Kto bol kto – niektoré postavy SNP
Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička, † 18. december 1950, Bratislava) Pôvodne bol úradník, pracoval v banke v Martine. V rokoch 1942 až 1943 kníhkupec v Bratislave. Počas prvej Slovenskej republiky sa vyhol nástupu do Slovenskej armády a zbehol do hôr, kde nad Bystričkou založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Petra Velička v Sklabini sa stal veliteľom 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy. Po prevzatí moci komunistami sa otvorene staval proti ich politike, rovnako hovoril aj o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu že v skutočnosti sa do boja proti fašizmu vôbec nezapojili. Na jar 1949 zhromaždil skupinu bývalých partizánov a odišiel s nimi opäť do hôr. Po rozsiahlom záťahu ho však komunisti chytili. V roku 1950 ho obvinili z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdili na trest smrti. Popravili ho 18. decembra 1950 v Bratislave. V roku 1968 bol právne rehabilitovaný. Miloš Uher (* 27. júl 1914 Lubina, † 27. február 1945 Cetuna, dnes časť Bziniec pod Javorinou) V medzivojnovom období sa živil ako kováč a príležitostný robotník. Počas Slovenského národného povstania bol významným organizátorom partizánskeho hnutia na západnom Slovensku. Koncom roku 1939 sa pokúsil utiecť cez Maďarsko do Juhoslávie, bol však zatknutý a tri mesiace väznený v Budapešti. Po návrate sa zapojil do protifašistického hnutia na Myjave. Udržiaval spojenie s utečencami zo zajateckých a koncentračných táborov. Roku 1943 založil spolu s V. Medvedevom sovietsko-česko-slovenskú partizánsku skupinu. Onedlho nadviazal spojenie s pionierskym (ženijným) práporom v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ získal zbrane. V deň vypuknutia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 túto jednotku v Lubine vyzbrojil. Od septembra 1944 velil oddielu Hurban 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. 27. februára 1945 bola táto jednotka v Cetune napadnutá oddielom Abwehrgruppe 218-Edelweiss a POHG. Po celodennom boji partizáni zlikvidovali asi 100 fašistov, padlo aj najmenej 15 partizánov, medzi nimi aj Miloš Uher. Na vrchu Roh neďaleko jeho rodiska Lubiny, mu po vojne vybudovali pomník. V Košiciach je po ňom pomenovaná ulica v Mestskej časti Západ (Terasa). In memoriam bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a Radom červenej hviezdy. Ľudovít Kukorelli (*6. október 1914 Krásna Hôrka, dnes časť Tvrdošína, † 24. november 1944 Habura, Okres Medzilaborce) Prezenčnú vojenskú službu ukončil v hodnosti podporučíka roku 1934. Na vlastnú žiadosť sa prihlásil do armády, aby sa mohol stať letcom. V roku 1937 sa stal dôstojníkom z povolania a bol povýšený na poručíka. Od roku 1939 sa začal zapájať do konšpiračnej činnosti protifašistického odboja. V tom čase začal pripravovať ilegálny odlet niekoľkých piešťanských letcov do Juhoslávie, akciu však Ústredie štátnej bezpečnosti odhalilo. Kukorelliho 19. októbra vojenský súd v Bratislave zbavil hodnosti, vylúčil z armády a odsúdil na deväť mesiacov väzenia. Od marca 1942, po prepustení z väzby na základe amnestie začal znovu pracovať v odboji. Kukorelli sa premiestnil na východné Slovensko. Tam medzi drevorubačmi začal organizovať partizánsky oddiel. Pri zaobstarávaní potrebných prostriedkov pre svoju skupinu ho v novembri opätovne zatkli. Počas transportu sa viackrát pokúsil o útek, ktorý sa mu podaril až v Bratislave. Cez Oravu sa dostal opäť na východné Slovensko. Cestou sa stretol so sovietskym utečencom z koncentračného tábora Dachau Ivanom Kononovičom Baľutom, neskorším veliteľom partizánskeho oddielu Čapajev. Kukorelli sa stal náčelníkom jeho štábu. V júni 1944 sa jednotka zlúčila s Bardejovskou partizánskou skupinou a o mesiac neskôr sa v regióne Medzilaboriec a Humenného spojila s oddielom Pugačov. Veliteľom tejto skupiny bol kapitán Červenej armády A. G. Jemľanov. Jednotka prešla organizačnými zmenami a zlúčila sa oddielom I. I. Kudriavceva. V tom čase sa už jednotka nazývala Čapajev a mala okolo 500 príslušníkov. Napriek tomu, že oddiel v auguste 1944 ešte nemal spojenie s ukrajinským Hlavným štábom partizánskeho hnutia, ani informácie o pripravovanom povstaní, okamžite začal svoju diverznú činnosť v prvom rade zameranú na poškodzovanie nemeckej dopravy a útoky na transporty. Od júla do augusta 1944 vykonali partizáni oddielu Čapajev 60 veľkých bojových akcii. V období Slovenského národného povstania jednotka Čapajev viedla ťažké boje s jednotkami 357. pechotnej divízie Wehrmachtu. Nemci pri bojoch v Slanských vrchoch stratili 1 400 vojakov a niekoľko tankov a samohybných diel. Partizánov však dostali do kritickej situácie a spôsobili im rovnako ťažké straty, niektoré časti oddielu sa rozpŕchli a partizáni prišli o zásobovaciu základňu. No oddiel Čapajev sa dostal z obkľúčenia a z oblasti sa stiahol do Ondavskej vrchoviny. Tam sa brigáda zlúčila s ďalšími partizánskymi oddielmi a reorganizovala sa na partizánsky zväzok. Kukorelli naďalej zostal jeho náčelník štábu. V druhej polovici novembra 1944 jednotka čelila veľkému tlaku nemeckých jednotiek a bola nútená ustupovať. Preto sa rozhodla prebiť sa k 4. ukrajinského frontu. Plán ústupu jednotky po dohode so sovietskou stranou vypracoval Kukorelli. Oddiel sa 20. novembra 1944 vydal v počte asi 1 500 mužov vrátane mnohých civilistov pod Kukorelliho velením cez hory k sovietskym vojskám. O tri dni, 23. novembra tento oddiel zaujal postavenie pri Medzilaborciach v tesnej blízkosti nemeckých postavení. Nad ránom ďalšieho dňa jednotka začala prekvapivý útok na nemecké postavenia medzi obcou Habura a Medzilaborcami, ktoré čoskoro premohli za značných strát na obidvoch stranách. V tomto boji za záhadných okolností padol i Ľudovít Kukorelli. Prielom frontu uskutočnený partizánmi umožnil jednotkám 4. ukrajinského frontu preniknúť 6 km do hĺbky nemeckej obrany a ešte viac zhoršiť situáciu nemeckých síl, ktoré boli v priebehu nasledujúcich dní nútené opustiť Medzilaborce. Išlo o jednu z najväčších bojových akcií tohto typu na území Slovenska. Ľudovíta Kukorelliho in memoriam vyznamenali Československým vojnovým krížom 1939, Medailou Za chrabrosť, Radom Červenej hviezdy a povýšili do hodnosti majora.
