stranový spis proti firme. V októbri 2001 rozhodol súd v ich prospech – cena za vodu sa uznala ako príliš vysoká a navyše nelegálne stanovená už od roku 1990, a tým pádom bol nelegálny aj kontrakt. Nový starosta, tentokrát z pravicovej UMP, sa proti rozhodnutiu odvolal na súd v Bordeaux, ale v júni 2003 novozvolená mestská rada kontrakt zrušila. Od prvého januára nasledujúceho roku je voda i odpad opäť pod kontrolou mesta. Firma zažalovala mesto na administratívnom súde za jednostranné porušenie zmluvy a žiadala nielen vrátenie „vstupného poplatku“, ale aj úroky a náhradu škody, spolu asi 140 miliónov eur. Spor však prehrala. Mesto investovalo do obnovy siete. Od roku 2003 cena vody klesla o 5 percent, cena za pripojenie na obecný vodovod klesla v roku 2006 až o 20 percent. Hamilton, Ontario, Kanada V roku 2004 pre občanov kanadského Hamiltonu víťazne skončil desaťročie trvajúci boj proti privatizácii vody. V septembri mestská rada schválila prevzatie operácie a udržiavania vodární a čističiek vody, čím ukončila obdobie tajností, nefungujúceho vybavenia a podozrení z korupcie. V decembri 1994 podpísala regionálna samospráva Hamilton-Wentworth desaťročný kontrakt v hodnote 180 miliónov dolárov s vtedy jeden rok fungujúcou firmou Philip Utilities Management Corporation (PUMC). Na firmu tým prešla operácia, riadenie i udržiavanie vodárenských a kanalizačných služieb. V tom čase išlo o najväčšie verejno-súkromné partnerstvo tohto druhu v Severnej Amerike. Už od počiatku sa však objavovala kritika. Kanadská únia verejných zamestnancov si objednala ekonomickú štúdiu privatizačnej zmluvy, ktorá odhalila viacero problémov. Po prvé, podľa pôvodnej zmluvy ostávali mestu na pleciach všetky potenciálne riziká spojené so službou, kapitálové výdavky a najväčšie udržiavacie práce. Mesto tak muselo prebrať podstatnú časť nákladov v prípade, že by poškodená kanalizácia znečistila súkromné pozemky či prístav. Napriek tomu, že to bola verejná služba a verejné peniaze, problém bol aj s prístupom k informáciám. Za desať rokov prešiel kontrakt štyrmi rukami – pôvodná spoločnosť ho musela v roku 1999 pod hrozbou krachu predať texaskej firme, ktorá patrila do skupinu Enronu. O dva roky ho kúpila ďalšia americká firma a tú nakoniec nemecká nadnárodná spoločnosť RWE/Thames. Kontrakt mal vypršať koncom roka 2004. V meste vznikla komunitná koalícia, ktorej jediným cieľom bolo zabrániť jeho obnoveniu. Napriek tomu však mestská rada rozhodla o predlžení o ďalších desať rokov. Mesto vypísalo tender, do ktorého sa pôvodne prihlásili tri firmy, ale nakoniec ostala len American Water (vlastnená RWE). Bol vytvorený návrh kontraktu, ktorý prinútil firmu ponúknuť vyššiu cenu. Rada ho však odmietla, na čo American Water skresala svoju ponuku o dve tretiny na 13 miliónov dolárov a znížila si úroveň zodpovednosti za škodu. Do hry vstúpila protiprivatizačná koalícia a nakoniec sa podarilo túto ponuku diskvalifikovať. Firma sa ešte pokúsila zasiahnuť prostredníctvom súdu, no nakoniec prešla v roku 2004 služba naspäť pod verejný sektor. Verejné vodárne a kanalizácie v súčasnosti operujú s nižšími nákladmi, ako sa plánovalo, a prebytok neplynie do rúk súkromnej firmy, ale sa môže reinvestovať na zlepšenie služieb. Montara, Kalifornia, USA Po rokoch nekvalitných služieb, zanedbávania a jedných z najvyšších cien vody v Kalifornii odkúpili v máji 2003 obyvatelia mestečka Montara na juh od San Francisca vodovodný systém do verejných rúk. Firme California American Water (prostredníctvom firmy American Water vlastnená nemeckou firmou RWE) zaplatili 11-tisíc dolárov. Podobne „ohodnocujú“ svoje skúsenosti s touto firmu aj občania ďalších amerických miest. Spracované podĺa informácií na www.remunicipalisation.org .