Ja nie som turista!
Múdrosť, ktorú každý počul v živote nekonečne veľa ráz hovorí, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. To isté platí aj o myšlienke, že spoznávanie cudzích krajín rozširuje životné obzory a pomáha ľuďom chápať rôzne a navzájom poprepletané či podmienené zákonitosti spoločnosti. Dnes si pomerne veľa ľudí myslí, že sa starými múdrosťami riadi – jazykové školy praskajú vo švíkoch, turistické kancelárie nevedia, čo viac by ešte mohli ponúknuť, Slováci si užívajú leta pri mori a niektoré slovenské mestá už dosiahli to, po čom mnohí túžili väčšmi ako po čokoľvek inom: nielen poslať Slováka do sveta, ale aj cudzinca na Slovensko. Nuž a teraz sa ukazuje, že staré múdrosti jednoducho neplatia, či skôr neplatia absolútne. V prípade Slovenska jav priam výnimočný: staré múdrosti sa u nás ukazujú – ako lož. Či aspoň poriadna blbosť. Spomínam si, ako som v cudzine pozorovala reakcie návštevníkov zo Slovenska pri návštevách pamätihodností danej krajiny. Fotografie pred katedrálami, palácmi, ohúrené vzdychy pri prechádzkach stredovekými uličkami, nadšenie z krásnych, no často aj celkom priemerných či podpriemerných umeleckých diel. Nadšenie z prírodných krás. Obdiv kulinárskemu umeniu. Degustácia. Obdiv voči osobnostiam. Úžas. A za tým všetkým trpký dodatok: aká škoda, že my na Slovensku také nemáme. Viete, my sme len taká malá krajinka. Pod Tatrami. Ale ani tie veru nie sú ako vaše Alpy. Podobnú atmosféru komplexu malosti vo mne vyvolávali návštevy jazykových škôl. Cudzích jazykov poznaniachtiví Slováci aj Neslováci tam „prenikali“ do zákonitostí gramatických systémov, oboznamovali sa so základnými frazeologizmami, a potom, keď už boli schopní artikulovať svoje myšlienky, zahraničný lektor ich vyzval, aby to porovnali s našou syntaxou, s našou lexikou, s našimi porekadlami, prísloviami a frazeologizmami. Odpoveď, ktorú cudzinec od svojich študentov zväčša dostal, bola tá, že slovenčina je jazyk chudobný, že máme chatrnú slovnú zásobu, že u nás čas predminulý vonkoncom neexistuje. Aj samotní lektori podakedy narážali na svoje vlastné limity – a ty načo že chceš poznať ten minulý – dajme tomu – kondicionál, tak sa predsa naposledy vyjadroval Oscar Wilde. Cudzie jazyky sú na to, aby sme boli schopní dorozumieť sa v bežnom živote, aby sme sa zoznamovali s cudzincami u nás či na dovolenkách pri mori, aby sme sa cítili múdrejší ako je ostatná Slovač, aby sme sa dobre vydali za Američana. A tak ďalej. Bodka. Príjemný letný večer, s mojimi scestovanými, sčítanými a rozhľadenými kamarátmi sedíme pri pive na promenáde. Prisadne si niekoľko kultúrne pôsobiacich cudzincov a reč sa zvrtne na jazyk slovenský, na našu kultúru, na naše pamiatky, na našu literatúru, na naše historické osobnosti. Scestovaní, sčítaní a rozhľadení kamaráti začnú vysvetľovanie tým, že slovenčina je jazyk chudobný, že my nemáme také možnosti vyjadrovania, ako povedzme Česi, že my sme nemali vlastné osobnosti, že u nás nikdy nebolo nič jedinečné, že sme v podstate hlúpi, zakomplexovaní, že sme vo všeobecnosti zlý a závistlivý národ. Či trochu zhovievavejšie – sme národ holubičí, taký neprebudený. Ondráš Machuľa. Ak viete, o koho ide (prepáčte). Kultúrne pôsobiaci cudzinci sa nestačia čudovať: pravdepodobne ešte nikde na svete nepočuli, že by niekto začínal rozprávanie o sebe a svojej krajine negatívami. Niežeby niektoré veci z toho, čo bolo vypovedané, neboli do väčšej či menšej miery pravdivé. Ale ak sa potom niekto opýta – dobre, a čo pekné a zaujímavé u vás nájdeme? Čo je na vašej reči zvláštne alebo pozitívne? – obvykle nedostane odpoveď. Jednoducho, hore uvedená výpoveď hovorí o smutnej skutočnosti: scestovaní, sčítaní a rozhľadení Slováci krajinu, v ktorej žijú, nepoznajú ani za stotinu tak dobre, ako možno poznajú detaily Niagarských vodopádov či Louvre. A to je zjavne aj príčinou, prečo prvé, čím sa obvykle pochvália, nie sú veci pozitívne, ale vlastné mindráky. A tie sú zas príčinou neúcty voči sebe, voči svojmu najbližšiemu okoliu, slepoty a hluchoty voči všetkému, čo stojí za to obhajovať. Bravúrna ukážka „prekliatej duše slovenskej“ pokračuje a náhle pocítim intenzívnu potrebu zasiahnuť. Hovorím – ale nie, aj my predsa máme špecifické výrazové prostriedky, lexika je bohatšia, ako by sa zdalo, a naše príslovia a porekadlá vystačia na encyklopédie. A dokonca máme aj to obdivuhodne pôsobivé plusquamperfektum, čas predminulý, len ho ináč vytvárame a predovšetkým, zabudli sme ho používať. Že prečo? Nuž áno, aj preto, že nečítame našich spisovateľov a básnikov. Niežeby sme ich nemali, len ich jednoducho nečítame. Prosím? Že prečo ich nečítame? No... áno – nevoľky mlčky pripúšťam – sme asi v podstate takí: hlúpi, zakomplexovaní, závistliví. A tak ďalej, a tak ďalej. Okolo prechádzajú davy oných vytúžených zahraničných turistov. Spoločensky unavení (rozumej ožratí) mládenci, obscénni svalovci s vulgárnymi krásavicami, ziapuce tlupy orangutanov odetých v „dolce and gabana“, rakúski dôchodcovia fotiaci sa pri Čumilovi, japonské skupiny obdivujúce postavičku paparazziho pri „stajlovej“ reštaurácii. A tak ďalej. Žiadne viechy, žiadne cigánske husle, žiadny cimbal, žiadne slovenské tango, žiadne halászlé, bratislavské rožky, šnicle či malokarpatské víno. Nič. Len pizza and pasta and cheap beer and cheap music and cheap girls, „napomádované“ fasády preživších palácov a slovenskí snobi v Carltone omámení predstavou, že sú, povedzme, minimálne na Champs Élysées. Páči sa vám Bratislava? Niekedy príde aj odpoveď: Ó áno, veľmi milé mesto. Naozaj? Lebo, viete, veľa zaujímavého tu nenájdete, ale príďte o rok, päťhviezdičkové hotely už vyrastajú priamo pri Dunaji. Nemáme na to, aby sme sem pritiahli zahraničných návštevníkov, ale tie hotely to hádam spravia. Urobíme pre turizmus všetko. Turizmus, to sú peniaze. Turisti potrebujú v prvom rade komfort, luxus, výhľad z mrakodrapu na karpatské svahy a pod vulgárnymi vilami zanikajúce vinohrady, obchody, ktoré nájdu všade, jedlo, aké môžu jesť všade, hudbu z Top ten hitparády... Cestovanie vraj rozširuje ľudské obzory. Lenže to, čo dnes niektorí ľudia nazývajú cestovaním, je turizmus. Že prečo by mal byť turizmus zlý? Presne pre ten univerzálny komfort. Univerzálne jedlo. Túžbu dať si držkovú polievku na jazere Titicaca. Vulgárnosť turistických giet, pocit vlastnej výnimočnosti v tej najprimitívnejšej, najsterilnejšej všednosti. Raz som kdesi v internetovej diskusii exaltovane vyhlásila, že Slovák by do sveta vôbec nemal chodiť, že by sa mali zavrieť hranice, nech je konečne donútený obzrieť sa aj po vlastnom chlieve. Pravdaže, kto v tom nevycítil vedomé zveličenie, ma považoval za kravu nebeskú. Lenže aj tak sa mi zdá, že vždy je lepšie byť nebeskou kravou ako človekom so zdravými očami, no predsa slepým. Čo? Nie, nie, neposielajte ma do parlamentu meniť zákony, aby sa Slovač naučila vážiť si svoju krajinu. Nechcite odo mňa, aby som burcovala toľko pretriasané národné povedomie. Stačí otvoriť oči, prešpricovať uši a nevyžadovať od všetkého len lacnú zábavu a pohodlie. Čo? Nie, nie, nechcem jesť to, z čoho sa zaručene nepokakám. Nechcem držkovú polievku ani klimatizáciu na jazere Titicaca. Nie, mýlite sa: Ja cestujem! Ja nie som turista! Nerozumiete? Ak chcete, rada vám to poviem aj v plusquamperfekte plusquamperfekta plusquamperfektného plusquamperfekta.
