Meď, liadok a guáno (3)
Pôjdem do neba. Kam inam myslíte, že by som mal ísť? Nie, nebojte sa, ja pôjdem do neba. Augusto Pinochet Ugarte Keby sme sa pokúsili prirovnať spoločensko-kultúrnu situáciu v Čile v šesťdesiatych rokoch 20. storočia k vývinu v Európe, našli by sme nejednu analógiu nielen s vtedajšími európskymi krajinami sovietskeho bloku, ale s celoeurópskym a celosvetovo prebiehajúcim procesom kultúrnej revolúcie. Eduardo Frei Montalva aj Salvador Allende Gossens reprezentovali umiernené krídla svojich politických orientácií a zároveň plynulý demokratický vývoj v tej oblasti sveta, pre ktorú bol charakteristický feudálny systém, koloniálne područie striedajúcich sa veľmocí a pretrvávajúce dedičstvo otroctva, rasovej nenávisti a vojenských prevratov. Šesťdesiate roky boli v Čile podobne ako aj v Európe obdobím nádeje, kultúrneho, spoločenského a umeleckého vzostupu a najmä obdobím viery v hospodársku a politickú samostatnosť, ako aj zjednotený a jednotný národ. Stáročné hospodárske záujmy svetových veľmocí a studená vojna však viedli k vnímaniu krajín Latinskej Ameriky ako k všeobecnej „hrozbe národnej bezpečnosti“ USA a štátnym pučom, ktorý demokraticky zvoleného Allendeho odstránil z prezidentského paláca La Moneda, sa krajina vrátila tam, kde bola v časoch prvého odporcu cudzej moci v Čile Caupolicána – do stavu otroctva, strachu a vojenského teroru. „Vrah medzi nami“ V septembri 1998 časopis The Independent sporo informoval o prítomnosti bývalého diktátora republiky Čile, generála Augusta Pinocheta Ugarteho vo Veľkej Británii. Potom, ako sa v roku 1990 vzdal prezidentskej funkcie a ostala mu „len“ funkcia najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, navštívil Pinochet Veľkú Britániu niekoľkokrát. Ako dôležitý nákupca zbraní bol nielen vítaným hosťom Británie a britského vzdušného priestoru, ale aj konzervatívnych vlád. Britániu navštívil aj po roku 1997, keď sa k moci dostala Labour Party, a hoci ho možno nikto nečakal s otvorenou náručou, nevyskytla sa nijaká prekážka, pre ktorú by do Británie nemohol vkročiť muž, ktorý bol pred štvrťstoročím pre Labour Party persona non grata číslo jedna. A tak dvadsiateho prvého septembra 1998 priletel Augusto Pinochet cestujúci na čilský diplomatický pas na letisko Heathrow. Jeho prílet do Británie však nespôsobil nijakú vlnu rozruchu a 82-ročného muža v civile by sotvakto mohol identifikovať. Začiatkom októbra nastúpil na Londýnsku kliniku a po operácii chrbtice sa mal vrátiť do Santiaga de Chile. Pandorina skrinka Pätnásteho októbra uverejnil The Guardian článok Hugha O´Shaughnessyho pod titulom Vrah medzi nami (A Murderer Among Us). O´Shaughnessy, rozhlasový komentátor a dlhoročný korešpondent The Observer a The Financial Times z Latinskej Ameriky v článku skonštatoval, že ak tento muž, terorista a vrah zodpovedný za otrasné mučenie tisícok Čiľanov, za likvidáciu diplomatov aj civilistov v teroristických aktivitách dotovaných vládou USA, ktoré predčia všetko to, čo by si kedy dovolili Iračania, Iránci a Lýbijčania dokopy, opäť odíde z Británie, bude to výsmech nielen Labour Party a Tonyho Blaira, ale predovšetkým sprenevera voči zákonom medzinárodného práva. V piatok 16. októbra večer vkročili do Pinochetovej nemocničnej izby policajní dôstojníci, ktorí čilskému generálovi oznámili, že konajú na základe rozkazu vydaného Interpolom v záujme španielskych úradov a že ho zatýkajú za vraždy a mučenie španielskych civilistov. O deň neskôr oznámilo britské ministerstvo vnútra jeho zatknutie. Reakcie generálových obetí boli okamžité a euforické. Bývalý lekár Salvadora Allendeho, dr. Oscar Soto pre The Guardian povedal, že je to „obrovské víťazstvo spravodlivosti“. Noviny prinášali články a výpovede rôznych Čiľanov prirovnávajúcich Pinochetovo zatknutie k Pandorinej skrinke otvorenej po štvrťstoročí, v ktorej rany a bolesť z udalostí po septembri 1973 ostávajú rovnako bolestivé ako kedysi. Konzervatívni politici neváhali s vyjadrením svojho hnevu a rozčúlenia. Margaret Thatcherová sa vyjadrila, že „Čile bolo dobrým priateľom Británie“, neoceniteľným spojencom v jej vojne proti Argentíne o Falklandy v roku 1982, keď Pinochet počas konfliktu povolil pristávanie vojenského letectva na území Čile a britské jednotky operujúce z Ohňovej zeme získavali informácie prostredníctvom čilských radarov. Na konci 20. storočia vyvolalo zatknutie generála Augusta Pinocheta Ugarteho v Európe len o čosi viac ako hmlistú spomienku na meno, ktoré sa podobne ako meno jeho oponenta Allendeho zmenilo na prakticky bezobsažný symbol vzdialených udalostí zmäteného latinsko-amerického kontinentu. Neznalosť oprávňovala a oprávňuje zjednodušovať súvislosti, a tak sa dnes v súvislosti s Pinochetom hádam väčšmi skloňuje „ekonomický zázrak“ Čile, akoby sa jeho meno spomínalo s vládnym terorizmom v krajinách, ktoré sú nášmu povedomiu v súčasnosti vzdialené podobne ako kedysi. Ak sa udalosti z čilskej Pandorinej skrinky cestou do Európy stratili a rozplynuli, v Čile sú do veľkej miery pretrvávajúcou skutočnosťou pripomínajúcou smutný fakt, že demokraciu, ktorá sa v Čile mohla rozvíjať plnohodnotnejšie a nezávislejšie ako v ktorejkoľvek inej krajine Latinskej Ameriky, nahradil na dlhé roky teror, strach a kultúrna stagnácia. El Chicho Vo voľbách v roku 1970 mal Salvador Allende – prezývaný ako El Chicho – dvoch hlavných protivníkov: Radomira Tomica, nástupcu Eduarda Freia Montalvu zo Strany kresťanskej demokracie a bývalého prezidenta Jorgeho Alessandriho, kandidáta za nedávno založenú Národnú stranu, ktorá vznikla zlúčením Konzervatívnej strany a nemenej konzervatívnej Liberálnej strany. Allende kandidoval za koalíciu, ktorá spájala socialistov, komunistov, Radikálov, API, centristických sociálnych demokratov a MAPU, odtrhnutú od Strany kresťanskej demokracie. Koalícia ohlásila jeho kandidatúru 22. januára 1970. Allendeho šance sa v porovnaní s voľbami výrazne zvýšili. Jeho protivník Radomiro Tomic reprezentoval strany, za ktorých pôsobenia sa inflácia vyštverala na takmer 130 percent a ceny základných potravín sa zvýšili tristonásobne: koniec šesťdesiatych rokov bol teda obdobím masových štrajkov. Popularitu kresťanských demokratov napokon definitívne zlomil pokus Eduarda Freia Montalvu zakázať akúkoľvek formu štrajku a iných verejných nepokojov. Salvador Allende vystupoval za koalíciu, ktorá predstavovala zmenu, a to, že ho podporovalo aj odštiepené krídlo kresťanských demokratov, Radikáli, socialisti i komunisti dávalo nádej, že zmeny, ktoré nastanú, zasiahnu široké skupiny obyvateľstva Čile pozitívne. Kresťanskí demokrati vo voľbách v roku 1970 výrazne prehrali – Radomiro Tomic získal sotva polovicu hlasov, ktoré pred šiestimi rokmi získal vo voľbách Frei Montalva. Hlavný Allendeho protivník Jorge Alessandri získal 34,9 percent. Salvador Allende zvíťazil s 36,2 percentami hlasov. Generál René Schneider Vo Washinghtone nastal poplach a debatovalo sa o financovaní vojenského prevratu, ktorý by Allendemu zabránil nastúpiť do funkcie. Skupina veľmi zámožných Čiľanov podporovala myšlienku okamžitého puču s podporou USA. Lenže hlavnou prekážkou násilného prevratu, aký sa po legitímnych voľbách udial v roku 1954 v Guatemale, keď riadne zvolenú vládu zvrhli na objednávku a s podporou USA, bol generál René Schneider, veliteľ čilských ozbrojených síl. Generál Schneider bol oddaný princípu, že armáda by mala podporovať právoplatne zvolenú vládu a nezasahovať do jej politiky. Stal sa preto hlavným terčom tých zoskupení v Čile a USA, ktoré si zo všetkého najväčšmi želali zjednotenie armády a Strany kresťanskej demokracie, čo by mohlo zabrániť nastúpeniu Salvadora Allendeho do funkcie prezidenta. Keďže budúci prezident získal len tretinu hlasov, jeho nastúpenie do funkcie musel schváliť aj Kongres. Pre Allendeho protivníkov to bola dobrá príležitosť zabrániť potvrdeniu jeho funkcie, ktorú musela schváliť väčšina Kongresu. Dvadsiateho druhého októbra, počas zasadnutia Kongresu, ktorý mal definitívne rozhodnúť, kto sa stane nástupcom Eduarda Freia Montalvu, generála Reného Schneidera zastrelili pravicoví radikáli. Plukovník Paul Wimert, vojenský vyslanec USA o niekoľko rokov priznal, že bol poverený prenesením peňazí z Washinghtonu, ktoré mali poslúžiť na úplatky pre členov Kongresu a na fyzickú likvidácie generála Schneidera. Peniaze pre Kongres sprostredkoval Frei Montalva, vraha Reného Schneidera nebolo treba uplácať. Schneider zomrel o tri dni vo vojenskej nemocnici v Santiagu de Chile. Jeho zavraždenie malo vyvolať vlnu strachu a paniky, nakoniec však malo celkom opačný efekt: Schneider bol všeobecne obľúbenou osobnosťou a zločin namiesto paniky vyvolal všeobecné zhnusenie. Dvadsiateho štvrtého októbra, keď Schneider ešte stále bojoval o život, zvolil Kongres Salvadora Allendeho za prezidenta Čile. Funkcie sa ujal 3. novembra, keď ho Eduardo Frei Montalva slávnostne opásal prezidentskou šerpou v paláci La Moneda. Tito Augusto Pinochet Ugarte sa narodil vo Valparaíse (rovnako ako Salvador Allende) 25. novembra 1915 ako najstarší z troch chlapcov a troch dievčat. Jeho otec Augusto bol potomkom francúzskych prisťahovalcov z 18. storočia a pracoval v colnej správe britskej obchodnej spoločnosti Williamson Balfour. Vo svojej knihe Camino Recorrido Pinochet napísal, že jeho stará mama z matkinej strany sa rozhodla, že malý Augusto – v rodine nazývaný Tito (Augustito) – jej prvé vnúča, bude génius. Chcela, aby sa naučil čítať skôr, ako zavŕši štyri roky a posielala ho preto do školy. Ani vtedy, ani neskôr však Pinochet nepreukazoval výnimočné akademické nadanie. Podľa vlastných spomienok bol Tito citlivé dieťa. Ako jednu zo svojich prvých spomienok opisuje návštevu nemého filmu v miestnom kine, z ktorého sa mu do pamäti vryla dramatická pištoľnícka scéna. Keď klavirista dramaticky podčiarkoval napätie, malý Tito kričal od hrôzy a keď sa naňho z plátna valila parná lokomotíva, snažil sa ukryť pod sedadlá a z paniky ho dostala až matka, ktorá ho vyviedla von zo sály. „Jediné, čo som si želal“, píše Pinochet vo svojich spomienkach, „bolo uniknúť z tej strašnej mučiarskej kobky.“ Pinochet vstúpil do armády na tretí pokus v roku 1933 ako dôstojnícky kadet. Čilské ozbrojené sily si nevyberali svojich členov z najvyšších spoločenských vrstiev. Najväčšmi „aristokratické“ bolo námorné vojsko s britskými tradíciami a svojho šľachtického škótskeho zakladateľa Lorda Cochraneho. Bohatstvo najzámožnejších Čiľanov plynulo z pôdy a svojich synov nezvykli posielať do armády. Vojaci preto zväčša pochádzali zo strednej vrstvy, teda z rodín, z akej pochádzal aj Augusto Pinochet. Armáda Čilská armáda mala tradične veľmi dobrú reputáciu. V žiadnej vojne neprehrala a navyše sa hrdila svojou apolitickosťou. Myšlienka apolitickosti armády pochádzala z čias pruského kapitána Emila Koernera, ktorý so svojimi krajanmi založil v Santiagu de Chile Vojenskú akadémiu a po občianskej vojne v roku 1891 písal pruskému cisárovi do Berlína o „nadradenosti skvelých starých pruských tradícií na vzdialených brehoch Tichého oceánu“. Pod nemeckým vplyvom sa Čile stalo vedúcou vojenskou silou v Latinskej Amerike. Nemci ostali v Čile až do tridsiatych rokov 20. storočia, dlho potom, ako Versailleský mier obmedzil nemeckú vojenskú moc. Počas druhej svetovej vojny čilská vláda neprerušila diplomatické vzťahy s Nemeckom, Talianskom a Japonskom až do roku 1943. Spojené štáty americké a Británia poľovali na nemeckých špiónov v početných nemeckých kolóniách v Čile, pretože sa dalo predpokladať, že nemeckými tradíciami a väzbami výrazne ovplyvnená krajina bude môcť dodávať Nemcom potrebné suroviny. Čile bolo otvorené nemeckej kolonizácii vyše jedného storočia a nemecká pôda sa rozprestierala predovšetkým na juhu krajiny. Ešte aj dnes je v tých končinách pomerne bežným zvykom prihovárať sa cudzincom vetou: „Sprechen Sie deutsch?“ Povesť o nezaujatej podstate čilskej armády, uznávanej až do roku 1973, a sčasti aj neskôr, dokonale vyšperkovali politici pochádzajúci zo strednej vrstvy. Nešlo však len o výhradný výtvor konzervatívnej strednej vrstvy. Keď krajina vstúpila do obdobia sociálnych zmien a blížil sa prelomový rok 1973, s narastajúcou nástojčivosťou sa na ňu spoliehala aj ľavica. Od slobodomurára ku generálovi Na začiatku druhej svetovej vojny sa Augusto Pinochet oženil s Lucíou Hiriartovou, dcérou politika zo strany Radikálov, tej istej, ktorej členom bol aj Salvador Allende a ktorej hlavnou črtou bol slobodomurársky antiklerikalizmus. Bola to zároveň strana zameriavajúca sa predovšetkým na strednú a nižšiu strednú vrstvu, z ktorej pochádzal aj Pinochet a z tohto hľadiska je zaujímavý jeho neskorší definitívny odklon od umiernenej politiky sústrediacej sa na najširšiu skupinu obyvateľstva. Pinochetov svokor Osvaldo Hiriart sa neskôr stal ministrom vnútra za Radikálnu stranu a Pinocheta finančne podporoval, aby sa mohol stať slobodomurárom. Pinochet však v slobodomurárskej lóži pravdepodobne nikdy nezohrával aktívnu úlohu. Podľa jednej verzie bol vyhodený z lóže vo Valparaíse v dôsledku nedostatku činnosti a apatie. Bez ohľadu na to, či napokon bol, alebo nebol istý čas slobodomurárom, svokrove konexie mu v priebehu budovania vojenskej kariéry otvárali jedny dvere po druhých. Po skončení druhej svetovej vojny bol Pinochet povýšený na kapitána a odvelený do Iquique, mestečka na severe krajiny v púšti Atacama. Medzi jeho povinnosti patrilo stráženie púšte, ktorá je jednou z najväčších soľných plání v Amerike a navyše bohatá na zásoby rôznych minerálov, medi a lítia. (To bola aj príčina, prečo v 19. storočí Čile napadlo Peru a Bolíviu a anektovalo tieto územia.) Dusičnany z púšte Atacama sa vyvážali do celého sveta a majitelia spoločností na ich ťažbu bohatli až do vynájdenia syntetických hnojív na začiatku 20. storočia. V čase Pinochetovho pôsobenia pripomínali zašlú slávu len rozpadávajúce sa paláce dusičnanových barónov a španielsky klub v andalúzskom maurskom štýle. Tito a El Chicho V roku 1946 sa prezident Gabriel González Videla, radikál, ktorý sa dostal k moci aj za pomoci komunistov, postavil proti svojim politickým spojencom, zakázal komunistickú stranu a nariadil zatknúť všetkých jej vodcov. Pinochetov regiment v Iquique dostal príkaz zatknúť komunistov a zavrieť ich do tábora v Pisague. Pinochet s komunistami nijako nesympatizoval, ale s niekoľkými mal zopár dobrých skúseností, keď mu po príchode do Iquique pomáhali v ťažkých podmienkach prežiť. V kontraste s jeho neskorším obrazom nemilosrdného diktátora opisujú čilskí historici skutočnosť, že v Pisague sa k väzňom vonkoncom nesprával kruto. Prvé stretnutie Augusta Pinocheta so Salvadorom Allendem sa odohralo práve v Pisague, keď skupina členov Kongresu prišla na inšpekciu do tábora. Pinochet vo svojom životopise hovorí, že im nedovolil vstúpiť a na ich naliehanie odpovedal, že ak vojdú, zastrelí ich. Samotný Pinochet však uznal, že Allende túto historku nikdy nespomínal a Pinochetovi životopisci pripúšťajú, že ide o fabuláciu, ktorú si generál vyfabuloval po štátnom prevrate. Jeho horlivá nenávisť voči komunistom nebola pred rokom 1973 verejne známa, a to pravdepodobne aj preto, že ju nepociťoval. V období medzi rokmi 1953 až 1972 ako člen Vojenskej akadémie a ako profesor vojenskej geografie a geopolitiky napísal Pinochet niekoľko kníh o geopolitike, geografii a vojenskej histórii a v žiadnej z nich sa nevyskytujú politické názory smerujúce priamo proti komunizmu (alebo, naopak, v jeho prospech). I like to be in America V roku 1959 odišiel Pinochet s ekvádorskými študentmi Vojenskej akadémie na cestu po Spojených štátoch amerických. Bolo to obdobie, keď Pentagon začínal budovať užšiu spoluprácu s armádami krajín Latinskej Ameriky. Základy boli, pravdaže, položené už dávno v 19-om a v niektorých prípadoch koncom 18. storočia, ale od roku 1945 severoamerické ministerstvo obrany vyhlásilo, že vojenská pomoc Latinskej Amerike bude pozostávať z „indoktrinácie, výcviku a vybavenia ozbrojených síl ostatných amerických republík“. Päťdesiate a šesťdesiate roky boli obdobím vzostupu politického konzervativizmu v domácej politike USA a v Amerike. V roku 1954 bola počas funkcie prezidenta Eisenhowera s finančnou podporou CIA zvrhnutá právoplatne zvolená sociálne progresívna vláda v Guatemale. Ďalšou prevratnou udalosťou a narušením prevládajúceho statusu bola kubánska revolúcia v roku 1959. V roku 1964 bola vojenským pučom zvrhnutá ľavicová vláda v Brazílii a o rok neskôr vyslali USA vlastné vojenské jednotky do Dominikánskej republiky, aby tam zabránili znovuzvoleniu ľavicového prezidentského kandidáta Juana Boscha. Boscha v roku 1962 zvolili v demokratických voľbách, ale po siedmich mesiacoch ho zvrhla vojenská junta. Zmyslom Pinochetovej cesty so študentmi po USA bolo získavanie pokynov a oboznamovanie s novými typmi vojenskej výbavy a zbraní. Navštívil Pentagon vo Washingtone, New York, pevnosť Fort Bliss v El Pase na hraniciach s Mexikom a neskôr Dallas a Miami. Na Pinocheta mimoriadne zapôsobil najmä kontrast medzi čistotou a poriadkom v El Paso a špinavým, spustnutým mestom Ciudad Juárez na mexickej strane Río Grande. Vo svojich spomienkach píše: „Vidiac tie rozdiely – obyvatelia Spojených štátov amerických oprávnene pohŕdajú Latinoameričanmi.“ Počas vojny vo Vietname Pinocheta viackrát vyzvali na verejný prejav a on v každom, ktorý predniesol, zdôrazňoval udatnosť amerických vojakov bojujúcich vo Vietname a inde vo svete za demokraciu. V Čile vojenská kariéra majora Pinocheta sľubne stúpala. Stal sa riaditeľom čilskej Vojenskej akadémie a sympatie s režimom Eduarda Freia Montalvu mu vyslúžili pozíciu guvernéra regiónu Tarapacá, územia, ktoré Čile získalo v 19. storočí víťazstvom nad Peru. Túto pozíciu zastával aj v roku 1970, keď do prezidentskej funkcie nastúpil Salvador Allende. Nový muž Čile Nový prezident Čile sa otvorene hlásil k marxizmu a bol odhodlaný transformovať čilskú spoločnosť spôsobom, ktorý by novou pozemkovou reformou upravujúcou prerozdeľovanie pôdy a bohatstva zlepšil podmienky najchudobnejších skupín obyvateľstva. Samozrejme, Allendeho zámery znepokojovali najbohatšie skupiny latifundistov. Konzervatívne sily Čile a USA sa začali sústreďovať na politické odstavenie Allendeho. Čilská pravica, americký prezident Richard Nixon, minister zahraničných vecí Henry Kissinger a severoamerické spoločnosti v Čile (napr. International Telephone and Telegrapg Corporation) boli odhodlané znemožniť Allendemu výkon funkcie. Pätnásteho septembra 1970, jedenásť dní po Allendeho zvolení, zvolal Nixon stretnutie ministra spravodlivosti Johna Mitchella a hlavy CIA Richarda Helmsa. Požadoval vojenský prevrat, ktorý by pripravili v USA, ale udržali v tajnosti pred ministerstvom zahraničných vecí a ministerstvom obrany, ktoré prezident považoval za nespoľahlivé. Veľvyslanec USA v Čile Edward Korry v správe Henrymu Kissingerovi 21. septembra napísal, že „keď sa raz Allende ujme moci, mali by sme spraviť všetko, čo bude v našich silách, aby sme Čile a Čiľanov odsúdili na maximálnu núdzu a biedu“. Čile bolo, pravdaže, aj predtým svedkom neviditeľnej severoamerickej intervencie, najmä v obdobiach vlády kresťanských demokratov, ktorú USA vnímali ako antikomunistickú, obozretne reformistickú a priateľsky naklonenú záujmom USA. Eduardo Frei Montalva sa síce ocitol v nemilosti či aspoň podozrení z antiamerických tendencií, no skôr, ako by mohol podozrenie naplniť (alebo vyvrátiť), sa stal prezidentom demokraticky zvolený marxistický slobodomurár Salvador Allende. Napriek svojmu otvorenému odmietnutiu kubánskej cesty a radikálneho komunizmu sa nový muž Čile stal z pohľadu zahraničnej politiky USA nepriateľom amerických záujmov a symbolom ohrozenia národnej bezpečnosti USA číslo dva. Prvým bola Kuba a Fidel Castro. Západný svet v ohrození Prvý rok Salvadora Allendeho bol úspešným rokom zlepšenia hospodárskej prosperity. Po prvý raz bola najbohatšia skupina majiteľov pôdy povinná odvádzať dane. A týmto spôsobom chcel Allende prekonávať priepastné rozdiely v sociálnej a hospodárskej štruktúre krajiny aj ďalej a zlepšiť životný štandard poľnohospodárskych robotníkov, najmä tých, ktorí pracovali ako námezdní robotníci a nemali trvalé uplatnenie. Podľa Allendeho viedla cesta k socializmu demokraciou, pluralitou a slobodou. Vo svojom prvom prejave adresovanom Kongresu nový prezident vyhlásil, že bude uznávať politickú slobodu opozície a všetky reformy a aktivity sa budú riadiť platnou ústavou. Minimálna mzda sa zvýšila o 66,7 percenta (pri 35-percentnom zdražovaní ročne). Najchudobnejších robotníkov začali odmeňovať špeciálnymi dávkami a každé školopovinné dieťa dostávalo minimálne jeden pohár mlieka denne. Ale približne o rok pristúpil Allende k niečomu, čo sa pre vládu Richarda Nixona stalo otvorenou provokáciou: jedenásteho júla 1971 boli znárodnené čilské medené bane. Presnejšie, odobrali ich severoamerickým nadnárodným koncernom Kennecott a Anaconda. Udialo sa to po hlasovaní v parlamente, ktorý mal vrelú podporu vlády, ale aj kresťansko-demokratickej opozície. Vláda sa chcela dohodnúť na kompenzáciách pre severoamerické spoločnosti, ale vzhľadom na obrovské a dlhoročné zisky len v obmedzenej miere. Henry Kissinger na zasadnutí Kongresu hneď po Allendeho zvolení vyhlásil: „Myslím, že by sme sa nemali klamať, že Allendeho vláda v Čile nebude predstavovať obrovský problém pre nás, pre demokratické sily a všetky sily naklonené USA v Latinskej Amerike, a preto pre celý západný svet.“ Prechádzka s Fidelom V januári 1971 vláda povolala Augusta Pinocheta do Santiaga de Chile. Prezident Allende generál Prats, Pinochetov osobný priateľ, ktorý nastúpil na miesto zavraždeného Reného Schneidera, vyjadrili dôveru v jeho lojalitu. Ako major a generál viedol Pinochet vojenskú základňu hlavného mesta. Jednou z jeho povinností bola účasť na 25-dňovej návšteve Fidela Castra v Čile vrátane osobného sprevádzania k pamätníku Che Guevaru v meste San Miguel. V Pinochetovej autobiografii sa čitateľ stretne s mnohými prejavmi nevôle voči kubánskemu hosťovi, no dôvera, ktorú voči generálovi pociťoval Allende, spochybňuje jeho dobovú nenávisť voči Castrovi. Fidel Castro bol terčom mnohých pokusov o vraždu a sotva by bol Pinochet povolaný sprevádzaním Allendeho hosťa, keby mal byť jeho natoľko odhodlaným nepriateľom. Naopak, Allendeho dôvera v generála Pinocheta spôsobila, že o rok neskôr cestoval čilský prezident v jeho spoločnosti do Mexika, Sovietskeho zväzu a na Kubu. Napriek Pinochetovým neskorším vyhláseniam neexistujú nijaké dôkazy, že bol v čase pred vojenským prevratom zapojený do aktivít namierených proti Allendemu. V júni 1999 sa Henry Kissinger dal pre BBC počuť, že v čase čilského prevratu v roku 1973 nemal ani najmenšej potuchy, kto je akýsi Augusto Pinochet. (Dokončenie nabudúce)
