Klimatická hrozba je reálna – a treba ju riešiť

Diskusia o klimatických zmenách bude najbližších osemnásť mesiacov vrcholiť. Koncom budúceho roka sa v Kodani stretnú svetoví lídri, vedci, ale aj predstavitelia biznisu a mimovládnych organizácií, aby rokovali o globálnej klimatickej politike. Na podporu neudržateľných názorov budú, samozrejme, využívané aj účelové lži a polopravdy. Veľká väčšina vedeckých dôkazov podporuje tvrdenia, že klimatické zmeny – otepľovanie atmosféry so všetkými sprievodnými prejavmi – spôsobil do značnej miery človek svojou činnosťou, a tieto zmeny sú pre človeka vážnou hrozbou. Je preto najvyšší čas snažiť sa zmeny klímy keď už nie zvrátiť, tak aspoň čo najviac obmedziť. Predovšetkým obmedzovaním emisií skleníkových plynov, ktoré globálne otepľovanie spôsobujú. Skeptici No napriek širokému konsenzu o reálnosti klimatických zmien a urgentnosti ich riešenia, ktorý sa prejavil napríklad v reprezentatívnom Medzivládnom paneli pre klimatické zmeny, ozývajú sa hlasy tvrdiace opak. Že žiadne klimatické zmeny neprebiehajú, prípadne že ich nespôsobuje človek, a teda ich nemožno zastaviť, či že ich pozitívne účinky aj tak prevažujú nad negatívnymi. Motivácia býva rôzna. Pre fundamentalistických zástancov ideológie slobodného trhu je smerovanie diskusie o klimatickej politike ohrozením mantry „najlepším riešením je trh“ a hrozbu návratu štátneho intervencionizmu, teraz už nie len v mene sociálnych, ale aj environmentálnych cieľov (mimochodom, majú pravdu, klimatické zmeny sú naozaj dobrým dôvodom verejnej intervencie do ekonomiky a popretím predstavy o trhu ako všelieku). Zároveň nie je náhodou, že niektoré veľké ropné spoločnosti financovali vypracovanie štúdií, ktoré mali vyvrátiť existenciu klimatických zmien, respektíve spojitosť medzi nimi a činnosťou človeka. Jedným z najznámejších skeptikov je Bjorn Lomborg, autor knihy The Sceptical Environmentalist, podľa ktorého sú snahy o obmedzenie emisií CO2 mrhaním zdrojmi. A hrozivé scenáre následkov klimatických zmien označuje za zásterku, pod ktorou sa aktivisti snažia verejnosť presvedčiť, aby akceptovala ich predstavu o vývoji civilizácie. Problémom sú však argumenty, ktoré používa na podporu svojich tvrdení. Obete Najnovšie sú to závery projektu Kodanský konsenzus (www.copenhagenconsenzus.com), ktorého cieľom bolo dať vyjednávačom v klimatických rokovaniach fakty, aby mohli prijímať čo najobjektívnejšie rozhodnutia. Snahu účelovo prekrútiť hlavnú štúdiu projektu kritizoval v denníku The Guardian jeden z jej autorov, Gary Yohe. Podľa Lomborga dospel projekt k záveru, že približne do roku 2070 bude globálne otepľovanie prinášať viac pozitív, ako negatív. V skutočnosti je to ale inak. Ak by sa globálna teplota zdvihla o maximálne dva stupne (Lomberg hovorí o štyroch, viaceré predpovede očakávajú vyšší nárast), pre rozvinuté krajiny to môže priniesť niektoré pozitíva. Lenže tie sa väčšinou nachádzajú v chladnejších oblastiach, majú infraštruktúru potrebnú na zmiernenie niektorých z dopadov otepľovania (napríklad vážne vyčerpanie zdrojov pitnej vody či obrábateľnej pôdy) a sú vo všeobecnosti relatívne lepšie pripravené riešiť následky zmien klímy. Lenže, ako upozorňuje analýza, najhoršie dopadnú klimatické zmeny na chudobné, rozvojové krajiny a stovky miliónov ich obyvateľov, ktorí už dnes musia čeliť hrozbám ako suchá, záplavy, neúroda... ktoré globálne otepľovanie ešte zhorší. Polopravdy Na základe takejto polopravdy potom Lomborg tvrdí, že namiesto toho, aby ľudstvo „mrhalo peniazmi“ na obmedzovanie emisií, malo by sa zamerať na investície do nových zdrojov energie, ktoré nebudú vytvárať toľko emisií. A opäť tvrdí, že k tomuto záveru prichádza aj analýza. Samozrejme, svet potrebuje rozvíjať nové, nízkouhlíkové zdroje energie. Lenže, ako upozorňuje v citovanom komentári Gary Yohe, takéto investície bez súčasného obmedzovania emisií problém nevyriešia. Analýza predpokladá, že v najbližšom storočí sa na boj proti klimatickým zmenám minie asi 800 miliárd dolárov. Z toho 50 miliárd na výskum a vývoj v najbližších piatich až desiatich rokoch a zvyšok na zmiernenie a prispôsobenia sa tým zmenám, ktoré už nemožno odvrátiť. Takéto rozdelenie zdrojov zníži cenu „čistých“ technológií a súčasne zvýši efektívnosť politík ako je obmedzovanie emisií z priemyslu či dopravy. Inak povedané, investície do výskumu „čistých“ technológii sú potrebné. Lenže bez podpory iných nástrojov – vrátane medzinárodnej dohody o emisných limitoch – nie sú dostatočne účinné. Autor je stály spolupracovník Slova