Reklama
Reklama

Gönczi „vybuchol“. Naozaj?

Uplynulých desať dní môžeme pokojne nazvať zlatými. Aj tí najzarytejší športoví „nefanúšikovia“ si určite nielen všimli, ale aspoň trochu aj prežívali to obrovské vzrušenie, ktoré nám pripravili slovenskí olympionici.
Počet zobrazení: 1296

Uplynulých desať dní môžeme pokojne nazvať zlatými. Aj tí najzarytejší športoví „nefanúšikovia“ si určite nielen všimli, ale aspoň trochu aj prežívali to obrovské vzrušenie, ktoré nám pripravili slovenskí olympionici. Najmä vodáci, ktorí z malého Slovenska urobili svetovú veľmoc medzi bránkami na divokej vode. Bratia Hochschörnerovci sa dokonca stali najúspešnejšími olympijskými medailistami vo vodnom slalome v dejinách vôbec a v podstate plece pri pleci (aj s „ukradnutou“ zlatou medailou z Atén) s nimi je v historických tabuľkách aj Michal Martikán. Medzi ženami sa takouto kráľovnou stáva Elena Kaliská. Pochopiteľne, ocenenie si zaslúžia všetci, čo dosiahli očakávané, či ešte lepšie výkony. Hoci každý nemôže priniesť z olympiády medailu či aspoň body, je úžasné, ak vo svojej disciplíne patrí medzi 20 – 30 najlepších na svete. Aj preto každého nepochybne veľmi mrzí a trápi, ak sa mu nepodarí dosiahnuť očakávaný výkon. Ako Jozefovi Gönczimu, strelcovi, ktorý po minulé olympiády patril medzi naše medailové istoty. Teraz skončil v streľbe z malorážky ďaleko aj od bodovaného miesta. Preto bola jeho reakcia po pretekoch možno prekvapujúca. Výsledok ho vraj ani veľmi neprekvapil, bol odrazom celej tohtoročnej sezóny. Pritom to preňho bola posledná olympiáda v kariére a priznal, že záver streleckej „kariéry si takto nepredstavoval. Na prvé počutie teda svoj neúspech v porovnaní s predošlými OH až neuveriteľne zľahčoval. Ale iba na prvé. Ešte dnes ma zamrazí, keď si spomeniem na rozhovor v ktoromsi magazíne, kde Jozef Gönczi na jar popisoval svoju predolympijskú prípravu. Porovnanie s podmienkami, v ktorých sa pripravovali jeho súperi pripomínalo porovnanie najlepšieho európskeho futbalového klubu s dedinským mužstvom. Konkrétne Göncziho zimné tréningy: vonku, v teplotách do 10 stupňov, lebo u nás nemáme krytú strelnicu. Tréning sa neraz začal aj odhŕňaním snehu, takže strelec mal už po pár minútach skrehnuté prsty. Musel prestať, ruky si zohriať, a potom opäť, kým sa ešte dalo, stláčať spúšť a udržať v akom-takom pokoji dych, z ktorého sa vodná para zrážala na okuliaroch. A zrejme si všetci vieme aspoň približne predstaviť, aké to je striedať pokojné dýchanie s nedýchaním, keď takmer mrzne. Je vôbec ťažko uveriteľné, že človek, ktorý má vo vitríne toľko najvyšších športových ocenení vo svojej disciplíne, sa na reprezentáciu Slovenska na vrcholnom športovom podujatí pripravuje v takýchto podmienkach. A práve preto nebol Jozef Gönczi po relatívnom neúspechu nepríjemne prekvapený ani viditeľne nešťastný. Dobre vedel, čo v uplynulej sezóne absolvoval, aké výkony dosahoval, a najmä – v akých podmienkach sa pripravoval. Problém je v tom, že by sme o tom mali vedieť všetci a mali by sme s tým aj niečo urobiť. Göncziho príklad najlepšie ukazuje, že s výnimkou niekoľkých odvetví sa nemôžeme spoliehať na financovanie športu zo súkromných zdrojov. Pravičiari volajú po ďalšom znižovaní daní, ale je evidentné, že ani radikálne znižovanie daní neprinieslo zástupy filantropov, ktorí na daniach ušetrené peniaze investujú napríklad do vrcholového športu. Ktorý by navyše, najmä v prípade menej atraktívnych odvetví, reprezentoval viac Slovensko ako ich obchodnú značku. Jozef Gönczi podal v Pekingu možno svoj najhrdinskejší výkon. A patrí mu zaň vďaka, ako keby získal medailu. Lenže hrdinstvo samo stačí na víťazstvo iba v rozprávkach.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama