Boj o SNP

Tam, kde existuje boj o politický odkaz určitej historickej udalosti, existuje aj účelový výklad danej udalosti. Tak to bolo a dodnes zostáva aj s výkladom dejín Slovenského národného povstania (SNP). Podľa historika Jozefa Jablonického možno vývoj názorov na povstanie rozdeliť do štyroch etáp či období: deformácie, rehabilitácie, normalizácie a demokratizácie, pričom treba dodať, že posledné obdobie je skôr očakávané. Jablonického členenie celkom presne odráža záujmy vtedajších relevantných politických síl, ktoré možno rozčleniť do piatich táborov. Prvý predstavujú liberálne orientovaní čechoslovakisti, kruhy okolo Eduarda Beneša v Londýne, ktoré sa v rokoch 1945 – 1948 presadili v Prahe, a po roku 1948 opäť emigrovali. Beneš mal nemalý vplyv na občiansky odbojový blok na Slovensku a v armáde SR a v slovenskej otázke si benešovci celkom dobre rozumeli s Komunistickou stranou Československa (KSČ), respektíve s jej vedúcimi kádrami. Toto zoskupenie sa prvých dňoch povstania pokúsilo ovládnuť ho, ale bez najmenšieho úspechu. Jeho cieľom bola obnova unitárnej Československej republiky a oživenie idey československého národa a SNP malo túto snahu legitimizovať. Svoju predstavu o charakter SNP a otázku štátoprávneho postavenia Slovenska, dokázal ľavicový blok presadiť voči snahe Vavra Šrobára ako vykonávateľa vôle Beneša najmä vďaka mocenskému zázemiu, ktoré mu poskytovala partizánska zložka odboja a vďaka húževnatosti a neoblomnosti Gustáva Husáka. Čechoslovakisti Druhý tábor tvorila KSČ, presnejšie, komunisticky orientovaní čechoslovakisti. Túto skupinu predstavovala elita KSČ, ktorá bola do roku 1945 v moskovskom exile a potom v Prahe. Na povstalecké územie vyslala delegáciu vedenú J. Švermom. Jej pôsobenie počas povstania však ostalo bezvýznamnou epizódou. Po roku 1945 a ešte viac po 1948 sa čechoslovakizmus stal jedným zo základných atribútov KSČ. Hoci rétorika o zrovnoprávnení slovenského národa sa zachovala, mocenské uplatňovanie čechoslovakizmu v politickej praxi nadobudlo až obludné rozmery, ako to trefne vyjadril Dominik Tatarka v knihe Písačky: „Kto neopľuje svojich predkov, svoju mať, je nacionalista.“ Nacionalizmus bol v tom čase len slovenský neduh. Prečo? Na to mi odpovedal jeden z prvých organizátorov partizánskeho hnutia na Slovensku K. Dolinský, keď začiatkom šesťdesiatych rokov vyšiel z väzenia: „Pre tých, čo nás súdili, nebolo našou vinou to, že sme bojovali, ale to že sme povedali, za čo bojujeme.“ Mal na mysli prvú vetu, prvého zákona povstaleckej SNR z 1. 11. 1944, ktorá konštatuje, že „Slovenská národná rada vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku.“ To znamenalo, že SNR je suverén, s ktorým sa rokuje, a nič sa mu nenariaďuje. Tretiu relevantnú politickú silu predstavoval Sovietsky zväz, ktorý sa aktívne podieľal na organizovaní partizánskeho hnutia a do väčšiny partizánskych skupín dosadil svojich veliteľov. S partizánskou formou odboja však začínali slovenské veliteľské a politické kádre. Niektoré partizánske skupiny ostali pod ich velením až do príchodu frontu. Z pohľadu vtedajšej Moskvy išlo pri SNP vedenom armádou o akciu „buržoáznych pučistov“ (pamäti maršála S. M. Štemenka). Sovietska politika považovala všetky odbojové sily, najmä v komunistickom, partizánskom a armádnom hnutí, ktoré vyrástli v domácom prostredí, na Ukrajine, Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii, za nebezpečné pre hegemonistické záujmy Moskvy a keď mohla, snažila sa ich likvidovať. Na Slovensku sa to začalo zrejme zastrelením partizánskeho veliteľa Kukorelliho a pokračovalo zatváraním po roku 1945. Česká politická scéna, ktorej vojnové i povojnové elity sa na rozdiel od slovenských vytvárali v zahraničnom odboji, tento postoj uvítala ako spojenca proti emancipačnému pohybu Slovákov. KSČ prijala za svoju ideológiu čechoslovakizmu a marxizmu v Plechanovovom, Leninovom a Stalinovom výklade. V terminológii spoločenskovedných pracovníkov predhitlerovského Nemecka, tzv. východný socializmus a v terminológii niektorých amerických odborníkov tzv. popmarxizmus. Benešove požiadavky Štvrtou skupinou zainteresovanou na výklade dejín SNP boli v exile žijúce kádre, ktoré v rokoch vojny budovali Slovenskú republiku a stúpenci ich odkazu v Československej federatívnej republike respektíve SR. V simplifikovanom a účelovom pohľade na minulosť sa vládnuca elita SR z rokov vojny stotožňuje s elitou HSĽS. Na vytváraní slovenského štátu sa však podieľala aj liberálna časť slovenskej spoločnosti zoskupená okolo tzv. čechoslovakistických strán. A napríklad pri organizovaní armády či hospodárskeho života bola možno silou rozhodujúcou. To v rokoch 1939 až 1945 silne determinovalo ďalší politický vývoj na Slovensku vrátane príprav SNP. Beneš odkázal na Slovensko, že v príprave a vedení SNP nesmie byť ani jeden činiteľ, ktorý sa zúčastnil vytvárania SR. To bolo nesplniteľné, lebo I. Karvaš a P. Zaťko, ktorí zohrali nemalú úlohu pri organizovaní hospodárskeho života SR, boli v príprave SNP kľúčoví. Problém vyhovieť nebol pri elitách HSĽS. O postoji vedúcich činiteľov KSS si možno urobiť obraz z listu Ladislava Novomeského P. Čarnogurskému v roku 1969: „Osobne mi bolo ľúto, že sme už za povstania nevytvorili v Národnej rade takú reprezentáciu, ktorá by obsiahla všetky prúdy nášho spoločenského života, teda aj ľudákov alebo takých predstaviteľov ľudovej strany, s ktorými by aj Národné povstanie našlo spoločnú reč.“ Novomeský si zrejme s odstupom času uvedomil, že ak by sa SNP zúčastnila čo len časť elít HSĽS, celkom inak by neskôr Slováci videli seba vo svete a celkom inak by okolitý svet videl Slováka. A určite by bolo celkom iné aj vnímanie úlohy SNP v emancipačnom procese Slovákov u emigrantov z radov HSĽS. Čo je rovnako dôležité, uvedomili by sme si, že diferenciačný proces v slovenskej spoločnosti, a teda aj v HSĽS sa začal ešte pred povstaním. Napríklad ministrovi školstva J. Sivákovi, spoluzakladateľovi HSĽS, v rokoch 1944 a 1946 písali židovské organizácie: „s nasadením vašej osobnej bezpečnosti... je v prvom rade vašou zásluhou, že aspoň časť slovenského židovstva ostala nažive...“ Prečo sa toto počínanie J. Siváka nedáva za vzor, s ktorým by sa najmä mladá generácia mohla a vedela stotožniť? O tomto kľúčovom probléme slovenskej politiky z konca druhej svetovej vojny sa izraelský historik Y. A. Jelinek vyjadril takto: „Niektoré osoby z katolíckeho tábora oživovali vzťahy ku kruhom okolo Šrobára a v menšej miere aj okolo Ursíniho, ako aj vzťahy s voľakedajšími agrárnikmi. Kontakty však ostali zmrazené. Napokon, Šrobárovi bol bližší Beneš a pre neho boli slovenskí autonomisti anatéma. Treba povedať, že to bol Benešov postoj, čo spálil hľadanie aj inej alternatívy riešenia slovenského problému.“ Úloha občianskeho bloku Lepšie neskoro, ako nikdy. Z ľudáckych radov v článku Skrytá logika našich dejín (Literárny týždenník 42/96) ako prvý nastoľuje potrebu revidovania pohľadu na vzťah SNP a SR v emigrácii žijúci Š. Polakovič. Naň 28. 11. 1996 reaguje v Literárnom týždenníku bývalý predseda Spolku slovenských spisovateľov v zahraničí I. Kružliak: „Polakovič teraz už priamo udrel na nesprávnosť starého ľudáckeho postoja voči iným politickým a ideologickým prúdom.“ Piaty tábor predstavovala skupina, ktorá pripravovala a viedla SNP. Jednu jej časť tvoril občiansky blok, zväčša reprezentovaný vedúcimi postavami bývalých celoštátnych strán na Slovensku. Druhú časť tvorila skupina pozostávajúca z aktivistov ilegálnej KSS a časti členov bývalej Československej strany sociálne demokratickej na Slovensku. Občiansky blok mal rozhodujúce slovo v príprave SNP a v príprave podmienok, nielen na vojenské vedenie povstania, ale aj na výkon správy povstaleckého územia. Umožňovala mu to skutočnosť, že v jeho radoch bola nemalá skupina veliteľov z armády aj strategických hospodárskych pracovníkov. Občiansky blok udržiaval trvalé spojenie s Benešom v Londýne cez Švajčiarsko a Turecko. Komunistický blok na príprave povstania spolupracoval, nemal však dostatok ľudí v armáde a ešte menej vo vládnom aparáte. Členovia KSS sa zapojili do boja zväčša v radoch partizánskych skupín. Na rozdiel od občianskeho bloku si komunistický blok (Husák, Novomeský) dokázal vo vzťahu k Benešovi zachovať omnoho väčšiu nezávislosť a samostatnosť voči sovietom a KSČ v Moskve pri presadzovaní politických cieľov SNP. Situácia sa však zmenila po prechode frontu, keď už boli sovieti aj Beneš a ich mocenský aparát v Československu. Rozpor v cieľoch, na ktoré sa SNP pripravovalo a viedlo, bol medzi občianskym blokom a komunistami iste nemalý, ale o tomto vieme veľmi málo. Aktéri povstania zachovávajú voči sebe v politike nezvyčajnú korektnosť aj vo svojich pamätiach. Aj to patrí k odkazu SNP. Niet sa čomu čudovať. Po prechode frontu a po porážke fašizmu ich spájal spoločný osud – súdy a väzenia. Ľudácky a čechoslovakistický výklad SNP Ľudácky a čechoslovakistický výklad SNP sa pokúšal SNP predstaviť ako boj proti vlastnej štátnosti či vlastnému štátu a ako puč časti vládneho aparátu, ale videnie tohto problému očami účastníkov odboja bolo iné. „Neboli sme proti SR, že bola, ale proti tomu aká bola,“ povedal Novomeský. M. Šefčíková v štúdii K niektorým aspektom povstaleckej SNR píše: „Nariadením č. 1/1944 Sb. z. SNR z 1. 9. 1944 povstalecká SNR poprela z ústavno – právneho hľadiska kontinuitu s prvou ČSR, nenadviazala na vojnovú SR a... vylučovala, aby na Slovensku pôsobil iný normotvorný činiteľ (ani dekréty prezidenta ČSR)... SNR odsúdila explicitne režim, nie však štát...“ teda SR z rokov vojny. Ľudácka emigrácia stále omieľala, že SNP bolo namierené proti vlastnému štátu, ale neodpovedala na otázku, čo elity v štátoprávnej oblasti sledovali. Podľa štátoprávneho uvažovania a konania povstaleckých elít by spoločný federálny alebo konfederálny štát Čechov a Slovákov bol vznikol a existoval iba na základe vôle dvoch zvrchovaných štátov českého a slovenského. To znamená, že by mal zvrchovanosť iba odvodenú od vôle dvoch zakladateľských štátov. Vo svojej praktickej politike prijímajú povstalecké elity obnovu ČSR ako mocensko-politickú realitu, ale nie ako ústavnoprávny akt. Bolo Slovenské národné povstanie prevratom, alebo ľudovým hnutím? Čechoslovakizmus ako integrálna súčasť ideologického aparátu KSČ nepripúšťal, aby sa ukázal podiel štátneho aparátu SR na príprave SNP a aby sa ukázala hĺbka zázemia, akú mal odboj v slovenskej spoločnosti. Preto oficiálna publicistika a školská výchova akcentovali internacionálny charakter SNP a od osemdesiatych rokov sa začalo pracovať na vytváraní historického povedomia jednotného ozbrojeného povstania „československého ľudu.“ Pražskému povstaniu sa pritom pripisoval rovnaký význam ako SNP. Bola to snaha vymazať Slovenské národné povstanie z povedomia národnej identity Slovákov. Oficiálna reprezentácia českých liberálnych kruhov, tzv. benešovci a na slovenskej strane ľudáci a ich nasledovníci chcú vidieť v SNP iba akt určitej časti štátnej mašinérie SR. Ibaže jedni ako prevrat nastoľujúci obnovenie ČSR a druhí ako puč namierený proti vlastnej štátnosti Slovákov. Mocenský aparát KSČ, benešovci ani ľudáci nechceli vidieť v SNP aj ľudové hnutie. Prečo to nevidia politici a vedci? Otázku, či Slovenské národné povstanie bolo prevratom, teda akciou určitej časti orgánov štátnej moci, alebo hnutím, ktoré sa sformovalo mimo orgánov štátnej moci kládol nemecký publicista W. Venhor vojakom a esesákom, ktorí boli nasadení na potlačenie povstania. Odpoveď znela, že to bolo oboje. Z osobnej skúsenosti viem, že sovietski účastníci partizánskeho odboja na Slovensku si vysoko vážili a v osobnom styku aj spontánne vyjadrovali, že bez zázemia, ktoré ozbrojenému odboju vytvárali široké vrstvy obyvateľstva, nielenže by sa neboli stali oslavovanými partizánmi, ale asi by ani neboli ostali nažive. O občanoch Zlatno sa vyjadrili, že „tu žijú ľudia s dušou; vedno s nami znášali strasti partizánskeho života a ako mohli, pomáhali; zlatňanské mamičky boli aj našimi druhými matkami; prijali nás do rodín a považovali za synov.“ Po roku 1960 s takýmito vyjadreniami prestali. Ako sa v slabej chvíľke vyjadril jeden z nich, G. D. Avdejev-Smirnov ako členovia oficiálnych delegácii na to dostali pokyn. Bez zázemia, ktoré organizuje ubytovanie, prísun potravín, liekov, lekárske ošetrenie a poskytuje informácie o nepriateľovi, nemôže existovať ani trojčlenná partizánska skupina – a na Slovensku bojovalo niekoľko tisíc partizánov. Menšie útvary mali do 50 členov. SNP bolo aj ľudovým hnutím. Sovietski účastníci partizánskych bojov na Slovensku to prestali vidieť a vedieť, ale iba ako členovia oficiálnych delegácií. Prečo to však na Slovensku nevidí nemalá skupina politikov, či spoločenských vedcov? Veď stúpenec J. Tisa, ako aj jeho odporca, katolík či luterán, demokrat či komunista uvažovali v nasledujúcich oblastiach rovnako. Nepripúšťali si, že by si Slováci nemali sami vládnuť. Suverenita sa pre nich stala samozrejmosťou, čo možno považovať za vklad SR z obdobia vojny do SNP. Uvedomovali si, aj keď len matne, že v boji proti hitlerovskej ríši ide o iné usporiadanie sveta. Zabúda sa, že v partizánskom hnutí videli boj proti nemeckej ríši a jej „poriadkom“, a nie proti vlastnému štátu. Výnimku mohli tvoriť jednotlivci, najmä v armáde, ale nie spoločenské skupiny. Štátotvorná dimenzia SNP Historická dimenzia SNP nespočívala iba v tom, že bolo, ale aj v tom, že mohlo byť, že slovenská spoločnosť mala odvahu vytvoriť mu zázemie. SNP bolo prevratom aj ľudovým hnutím, bolo slovenské i národné. Jeho ideovým spojivom síce nebola štátotvorná koncepcia, ale ako to postrehol W. Venhor, bolo to povedomie, že právo rozhodovať v priestore medzi Tatrami a Dunajom, je výsostným právom Slovákov. Kam teda zaradiť SNP v kontexte slovenských dejín? Na túto otázku subtílne odpovedal český historik J. Křen: „Češi si přivlastnili Československo jako naprostou samozřejmost s tím, že je to vlastně velký zisk pro Slováky, když mohou žít v lepším státě než byli Uhry. Jenomže slovenský vzestup začal dřív už v Uhrách, první republika ho velmi urýchlila, slovenský stát ho urýchlil také, SNP také. Je to neuvěřitelné, ale slovenský vývoj se urychlil nejprotischudnejšími stimuly.“ SNP je nielen pokračovaním emancipačného pohybu Slovákov ako národa, ale aj dôstojným prechodom Slovákov do antifašistického tábora v druhej svetovej vojne. Prečo si to máme pripomínať? Pretože ten, kto si nevie vážiť sám seba, svoju minulosť, obete svojich predkov, toho si nevážia ani iní. Autor je publicista