Bilancia reformy dôchodkovej reformy
Z tzv. II. piliera „zreformovaného“ dôchodkového systému vystúpilo medzi januárom a júnom tohto roka vyše stotisíc sporiteľov. Opačnou cestou – zapojením do tzv. II. piliera – išlo vyše dvadsaťtisíc občanov. Čistý úbytok ľudí sporiacich si na dôchodok tak predstavuje zhruba číslo osemdesiattisíc. Ako takúto bilanciu hodnotiť? Predovšetkým si treba pripomenúť, s akými ambíciami vláda R. Fica dôchodkový systém na prvých šesť mesiacov roka 2008 otvárala. V prvom rade išlo o motív finančný – vláda mala obavy o stav verejných financií. Ľudia, ktorí si začali sporiť v tzv. II. pilieri, totiž prestali odvádzať časť príspevkov do Sociálnej poisťovne. Keďže Sociálna poisťovňa musí súčasných dôchodcov vyplácať ešte podľa starých pravidiel, vzniká v jej bilancii deficit. A práve preto, aby ho znížila, rozhodla sa vláda otvoriť II. pilier s vierou, že z rôznych dôvodov ho ľudia opustia, a začnú tak opäť plniť kasu Sociálnej poisťovne. Úvaha vcelku pochopiteľná. Druhým motívom vlády, ktorý však nebol až tak výrazne proklamovaný, bolo úsilie umožniť občanom slobodu voľby spôsobu zabezpečenia na starobu. Je síce paradoxné, že socialisti boli v tomto ohľade pápežskejší než pápež, resp. liberálnejší, než liberáli ale bolo to tak. No a poslednou ambíciou otvorenia dôchodkového systému bolo vypísanie akejsi imaginárnej „ankety“. V diskusiách o návrhu otvoriť druhý pilier sa toto opatrenie viackrát označilo za referendum o (ne)dôvere občanov dôchodkovej reforme – vláda musela dúfať, že kvantá ľudí opúšťajúcich tzv. II. pilier budú pre predchádzajúcu vládu M. Dzurindu vysvedčením o tom, že reformu nezvládla a že klamala. Inak by vyjadrenia o referende nemali zmysel. Zo spomenutých ambícií sa podarilo dosiahnuť žalostne málo, aj keď prírastok osemdesiattisíc prispievateľov bilanciu Sociálnej poisťovne akiste o čosi vylepší. Ale o úspechu sa pri tomto čísle dá hovoriť veru iba ťažko – v tzv. II. pilieri bolo na konci roka 2007 približne jeden a pol milióna sporiteľov, čiže súčasný úbytok predstavuje iba približne päť percent z celkového počtu. A aj napriek skromným vyjadreniam ministerstva práce zo začiatku roka o tom, že budú spokojní s počtom tridsaťtisíc, je to chabý výsledok, za ktorý môže do veľkej miery aj neskorá a zbabraná verejná letáková kampaň ministerstva. V pomyselnom referende o (ne)dôvere občanov dôchodkovej reforme nemožno považovať päť percent za nič iné než za debakel. No a človek by rád veril aspoň tomu, že táto vláda je osvietená a ponúka ľuďom slobodu voľby, keby len nebolo iných politík, ktoré vládna koalícia presadzuje. V tomto kontexte sa poskytnutá sloboda javí ako čosi, čím v skutočnosti aj je – náhodným vedľajším produktom. Pri všetkom tomto nešťastí má však vláda R. Fica predsa len jedno šťastie – paralyzovanú opozíciu. Jej poslanci sú pravdepodobne ešte kdesi po dovolenkách, parlament a médiá majú uhorkovú sezónu, a tak to vyzerá, že jeden vcelku kolosálny prešľap Ficovej vlády ostane pravdepodobne prehliadnutý. V tomto svetle sa zdá, že všetok humbug okolo otvorenia tzv. II. piliera bol iba veľa kriku pre nič – reálne sa mnoho nezmenilo. Akurát vláda vyčerpala politickú energiu spraviť v oblasti dôchodkovej „reformy“ niečo podstatné, niečo také, ako sľubovala pred voľbami. Ak je táto vláda čo len trocha schopná, mala by letnú letargiu spiacej princeznej opozície využiť práve na niečo reálne. Šancí už nebude veľa... Autor pracuje pre Priateľov Zeme-CEPA, zároveň pôsobí na Ekonomickom ústave SAV
