Herec s veľkým H
Prvýkrát som ho videl v predstavení Na skle maľované ako žandára Rozvážneho. Zábavného, vtipného, občas až smiešneho. Presne takého, akého ho autor chcel mať. Potom zasa ako Rugbyho v Chrobákovi v hlave. Nech to bola ktorákoľvek postava, nech to bolo vo filme, v televízii či v divadle, vždy som videl iba postavy s ich vlastnosťami – dobrými i zlými – ich osudmi a vzťahmi. Vždy som si až v šatni divadla či po záverečných titulkoch uvedomil, že ich stvárnil herec. Pardon, Herec. František Zvarík. Vpondelok som si opäť nástojčivo uvedomil, že pomaly odchádza jedna veľká a slávna herecká generácia. Marína Kráľovičová tvrdí, že si ho vybral vari ešte Janko Borodáč a ako uňho bolo zvykom, vybral si dobre. František Zvarík nepotreboval veľa času, aby sa už ako mladý herec zapísal do povedomia divákov. A, samozrejme, do srdca nejednej diváčky, lebo aj na to mal do začiatku až do konca všetky predpoklady. Vysoký urastený chlap, ktorý musel zlomiť – hoci len platonicky – nejedno ženské srdce, ktorý vzbudzoval síce rešpekt, ale svojím hereckým umením, vľúdnym zjavom a prístupom ku každému, koho stretol, vzbudzoval aj neskrývané sympatie. Začínal v Opere SND Dnes už asi nie je jednoduché nájsť niekoho, komu by František Zvarík utkvel v pamäti ako operný umelec. A predsa. Veď jeho zvučný hlas si priam vyžadoval veľkolepé operné javisko a jeho nesporný spevácky talent by bol zahodený, keby zostal využitý výlučne na činoherné „účely“. A naozaj, bol to práve spev, ktorý dostal Františka Zvaríka na skutočné „dosky, ktoré znamenajú svet“. Ako mladý umelec začínal najskôr ako sólista Opery, členom Slovenského národného divadla sa stal vo vojnovom roku 1940. Nikdy som ho ako operného speváka nevidel a nepočul, ale odkedy som si to o ňom prečítal, odvtedy som to ľutoval. Pamätníci tvrdili – a tí, ktorí sú nimi aj dnes, to tvrdia stále – že jeho výkony v operách Boris Godunov, Eugen Onegin či Krútňava z neho celkom oprávnene urobili to, čomu by sme dnes povedali „star“. Práve týmito postavami sa stal známym a niet sa čo čudovať. Jeho prvou významnou postavou však bol Kačala v inscenácii Smrť Tarelkina (Smrť Tanierika) v roku 1941. Potom dokončil štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a otvorili sa mu dvere do veľkého sveta opery. Lenže ešte predtým si František Zvarík vyskúšal inú scénu. Možno by sme mali napísať, že išlo o príležitosť, ktorá sa neopakuje, ale to by sme museli vzápätí dodať, našťastie. František Zvarík nikdy – ani predtým, ani potom – nebol „hviezdou“, ktorá by sa nebola dívala navôkol, ktorej by bolo cudzie spoločenské angažovanie, ktorá by nemala vlastný názor. Práve to, práve odhodlanie a viera umelca, že jeho poslaním je nielen zabávať, ale aj trochu či viac pretvárať svet, ho priviedla do Frontového divadla. A účinkoval v ňom rád a s vervou, s akou vtedy tisícky iných mladých ľudí so zbraňou v ruke bojovali za slobodu. Mohol aj on, ale už vtedy dobre vedel, že slovo, umelecký obraz reality býva často tou najúčinnejšou zbraňou. Slnečná generácia Do činohry sa František Zvarík dostal až 11 rokov po vojne, ale potom v nej prežil priam neuveriteľných 41 rokov. Ale ani tak nezanevrel na operu a striedavo účinkoval aj v nej. V roku 1977 sa opäť vrátil k Borisovi Godunovovi. A pre tých, ktorí stáli – aspoň ako diváci – pri jeho operných začiatkoch, to musel byť neuveriteľný zážitok, lebo Zvarík vždy dokázal do svojich postáv vložiť nielen ich (napísané) osudy, ale aj vlastné herecké i osobné skúsenosti. A za tie roky, odkedy spieval v tejto opere prvýkrát, nazbieral tých skúseností neúrekom. Veď za celý život stvárnil vyše 200 postáv! Na skle maľované som napríklad videl šesťkrát a Zvarík nechýbal ani v jednom z tých šiestich predstavení, pretože patril medzi hercov, ktorí odohrali najviac repríz tejto nesmierne populárnej a obľúbenej inscenácie-muzikálu. Naposledy sme ho mohli vidieť vlani na začiatku júna v inom obľúbenom predstavení Tančiareň. Aj v ňom opäť dokázal, ako dobre pre nás všetkých, že znovu a znovu nedokázal odolať pokúšaniu a zvádzaniu múz, ako to pred siedmimi rokmi sám povedal. S Františkom Zvaríkom odchádza nielen Umelec, Herec, ale aj Človek. Kolegovia o ňom vždy hovorili len v dobrom, lebo im bol dobrým partnerom nielen – hoci predovšetkým – na javisku. S Františkom Zvaríkom odchádza Umelec, ktorý sa neobmedzil len na jedno umenie a vo svojom herectve nepochybne využíval aj rozvíjanie svojho umeleckého citu prostredníctvom maľovania. S Františkom Zvaríkom pomaly odchádza jedna veľká, ako povedala Marína Kráľovičová, „slnečná“ herecká generácia. Generácia, ktorá napriek smrti svojich členov zostane navždy s nami v tom, čo vytvorila a čo po sebe zanechala.
