Reklama
Reklama

Sui generis – nateraz Južné Osetsko

Mnohí sa usilovali presvedčiť Európu a svet, že v prípade Kosova je všetko v poriadku, všetko bude dobré. Lenže kosovský tieň sa nad svetom aj nad postsovietskym priestorom bude ešte dlho vznášať. Žiaľ, ten tieň sa spája s desiatkami nevinných obetí.
Počet zobrazení: 1141

Mnohí sa usilovali presvedčiť Európu a svet, že v prípade Kosova je všetko v poriadku, všetko bude dobré. Lenže kosovský tieň sa nad svetom aj nad postsovietskym priestorom bude ešte dlho vznášať. Žiaľ, ten tieň sa spája s desiatkami nevinných obetí. Na malej šachovnici tečie priveľa krvi. Veľká šachovnica zatiaľ ešte nie je vybalená... Kým sa na Slovensku (česť výnimkám) všetci rozhorčujú nad tým, čo si to Rusko dovoľuje, denník The New York Times, ktorý určite nemôžeme podozrievať z prokremeľských nálad, v článku z pera Helen Cooperovej Stret v Gruzínsku – lekcia pre USA o úlohe Ruska (In Georgia Clash, a Lesson on U.S. Need for Russia) priznáva, že americká zahraničná politika, teda politika Georga Busha juniora, je vo vzťahu k Rusku vlastnou vinou v koncoch. Vladimír Putin a jeho suita dali Washingtonu mat. Nehľadiac na to a mysliac si, že sa smie všetko, Spojené štáty americké nakoniec pochopili, že na začiatku 21. storočia sa vyskytujú aj situácie, v ktorých treba mlčať. Majú však spojencov, ktorí tomu asi nerozumejú a myslia si, že treba kričať. G. Fridman, výkonný riaditeľ Stratfor Center, ktoré sa špecializuje na geopolitické analýzy a rozviedku pre potreby vlády USA, to zrejme vidí reálnejšie, pretože konštatoval: „Asi prišiel čas, aby sme sa naučili mlčať...“ Vráťme sa ale naspäť k Južnému Osetsku, ktoré už roky žije v režime nezávislosti a kým sa v Tbilisi nedostala k moci proamerická vláda, nebolo napriek napätiu, nezhodám a nejasnostiam nikdy iniciátorom nijakého krvavého konfliktu. Ani po legitimizácii prípadu Kosovo, ktorý je viac než učebnicovým príkladom, ako možno narúšať a nedodržiavať medzinárodné právo. Necelý mesiac po akcii Moskvy, ktorá de facto bleskovo neutralizovala nebezpečný gruzínsky militarizmus, objektívne právne analýzy naznačujú, že Rusko zrejme použilo silu v súlade s normami medzinárodného práva a aj v súlade s elementárnou slušnosťou. Malo sa azda prizerať, ako sa situácia v Cchinvali zmení na kaukazskú Srebrenicu? Normálny človek odpovie – nie. Ministri zahraničných vecí členských krajín NATO mali na svojom summite podobné analýzy, preto boli zdržanliví, aj keď ich „nie“ je trochu zaobalenejšie. Postupne je čoraz viditeľnejšie, že Gruzínsko sa dostalo do geopolitickej pasce. Mnohí pochopili, že po udalostiach v Cchinvali na Kaukaze už nejde o udržanie Južného Osetska či Abcházska v Gruzínsku (de iure možno, ale de facto nie). Po Saakšviliho avantúre teraz Gruzínsku pôjde o to, aby na Kaukaze ako štát, ktorý zlyhal, a najmä sklamal, vôbec prežilo. Sú tam ešte aj Džavaria, Kachetia... Čo je historicky Gruzínsko? Chceme to vedieť? Chceme vedieť niečo o roku 1586, keď gruzínski vyslanci na kolenách prosili ruského cára, aby „prijal ich národ v poddanstvo“, alebo niečo o obsahu Georgievského traktátu z roku 1783? Kto vlastne chcel tento konflikt? Kto je vinníkom, kto obeťou? Málokto už uverí čiernobielej slovenskej mediálnej prezentácii typu: Rusko (rozumej vinník) je plné cárskeho šovinizmu a Gruzínsko je prekvitajúca demokracia (rozumej panensky čisté a nevinné). Ozaj, vedú demokracie vojny? Je jasné, že z vody je možné robiť nielen kokakolu, ale aj „vodcu“. Lenže nie na Kaukaze. Takže ak aj M. Saakašvili ostane vo funkcii, v horách sa nezabúda a reputáciu mu už nenapraví nijaká talk show na káblovke v USA. Zlyhal ako muž, ako politik a ako štátnik. Kto teraz podporuje M. Saakšviliho, cíti sa takticky možno komfortne, strategicky však prehrá. V súvislosti s vývojom situácie na južnom Kaukaze sa často, a povedzme otvorene, že účelovo, spomína Ukrajina. Vraj je teraz na rade. Moskva však nie je taká naivná. To po prvé. Po druhé, Ukrajina vďaka svojim elitám v Kyjeve stráca politickú kredibilitu a časom stratí aj Krym. Podobne, ako gruzínske elity vypudili Južné Osetsko a Abcházsko. Revolučná nedočkavosť M. Saakašviliho môže mať aj takéto fatálne dôsledky pre celý postsovietsky priestor. Kovboj, ktorý bezhlavo tasí kolt, je všeobecne nebezpečný. Iné je tasiť na ranči v Texase a iné na Kaukaze. Ešte šťastie, že na Kaukaze nežijú pôvodní obyvatelia v rezerváciách a môžu povedať – nie. Ešte jedno poučenie. Pre históriu by bolo asi veľmi dobré, aby sme si všetci pamätali, kto dal príkaz strieľať do bezbranných ľudí, navyše v čase olympijských hier. Kto sa teší, že humanitná pomoc sa k „pobrežiu“ Južného Osetska distribuuje krížnikmi US Navy a koho vzorom je politické konanie Josifa Stalina. Je možný neologizmus demokratický barbar? Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama