Spisovateľ v kníhkupectve
Spisovateľ vstúpi do veľkého kníhkupectva, ohúria ho pyramídy kníh na jednotlivých pultoch. Kde sú prognózy o kríze knihy, ústupe printových médií? Kníh je viacej než kedykoľvek predtým. Vznikajú mamutie kníhkupectvá, rozkvitá internetový predaj. Kde sú štúdie, že mládež nečíta? Éra počítačov neznamená zánik knihy, máme na trhu tablety a e-(elektronické) knihy. Mladí ľudia sú nadšenými používateľmi nových technológií. Čítajú knihy, čítajú blogy, debatujú na sociálnych sieťach. Takže kde je tá apokalypsa, ktorá straší staršiu generáciu spisovateľov?
Kniha, jeden z najstarších výdobytkov civilizovaného človeka prežila, niekoľko revolúcií. Exotický majetok jednotlivcov a privilegovaných skupín sa stal vďaka Gutenbergovmu vynálezu masovým tovarom. Keď niekoho uráža tvrdenie, že kniha je aj tovarom, predáva sa a kupuje podľa zákonov ponuky a dopytu, mal by si spomenúť, že spisovatelia ako Balzac, Zola či Dostojevskij dodávali svoje romány na pokračovanie do masových denníkov. Osemnáste a devätnáste storočie a polovička 20. storočia boli storočiami masového čítania, eldorádom kníh, 20. storočie nám poskytlo paperbacky a tie čítali (aj zahadzovali) celé národy, miliardy ľudí. Literatúra, tvorba kníh, sa stala súčasťou tovarového obehu. Čítanie kníh sa stalo doménou voľného času. Až na prelome minulého storočia sa voľného času miliónov ľudí zmocnili audiovizuálne médiá. Voľný čas miliónov ľudí ovládol rozhlas, gramoplatne, kiná, televízia, kazety, neskôr cédečka. Zánik knihy? Kdežeby! Prišla éra komputerizácie. Dnes náš voľný čas ovládajú počítače. Zaútočili na audiovizuálne médiá a vytlačili ich z našich večerov a nocí. Milióny mladých a – seniorov – sedia do noci nad obrazovkami počítačov, novými priateľmi osamelých ľudí. Nové technológie sa ničia a potierajú navzájom. Knihu však nezničili, kniha sa udržala, lebo je stále aj tovarom, jedným z hráčov veľkej hry o dušu súčasného človeka.
O knihu ako civilizačný výdobytok sa netreba báť. Problém nie je v tom, že knihy sú tovarom. Problém je v tom, čo ponúka dnešný spisovateľ dnešnému vydavateľovi a čo si pýta, čo je ochotný kupovať dnešný čitateľ. Tá veľká hra ponuky a dopytu sa odohráva za podmienok slobody výberu, v otvorenom, čiže globalizovanom svete.
Pozrime sa teda na pulty. Polovica ponuky sa týka umeleckej literatúry, predovšetkým prózy: romány, poviedky, eseje. Druhá polovica ponuky je tak povediac viac utilitárna: prevláda literatúra faktu, knihy o vede, technike, dejinách, prognózach, náučné, rady do života – až po kuchárske knihy. Spisovateľa v našom imaginárnom kníhkupectve zaujíma predovšetkým ponuka, na ktorej sa chce podieľať – umelecká próza. Slovenská pôvodná tvorba. A tu je prvý problém. Pulty sú prepchaté knihami, ktorých autori nie sú domáci. Teda knihy prekladové. Každá krajina má svoju kúpnu kapacitu. Vieme, že na nákup kníh pripadá určitý (neveľký) podiel výdavkov obyvateľstva. A z tohto imaginárneho mešca na Slovensku dávame najmenej tri štvrtiny peňazí na kúpu prekladov. Len necelá štvrtina pripadá na domácich autorov. To je problém každého malého národa, malej rečovej skupiny. Pre občana Británie, USA, Ruska, Nemecka, Indie, Argentíny je situácia opačná. Na pultoch má na 95 % knihy svojej rečovej skupiny, knihy z iných oblastí nachádza na pultoch len v mizivom počte.
Svetový knižný trh ovládajú veľké jazykové spoločenstvá. Na prvom mieste je anglosaská oblasť, hoci štatisticky počtom obyvateľstva menšia než čínska, ale v globalizovanom svete sa prebojovala na prvé miesto. Potom nasledujú ďalšie regióny: čínsky, hispánsky, ruský, arabský, frankofónny, nemecký, japonský. Spisovateľ, ktorý píše v niektorom z týchto globálne mocných jazykov, má desaťnásobne až stonásobne väčší počet potenciálnych čitateľov než spisovateľ slovenský, lotyšský, fínsky. Literárne dielo v globálne mocnej reči môže mať oveľa nižšiu úroveň než dielo autora malého národa a predsa vydaním tohto horšieho diela vydavateľ nič neriskuje. Má k dispozícii enormný trh, isté tržby a žiadne riziko.
Slovenský spisovateľ – a jeho čitateľ – má pred sebou ďalší problém. Príbuznosť jazykov. Čeština a slovenčina. Postavil som sa pred výklad náhodného kníhkupectva. Zrátal som vo výklade všetky knihy podľa reči. Viac ako polovica ponuky bola v češtine. To znamená, že v podmienkach voľného trhu český autor má (teoreticky) k dispozícii 10-miliónový trh Českej republiky plus polovičku zo slovenského trhu. Celkom 12 – 14 miliónov. Slovenský autor nielenže recipročne nemôže rátať s takýmto trhom. Naopak, aj z jeho vlastného slovenského 5-miliónového trhu týždenne ukrajuje viac ako polovicu česká kniha – takže má k dispozícii trh 2 – 3 milióny.
Nech nám slúži na útechu, že s podobnými komplikáciami sa stretávajú autori a kníhkupci v škandinávskej oblasti, kde prevláda švédčina a rečovo príbuzní Dáni a Nóri majú ten istý problém ako Slováci. Globalizovaný svet a rôzne schengeny stierajú hranice, ktoré sa zvyčajne odlišujú od etnických hraníc. Možno tretina Ukrajincov pravidelne kupuje a číta ruské knihy. Maďarský autor nemá k dispozícii len vlastný 10-miliónový trh, ale maďarské knihy sa kupujú aj v Rumunsku, Srbsku, na Slovensku či na Zakarpatskej Ukrajine.
Pokračujem v prechádzke kníhkupectvom. Čo predstavuje ponuka prekladovej časti? Už dávno pominuli časy, keď sa prekladal len Hemingway, Faulkner, Steinbeck, Mailer. Neodvážim sa odhadnúť, koľko konzumného braku je v záľahe dnešnej anglosaskej ponuky na našich knižných pultoch. 70 – 80 %? Neviem. Potešujúce to nebude.
Aký dopyt uspokojuje svetová (prevažne anglosaská) tvorba? Okrem tradičnej detektívky, hororu, dobrodružného románu neustáva hlad po tzv. ženskej literatúre. Predstavuje aspoň polovičku nákupu. Vyrástli však aj nové literárne žánre, ktoré náš čitateľ kupuje. Ide predovšetkým o fantastiku. Je pozoruhodný obrat dospelého čitateľa k akejsi podobe modernej rozprávky alebo naopak k mystike. Značne vysoký podiel tržieb predstavujú romány, ktoré sú krížencom klasického historického románu a literatúry faktu. (Napr. britský autor Ken Foleth, beletrizované dejiny 20. storočia a koniec koncov aj línia Dana Browna.)
Dostávame sa ku knihám pôvodnej slovenskej tvorby. V niektorých maxikníhkupectvách nájdeme už aj ponukový pult slovenských noviniek – oddelených od ostatnej „svetovej“ ponuky. Podľa zbežného pohľadu aspoň 40 % slovenskej ponuky predstavujú prevažne ženské autorky. Nekonštatujem to ako macho. Neodsudzujem čitateľov tejto lektúry. Pre spisovateľa „vážnej“ slovenskej literatúry je to skôr dlhoročný signál, že vo vzťahu ku každodenným citovým problémom spoločnosti sa slovenský spisovateľ správa macošsky, nereflektuje zjavný problém. Nezáujmom „serióznych“ autorov vzniká neseriózna literárna nadprodukcia.
Ďalším žriedlom literárnej nadprodukcie sú „akože knihy“, produkt slobody písania, vydávania. Nepochybne je potešujúce, že pribúdajú knihy memoárového charakteru. Občas sú ozaj prínosom. Poväčšine však vychádzajú memoáre pochybnej úrovne nielen literárnej, ale aj poznávacej. (V jednom takom diele sa človek dočíta, že dotyčný autor ani nevie, ako sa stal premiérom a samotného autora to ani veľmi netrápi.) Horšie je, ak si každý televízny zabávač a mediálna hviezdička myslí, že patrí do dobrého tónu napísať a vydať o sebe knihu. Takéto „diela“ pribúdajú geometrickým radom na pultoch aj s primeranou reklamou.
Tak sú ambiciózne romány aj autorov mladej generácie, účtujúce s nedávnou minulosťou alebo kriticky analyzujúce neduhy dneška v smrtonosnom objatí „nadprodukcie“. Užiera z tržieb, užiera z nervov, prispieva k ochudobňovaniu novej literatúry.
Keď „seriózna“ literatúra domácich autorov neberie do úvahy čas, v ktorom žijeme, sama si zužuje priestor pôsobenia. Prenecháva ihrisko prekladovej literatúre alebo domácej čisto konzumnej produkcii. Spisovateľ, ktorý má inštinkt na súčasného čitateľa, môže sa stať a stáva sa – bestsellerovým autorom. Nejde len o ženy, ale aj o mužov, mená nebudem spomínať. Nedávno jeden západný vydavateľ s obdivom konštatoval, že aj na malinkom slovenskom trhu sa môže domáci autor z literatúry uživiť. Priemerný náklad umeleckej prózy (románu) vo svete predstavuje 2 500 – 3 000 kusov. Na Slovensku sú autori, ktorí dokážu predať 30-tisíc z jednej knihy. To zahraničný vydavateľ označil za úžasný úspech. Chce to nielen „dobrý nos“, ale aj veľa usilovnosti. Pred sto rokmi francúzsky vydavateľ Hetzel od Verna dokázal vymámiť dve knihy ročne. Kto dnes na Slovensku dokáže dodať dva úspešné romány ročne, môže sa uživiť písaním kníh. Hľa, tajomstvá knihy ako tovaru!
Pravdaže, u nás nepatrí k dobrému tónu písať na obživu. Spisovateľ vždy hodnotil sám seba vysoko, čo je správne. V časoch politickej neslobody spisovatelia boli viac ako tvorcovia kníh. Suplovali zakázanú opozíciu, boli legendárnym „svedomím národa“. Dnes úlohu kontroly moci by mali plniť opozičné politické strany. Vďaka nezodpovedným médiám centrom pozornosti spoločnosti sú aktéri cirkusových akcií v parlamente, profesionálni televízni zabávači, vytypovaní politickí komentátori. Spisovatelia sa stali prebytoční a na nič nepoužiteľní. Komerčné rovnako ako verejnoprávne média sú ovládané skupinami jediného „politicky korektného“ zamerania.
Zdá sa, že spisovateľom ostávajú už len kníhkupectvá, a čím sú väčšie a plnšie kníh – tým menej im rozumejú.
Nemôžeme si však dovoliť byť pesimisti. Všetko objímajúca sloboda priniesla aj nové médiá, nové priestory. Printové médiá, klasické časopisy zanikajú, vystupujú z hry. Vznikajú nové formy, nové možnosti. Len s nimi poväčšine nevieme zachádzať, nevieme – alebo – nechceme ich využívať. Denná návštevnosť hociktorej priemernej webovej stránky sa ráta na desaťtisíce – čo je viacnásobok nákladu literárnych časopisov. Mnohí spomíname na bojovné vystúpenia v literárnych týždenníkoch minulého storočia a žialime, že nemáme kde publikovať svoje názory. Dnes však smelí, často drzí a neodbytní ľudia – blogeri – stávajú sa hlásateľmi novej verejnej mienky. Sú blogeri, ktorí majú stotisícovú návštevnosť. Sám osobne by som nedokázal byť blogerom, vystaviť sa posmeškom a urážkam neznámych anonymných protivníkov. Ale doba si žiada nových odvážlivcov, nových hrdinov. Lebo prichádza čas nových bojov, nových zápasov o základné hodnoty nielen nášho národa, ale aj Európy, ba celej našej civilizácie. A fňukaním poza múry nič nedokážeme, zatlačia nás do geta.
***
Je strašné a ponižujúce, keď prinesieme do vydavateľstva novú knihu a vydavateľ žiada od nás sponzorský príspevok, a napokon autorský honorár je vo výške priemerného platu sekretárky. Alebo hŕba kníh do kufra namiesto honoráru. Pravdaže, napokon, autor si môže knihu vydať aj sám. Aj predávať. Alebo môže knihu uverejniť na počítači, len tak voľne, zadarmo. To všetko nie je v súlade s normálnym trhovým mechanizmom, ani so zdravým rozumom, ani s etikou. To nemôže byť koncovým produktom viactisícročného vývoja knihy. Kniha musí prežiť a prežije.
Nemám žiadny účinný recept na to, aby slovenská pôvodná tvorba získala lásku slovenských (a zahraničných) čitateľov. Neverím, že dnešné ťažkosti sa odstránia legislatívnymi predpismi. Žiadny zákon o knihe nenahradí ozajstné nové slovenské knihy, ktoré by si čitatelia obľúbili, lebo sa dotkli ich najhlbšieho vnútra, vypovedali ich tajné túžby, urobili by ich lepšími. Knihy, ktoré by boli lepšie a zaujímavejšie ako tie „zvonka“.
Tie knihy nenapíšu za nás ani vydavatelia, ani kníhkupci, ani poslanci, ani čitatelia. Tie musia napísať slovenskí spisovatelia.
(Písané pre Kongres slovenských spisovateľov, september 2016; text vyšiel v Literárnom týždenníku 27 – 28/2016)
Foto: Emil Polák
