Olympijské hry medzi ideálmi a skutočnosťou I.
Peking, štadión „vtáčie hniezdo“, 8. 8. 2008 – Li-Ning zapaľuje olympijský oheň. Udalosť, ktorá priam prekypuje symbolmi. Začína sa sviatok, ktorý opantá celý svet. Stovky miliónov uchvátených a nadšených divákov sledujú ceremoniál, objavuje sa však aj znechutenie a hnev. Aktivisti v oblasti ľudských práv, zástancovia slobodného Tibetu a mnohí iní sa na celý výjav dívajú ako na obrovské pokrytectvo. Skutočná zúrivosť však panuje v centrále firmy Adidas. Ťažké miliardy investované do hier totiž práve vychádzajú navnivoč. Li-Ning, šesťnásobný olympijský medailista, sa po úspešnej gymnastickej kariére vrhol do sveta biznisu a ukázalo sa, že je ešte lepším obchodníkom ako športovcom. Jeho „Li-Ning Company Limited“ je dnes najväčšou športovou firmou v Číne a predbehla aj gigantov ako Adidas a Nike. Jeho beh s pochodňou možno interpretovať aj ako najväčší marketingový ťah v dejinách. Hneď na druhý deň výrazne stúpli akcie firmy a vyhodnotiť to, do akej miery sa zvýšil predaj a kam až sa podarilo rozšíriť trhy, bude možné až po skončení hier. To všetko bez akejkoľvek investície, či presnejšie, napriek veľkým investíciám konkurentov. Medzinárodný olympijský výbor, oficiálni sponzori a čínska vláda totiž zabetónovali reklamný priestor tak ako nikdy predtým. A strážia ho zrejme viac než bezpečnosť športovcov. Už teraz sa hovorí o niekoľkých súdnych procesoch s firmami, ktoré sa pokúsili zneužiť hry vo svoj prospech – samozrejme, bez zaplatenia poriadnej sumy, a vopred. A čo Li-Ning? Zdá sa, že zneužil stáročný symbol. Olympijská pochodeň Lenže štafeta s olympijským ohňom má v skutočnosti 72 rokov a s antickou tradíciou nemá nič spoločné. Olympijský oheň sa síce prvýkrát objavuje už v roku 1928 v Amsterdame, ale pochodeň, s ktorou sa beží, je nápadom nacistov a svoju premiéru absolvovala na berlínskych hrách v roku 1936. Štafeta z gréckej Olympie do Berlína bola rovnako ako celé hry precízne naplánovaná a dohliadal na ňu sám Goebbels – 3 187 kilometrov, 3 331 bežcov, 12 dní a 11 nocí. Veľká sláva. Protesty, predovšetkým v Juhoslávii a Československu, boli surovo potlačené. Napriek tomu sa v Prahe podarilo pochodeň aspoň na chvíľu uhasiť. Po niekoľkoročnej pauze vynútenej vojnou prišla ďalšia olympiáda a skvelý nacistický nápad sa postupne stal definitívnou súčasťou každých hier. Dnes patrí k ich neodmysliteľným symbolom. Takpovediac symbolom symbolu, pretože olympijské hry sa ním stali už dávnejšie. A rovnako ako v prípade pochodne je viac než nejasné, čo vlastne symbolizujú. Aj keď na prvý pohľad sa zdá byť všetko zrejmé, s celými hrami je to rovnako ako s pochodňou – môže reprezentovať naozaj takmer čokoľvek. Pre usporiadateľskú krajinu je to príležitosť na sebaprezentáciu a OH sa zrazu stávajú symbolom konkrétneho štátu, aspoň na štyri roky. Pre nespokojných rôzneho razenia je to zasa skvelá možnosť upozorniť na to, čo považujú za dôležité a nevyhnutné riešiť. Pre športovcov životná príležitosť na dosiahnutie úspechu. Pre firmy obrovská možnosť zarobiť. Pre jednotlivé štáty dokázať svoju prevahu. Pre divákov zabudnúť na chvíľu na každodennosť a zabávať sa. Každá z týchto skupín sa k uvedeným postojom k hrám priamo nehlási, a, samozrejme, prezentuje niečo iné – ideály, ideály a ešte raz ideály. Usporiadatelia hovoria o tom, že OH v ich krajine sú potvrdením toho, že tamojší režim tieto ideály napĺňa. Nespokojní sa pri svojich požiadavkách taktiež vždy odvolávajú na tie isté ideály. Hovoria však o ich absencii a zdôvodňujú ňou svoje nároky a požiadavky. Športovci radi zdôrazňujú, že to najpodstatnejšie je zúčastniť sa a že trebárs o dopingu už síce počuli, ale nielenže ho neužívajú, oni sa s ním dokonca ani nikdy osobne nestretli. Firmám nejde o zisk, len chceli podporiť naozaj dobrú myšlienku, a preto sú hrdými partnermi. A štáty podporujú národnú hrdosť, patriotizmus a priateľské súťaženie. Zdá sa, že zo symbolu všetkého ľudského a hodnotného z hier sa stala fraška – veľký karneval pokrytcov, ktorý sa odvoláva na niečo, čo sa už dávno stratilo. Bolo to však niekedy tak, ako sa tvárime – hry mieru a priateľstva, kde platia pravidlá čestnosti a vzájomnej pomoci? Vražda na úvod Ako odpoveď nech poslúži krátky historický exkurz. Pre zjednodušenie môžeme históriu hier rozdeliť do troch etáp: antickej či gréckej, novodobej a profesionálnej , respektíve komerčnej. Antické olympijské hry boli najvýznamnejšou športovou udalosťou staroveku a súčasťou panhelénskych hier. Ich najslávnejšia éra trvala pri-bližne tisíc rokov v rozpätí od 776 pred naším letopočtom do konca štvrtého storočia nášho letopočtu v posvätnom háji Olympie. Ich pôvod a vznik je opradený mýtmi a legendami. Podľa jednej z nich je zakladateľom hier Pelops, po ktorom je pomenovaný peloponézsky polostrov. Na Diovej svätyni v Olympii stál kedysi konský povoz, na ktorom údajne súťažil Pelops s kráľom Oinomasom. Porazil ho podvodom a potom zavraždil. Hry sa mali stať odčinením tohto zločinu. Toľko mytológia. Ale ak prejdeme k faktografii, celkový obraz sa nijako výrazne nezlepší. Napríklad jeden z prvých zdokumentovaných prípadov korupcie sa datuje do roku 388 pred naším letopočtom. Boxer Eupolos podplatil svojich protivníkov, medzi ktorými bol aj obhajca prvenstva. Podvod vyšiel najavo a Eupolos dostal finančnú pokutu, za ktorú bolo postavených šesť bronzových sôch Dia v životnej veľkosti. Tento spôsob trestu sa stal štandardným. Dodnes sa zachovali už len podstavce z takýchto sôch, ale rozhodne ich nie je málo. V roku 332 pred naším letopočtom sa objavuje korupcia spojená s politickou aférou a historicky prvým bojkotom. Päťbojár Kallipos, ktorého pokus o podplatenie protivníkov odhalili, nemal dostatok financií na postavenie šiestich Diovych sôch, a tak táto povinnosť pripadla jeho vlasti. Atény sa zdráhali zaplatiť a vyslali do Olympie známeho rečníka. Táto diplomatická misia však neuspela. Atény odmietli sumu uhradiť a rozhodli sa bojkotovať nasledujúce hry. Do sporu vstúpili delfské veštiarne a odmietli poskytnúť Aténam predpoveď. Výsledkom bolo zaplatenie pokuty. Podvádzanie, politické machinácie a spory teda patrili k olympijským hrám od ich počiatku. Podvody športovcov boli celkom určite do veľkej miery dané podmienkami, v ktorých sa súťažilo. Základným princípom totiž bolo, že víťaz berie všetko – doslova a do písmena. Porazení boli aj druhí v poradí, rovnako ako všetci ďalší účastníci, čo znamenalo potupu a hanbu, nielen pre nich, ale aj pre komunitu, z ktorej pochádzali a miesto, kde žili. Z Olympie sa vracali bočnými cestami, obchádzali mestá a doma ich čakalo poníženie. Naopak, víťaz získaval v rodnom meste peňažné odmeny, daňové bonusy a obrovskú spoločenskú prestíž. Nesúťažil tak len sám za seba, ale vždy aj za svoju komunitu Jeho bezprostrednou odmenou priamo v Olympii bolo privilégium zapáliť oheň na oltári pred Diovým chrámom, čo sa pokladalo za veľkú česť. Olympijské hry totiž boli súčasťou náboženských slávností spojených s kultom bohyne Rheas, Diovej matky. Hry sprevádzali obety a náboženské úkony. A ako istá forma náboženskej aktivity bol vnímaný aj šport. Víťazstvo preto znamenalo priblíženie bohom a potvrdenie ich obľuby, a každý mestský štát to interpretoval ako potvrdenie správnosti panujúceho politického režimu. K sláve týchto hier prispeli aj dvaja najväčší antickí filozofi. Platón vyhlásením, že bojové hry približujú človeka k bohom, pretože bohovia boj milujú, a Aristoteles zostavením listiny víťazov. Hry boli aj významnou kultúrnou udalosťou. Na programe boli divadelné hry a verejné diskusie. Uzatvárali sa tu obchody, dohadovali politické spojenectvá a riešili konflikty. Tým sa dostávame k svetlejšej stránke olympijských hier a dôvodu, prečo boli najpopulárnejšie a najobľúbenejšie. Ich najslávnejšia éra v ôsmom storočí sa začala dohodou štyroch kráľov, spomedzi ktorých bol najznámejší spartský Lykurgos. Dohodli sa, že počas hier bude uzatvorený posvätný pokoj zbraní „ekecheiria“. A postupne sa stali zjednocujúcim prvkom večne rozhádaných, bojujúcich a rozdrobených Grékov, ktorý im umožňoval v čase mieru hľadať konsenzus. Koniec antických olympijských hier sa začína v období rímskej nadvlády. V roku 80 pred naším letopočtom sa hry prvýkrát odohrali v Ríme. Neskôr sa ich – ako pretekár – zúčastnil aj cisár Nero. Súťažil v konských dostihoch a napriek tomu, že spadol a nedokončil ich, dal sa vyhlásiť za víťaza. Cisár Teodózius I. na konci štvrtého storočia zakázal všetky pohanské náboženské obrady, a keď o niekoľko rokov neskôr vyhorela Diova svätyňa, olympijské hry definitívne stratili svoj význam. Krátka éra veľkých ideálov Idea olympijských hier ako súťaženia spojeného s priateľstvom a čestnosťou sa zrejme nikdy celkom nevytratila a súťaže lokálneho charakteru na tejto báze sa uskutočnili v 17. storočí v Anglicku a neskôr aj vo Francúzsku a Grécku. Skutočné oživenie hier a ich nová zlatá éra sa však spája až s menom Pierre de Coubertin. Práve tomuto Francúzovi sa podarilo spojiť a podporiť všetky predpoklady na to, aby sa olympijské hry postupne dostali do tej podoby, ako ju poznáme dnes. Coubertinovi sa podarilo spojiť predovšetkým dva dôležité elementy – šport, ktorý sa stáva čoraz masovejšou zábavou, a romantizmus, ktorý sa v 19. storočí stáva dominantným myšlienkovým a kultúrnym prúdom. Za veľkú časť ideálov vďačí olympizmus práve romantizmu. V rámci neho došlo aj k oživeniu záujmu o antiku a už na konci 18. storočia sa uskutočnili vykopávky na Olympii pod vedením Nemecka. Po prusko – francúzskej vojne v rokoch 1870 – 1871, ktorú Francúzi prehrali, Coubertin vyhlásil, že prehra je dôsledkom zanedbania fyzickej a športovej aktivity. Nemecký objav starobylej Olympie mali Francúzi prekonať znovuobjavením vtedajších hodnôt a ideálov mužnosti a spravodlivosti. Na tento účel mali výborne poslúžiť práve olympijské hry. Coubertin s nimi spájal aj niekoľko ďalších myšlienok. Nadviazal na antickú myšlienku mieru a úplne pretransformoval chápanie súťaženia, čo do dejín vošlo známou vetou: nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Dôležitú úlohu zohrala aj myšlienka amaterizmu, ale ako väčšina myšlienok, aj ona bola zneužívaná. Len máločo z tohto odkazu sa podarilo realizovať, čo dobre dokumentuje aj Coubertinov životopis. V tridsiatych rokoch prežíva veľmi ťažké obdobie a upadá do chudoby. V roku 1936, rok pred jeho smrťou, v čase konania nacistických hier v Berlíne, mu Adolf Hitler dáva poslať desaťtisíc ríšskych mariek ako prejav vďačnosti. Cyklus olympijských hier prerušuje druhá svetová vojna a po nej sa začína éra, keď získava rozhodujúce slovo politika, ktorú na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov nahradí obchod. Politika sa však rozhodne nevytratí. Je evidentné, že názory presviedčajúce o tom, že olympijské hry sú, a najmä by mali byť len záležitosťou športu, sú jednoducho omylom. Olympijské hry sú od začiatku pevne spojené s náboženstvom, ideológiou, politikou, obchodom a kultúrou. Mení sa vplyv jednotlivých oblastí ako aj povaha tohto vplyvu, ale vždy sú všetky prítomné. Dokazuje to nielen história, ale aj udalosti spojené s Pekingom. (Pokračovanie nabudúce)
