Reklama
Reklama

Ríša potu a krvi

Trieda čínskych superbohatých sa začala v posledných rokoch neuveriteľne rozrastať. Kým v roku 2002 bola Čína ešte bez miliardárov, v minulom roku ich bolo vyše sto.
Počet zobrazení: 820
5_mschengCB-m.jpg

Trieda čínskych superbohatých sa začala v posledných rokoch neuveriteľne rozrastať. Kým v roku 2002 bola Čína ešte bez miliardárov, v minulom roku ich bolo vyše sto. V priebehu niekoľkých rokov sa tak zaradila na druhé miesto v počte miliardárov na jednu krajinu, hneď za centrum súčasného kapitalizmu – Spojené štáty americké, kde ich registrujú 410 a pred Nemecko, ktoré ich dokázalo „nazhromaždiť“ iba 55. Bujnenie objemu majetku členov úzkej elity je prejavom narastajúcich nerovností v čínskej spoločnosti. Zopár „víťazov“ pyramídovej hry zvanej kapitalizmus stojí na chrbtoch desiatok miliónov „porazených“, bez ktorých by pyramída nikdy nevyrástla. Pozrime sa na to, v akých podmienkach čínske bohatstvo vzniká. Výška mzdy stanovená štátom V sedemdesiatych rokoch stanovoval výšku mzdy v Číne štát. Koncom sedemdesiatych rokov sa jej stanovovanie decentralizovalo – vyššie kompetencie získali lokálne samosprávy a štátne podniky. Po rozsiahlej privatizácii štátnych podnikov v deväťdesiatych rokoch štát na určovanie výšky miezd celkom stratil vplyv. Od konca osemdesiatych rokov priemerná mesačná mzda v Číne permanentne rastie. Rastú aj rozdiely v príjmoch medzi jednotlivými sektormi ekonomiky a regiónmi. Veľká príjmová priepasť sa vytvorila medzi nekvalifikovanými a kvalifikovanými pracovníkmi. V roku 2006 zarábali nekvalifikovaní pracovníci priemerne 786 juanov mesačne (približne 2 300 korún), čo je asi štvrtina priemerného zárobku kvalifikovaných zamestnancov vo finančnom sektore a pätina zárobku zamestnancov v počítačovom priemysle. Prehĺbili sa rozdiely v zárobkoch v mestách a na vidieku. Podľa Čínskej akadémie sociálnych vied bol v roku 1978 príjem v mestách 2,57-krát vyšší ako na vidieku, v roku 2006 obyvatelia miest zarábali 3,27-krát viac. Nijaký sociálny systém Keď zoberieme do úvahy, že Číňania na vidieku nemajú väčšinou nijaké sociálne poistenie ani prístup k sociálnym dávkam, rozdiel bude až šesťnásobný. Tento fakt je v posledných dvadsiatich rokoch hlavným motorom migrácie vidieckeho obyvateľstva do miest. Čínsky sociálny systém bol naviazaný na štátne podniky. Zamestnancom ich podniková „pracovná jednotka“ (Danwei) poskytovala prácu, ubytovanie, školy a zdravotnú starostlivosť. Veľké množstvo štátnych podnikov sa však v deväťdesiatych rokoch dostalo do hospodárskych problémov. Desiatky miliónov ľudí prišli o prácu. Ďalšie milióny ľudí celé mesiace nedostávali nijakú mzdu. V snahe udržať sa pri živote začali štátne podniky zvyšovať ceny nájomného a rušiť školy a nemocnice. Starý sociálny systém sa zrútil. Otroctvo stále existuje V roku 1994 prijala čínska vláda zákonník práce, ktorý mal zamestnancom garantovať minimálnu mzdu a 40-hodinový pracovný týždeň, obmedziť nadčasy či zabezpečiť platenú dovolenku. Po krátkom čase sa však ukázalo, že pre to, aby sa ustanovenia zákonníka začali napĺňať aj v praxi, nerobí vláda nič. Okrem legálnych podnikov, ktoré vedia ustanovenia „deravého“ zákonníka práce obchádzať, existuje v Číne obrovské množstvo ilegálnych tovární, sweatshopov a otrockých dielní. V roku 2007 vypukol v provincii Shanxi práve preto škandál: polícia oslobodila 31 otrokov z továrne na výrobu tehál. Všetci títo ľudia boli nútení pracovať 18 hodín denne za chlieb a vodu. Pracovali pod dohľadom stráží a bojových psov a nedostávali nijaký plat. Z prenášania horúcich tehál mali popáleniny, osem z nich si pre psychickú ujmu nedokázalo spomenúť, odkiaľ pochádzajú. Polícia zistila, že tehelňa patrí synovi miestneho tajomníka komunistickej strany. Otca i syna neskôr zatkli. Škandál sa rozrástol, keď 400 otcov z provincie Henan spísalo on-line petíciu, v ktorej požadovali pomoc pri nájdení a vyslobodení svojich detí z rôznych tehelní. Tvrdili, že tisíce detí uniesli a predali do otroctva. Cena jedného otroka v chudobných vnútrozemských provinciách je približne 500 juanov (asi 1 500 korún) a najčastejšie sa nimi stávajú migranti z vidieka. Petíciu videlo počas dvoch týždňov takmer 900-tisíc ľudí. Prezident a premiér museli zareagovať. Výsledkom bola obrovská policajná razia v provinciách Shanxi a Henan, ktorej sa zúčastnilo 45-tisíc policajtov. Podarilo sa im oslobodiť 591 otrokov, z toho 51 detí. Smrtiace zamestnanie Jednorazová akcia vlády však odkryla len vrcholec ľadovca. Okrem tehál potrebuje rýchlo sa rozvíjajúci priemysel aj mnoho uhlia. O čínskom baníctve sa hovorí aj ako o najnebezpečnejšom zamestnaní na svete. Posúďte sami: Čína vyťaží 35 percent svetovej produkcie uhlia, na jej území sa však stane 80 percent smrteľných nehôd. Pri nehodách zomrie každoročne okolo 6 000 čínskych baníkov. Ich úmrtnosť je 30-krát vyššia ako v Juhoafrickej republike a 100-krát vyššia ako v USA. V roku 2001 sa vláda po mnohých protestoch rozhodla regulovať malé súkromné bane. Obviňovala ich z nedostatku bezpečnostného vybavenia a vysokej úmrtnosti baníkov. Veľké bane vo vlastníctve štátu na tom ale neboli o nič lepšie. Celá kampaň sa skončila uzatvorením niektorých menších baní. Lenže po čase ich znovu otvorili a baníci umierajú ďalej. Pracuj a študuj – a zomri Okrem boja za práva pracujúcich je súčasťou oficiálneho programu čínskej vlády aj boj proti detskej práci. Podľa čínskych zákonov nie je možné zamestnať nikoho mladšieho ako 16 rokov. Výnimky sú povolené v prípade športovcov či umelcov. Zákon však žiakom povoľuje „pracovný výcvik“, ktorý je na niektorých školách súčasťou vzdelávania. Ministerstvo školstva riadi program Pracuj a študuj. jeho súčasťou je podpora zárobkových činností škôl v chudobnejších oblastiach. Výnosy z aktivít detskej práce majú pomôcť doplniť výpadky v školských rozpočtoch. Podľa Human Rights Watch (HRW) je do poľnohospodárskych a výrobných programov v Číne zapojených 400-tisíc stredných škôl, ktoré navštevujú deti vo veku 12 až 16 rokov. V roku 2004 boli celkové výnosy programu Pracuj a študuj 10 miliárd juanov (asi 30 mld. korún). Väčšina škôl programy využíva len pri sezónnych poľnohospodárskych prácach, opravách školských zariadení alebo pri drobnej remeselnej výrobe. Slabá kontrola však vedie k zneužívaniu programov nielen niektorými školami, ale aj zamestnávateľmi. Detskú prácu najčastejšie zneužívajú pri letných „brigádach“. Podfinancované školy z chudobnejších provincií „prenajímajú“ vlastných žiakov na pomoc pri zbere úrody v poľnohospodárstve alebo zamestnávateľom vo veľkých priemyselných oblastiach. V posledných rokoch zaznamenala HRW viacero prípadov zneužitia letnej detskej práce. Deti boli často nútené pracovať dlhé hodiny bez oddychu, niekedy až 14 hodín denne a za neuveriteľne nízku mzdu. Štandardom býva v týchto prípadoch ubytovanie v stiesnených priestoroch priamo v továrni alebo nedostatok jedla. Niekoľko prípadov sa skončilo tragicky – otravou skupiny detí pri práci s toxickými materiálmi či smrťou dievčaťa, ktorému zamestnávateľ nedovolil oddychovať niekoľko dní po sebe ani po opakovaných upozorneniach na jej zlý zdravotný stav. Z komunistov kapitalisti, z odborárov bábky Vedenie Komunistickej strany Číny už dávno stratilo záujem o pracujúcich. Možno to bude tým, že väčšina najvyšších predstaviteľov strany a ich rodinných príslušníkov patrí k najbohatším ľuďom na svete. A ako hovorí staré príslovie, v ktorom ľudová múdrosť dokázala zachytiť kategóriu triedneho vedomia – Sýty hladnému neverí. Z „komunistických“ kádrov sa stali kapitalisti, ktorí občas zacitujú Marxa či Maa a potom sa nerušene venujú akumulácii kapitálu. Politická pornografia tu dosahuje jeden zo svojich vrcholov. Keď sa teda boju za práva pracujúcich nevenuje komunistická strana, aké sú ďalšie možnosti? Tradičným spojencom pracujúcich bývajú odbory. Keď v roku 1981 vypukli v Poľsku nepokoje, viedol ich nezávislý odborový zväz Solidarita. V nasledujúcom roku Čínska vláda preventívne vypustila z ústavy právo na štrajk a Celočínska federácia odborov sa stala nástrojom pacifikácie ľudového odporu v rukách strany. Nezávislé odbory sú ilegálne, aktivisti za pracovné práva končia vo väzení alebo exile. Jediné legálne odbory nikdy nepodporili spontánne vzbury pracujúcich proti neľudským pracovným podmienkam, a to napriek tomu, že ich po celej krajine v posledných rokoch prebehli tisíce. Úlohou odborov sa stalo udržiavanie „harmonických vzťahov“ medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Bezprávie a beznádej však vedie k tomu, že sociálny konflikt sa v Číne priostruje. Namiesto miezd prepady a smrť Najčastejším dôvodom vypuknutia nepokojov sa v posledných rokoch stalo nevyplácanie miezd. Konflikty často prerastajú do surového násilia. V októbri 2005 napadli 46-tich zástupcov vidieckych zamestnancov banditi, ktorých si najal ich zamestnávateľ. Útočníci boli ozbrojení oceľovými tyčami. Piatich spomedzi zástupcov zamestnancov stiahli do rieky. Po útoku bol jeden zo zamestnancov mŕtvy, jeden nezvestný a viacerí boli zranení. Takáto forma sociálneho dialógu je v dnešnej Číne bežná (osobne, na rozdiel od Dzurindu, dávam prednosť tripartite). Zamestnanci začali nevyplatené mzdy vymáhať aj súdnou cestou. Pomáhajú im v tom obhajcovia pracovných práv a nevládne organizácie. Keď sa prípad dostane pred súd, väčšinou sa pre zamestnanca končí úspešne. Ani to však nie je záruka získania peňazí. Približne 56,6 percenta zamestnávateľov odmieta vykonať súdne rozhodnutie. Víťazia globálne korporácie Posledný pokus čínskej vlády presvedčiť ľudí o svojej náklonnosti k nim sa uskutočnil v roku 2006. Vláda sa rozhodla novelizovať zákonník práce. Zamestnanci mali získať väčšie práva. V prvom rade už nemala byť možná práca bez zmluvy. V tej mala byť uvedená výška platu a podmienky, za ktorých je možné zamestnanca prepustiť. Bez zmluvy totiž dovtedy pracovalo až 40 percent zamestnancov v súkromnom sektore. Po novom mali zamestnávatelia každému zamestnancovi prispievať aj na sociálne dávky. Pôvodne mali byť zamestnanecké práva ešte širšie. Do diskusie však zasiahol nový sociálny partner na čínskej pôde – globálny kapitál. Globálne korporácie Číne pohrozili, že ak zákon schváli, presunú svoje podniky do krajín ako Pakistan, Thajsko alebo Vietnam. Vláda ustúpila a návrh upravila. Niektoré korporácie chceli ďalšie ústupky. Ich pôvodnú jednotu však narušil odpor odborových a mimovládnych organizácii po celom svete. Obhajcovia dôstojnej práce si uvedomili, že deštruktívny boj medzi štátmi o investície môže prerušiť len vzájomná solidarita. Za najhoršie pracovné podmienky Čínske mzdy a pracovné podmienky ovplyvňujú mzdy a pracovné podmienky všetkých ľudí. Nový zákon platí od januára 2008. Aké budú jeho dopady a vplyv, zatiaľ nie je jasné. Jasné však začína byť, že proti globálnej loby za čo najhoršie pracovné podmienky sa môže postaviť jedine svetová verejnosť. Mimochodom, Niké, korporácia, ktorá je priekopníkom outsourcingu a patrí k spomínanej loby, ústami svojej viceprezidentky vyhlásila, že už dlho aktívne podporuje snahy čínskej vlády o ochranu zamestnancov. Časť svojej produkcie však z Číny rýchlo presunula do Vietnamu, kde sú tretinové platy. Autor je publicista Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama