Za slonovinovou vežou

Prof. Sut Jhally, PhD. Profesor Sut Jhally vyučuje komunikáciu na University of Massachussets Amherts a je zakladateľom a riaditeľom Nadácie mediálneho vzdelávania (Media Education Foundation). Venuje sa kulturologickým štúdiám z oblasti reklamy, médií a konzumu. Je známy predovšetkým svojím kritickým postojom k masovej kultúre a spôsobom jej šírenia, ktoré sa zakladajú najmä na rasových a rodových stereotypoch. Upozorňuje na nebezpečenstvo využívania a zneužívania obrazu žien v masovej reklame a na dôsledky reklamnej manipulácie. „Reklama nám hovorí, že cesta k šťastiu vedie výlučne cez konzum a cez objekty. Je potrebné predať čo najviac vecí, a obchodu sa darí, pretože ľudia sú indoktrinovaní víziou šťastia prichádzajúceho z materiálneho blahobytu.“ Podľa profesora Jhallyho ženy v reklame vystupujú tak isto ako objekty určené na dosahovanie pôžitku. Jeho krátky film Killing Us Softly III je známou kritikou obrazu žien v reklame. Je autorom niekoľkých kníh, jednou z najznámejších je napríklad Kódy reklamy (Codes of Advertising, 1999) a dokumentárnych filmov, napríklad Tvrdá maska: Muži, násilie a kríza mužskosti (Tough Guise: Men, Violence and the Crisis in Masculinity, 1999), či vedeckých článkov, napríklad Reklama na pokraji apokalypsy (Advertising at the Edge of the Apocalypse, 2000). So Sutom Jhallym sa zhovárali Lynn Comellová a Jeremy Earp Mohli by ste povedať niečo o tom, ako využívate štúdie kulturológie vo svojej intelektuálnej práci? – S hodnotou štúdií súčasnej kultúry som sa stretol ešte ako vysokoškolák na University of York v Anglicku. Začal som študovať históriu a sociológiu a veľmi skoro ma zaujalo prelínanie sociológie, pop-kultúry a politiky. Na pochopenie spoločnosti, ktorá prechádzala hrmotnými zmenami vo všetkých sociálnych inštitúciách to bolo nevyhnutné. Podľa Stuarta Halla bolo štúdium kulturológie odpoveďou na potrebu nových spôsobov nazerania na spoločnosť meniacu sa priamo pred našimi očami. Myslím, že štúdium kulturológie mi pomohlo vytvoriť zmysel vlastného života a to, čo sa neskôr začalo nazývať postmodernou skúsenosťou, v ktorej už identita nebola nemenná a pevná. Mohli by ste to väčšmi rozvinúť? – Je dôležité, že z hľadiska identity som vždy patril na okraj periférie. Nikdy som nebol v strede. Bol som, samozrejme, centrom svojho vlastného sveta, ale vždy to bol istý periférny svet. Narodil som sa v Keni, moji rodičia sú Indovia a keď som mal šesť rokov, presťahovali sme sa do Anglicka, kde som vyrastal a formoval sa. Kultúrne je teda Anglicko pre mňa domovom, ale ten proces ma uvrhol do miliónov rôznych smerov. Bol som Ind? Bol som Angličan? Bol som zmesou oboch? Takéto a podobné otázky formovali môj vzťah k mužskosti, rase, národu a podobne. Práve prostredníctvom mojej zvláštnej situácie som sa vždy vnímal ako na okraji. Napríklad v Anglicku som bol vždy vnímaný ako imigrant, aj napriek tomu, že Anglicko vnímam ako svoj domov. Potom som odišiel do Kanady a posledných dvadsať rokov žijem v USA. Ale na všetkých týchto miestach som bol súčasťou periférie. Je však, myslím, dôležité, že z perspektívy periférie je človek schopný vnímať odlišne. Nemyslím tým zákonite, že väčšmi zreteľne, ale určite odlišne. Núti vás to klásť si otázky, ktoré nie sú jednoznačné, ktoré nemajú jednoznačné odpovede. Otázky a odpovede, ktoré dostávate, sú poriadne zamotané. Myslím, že presne to je aj intelektuálna práca: pokúšate sa získať čo najväčšiu zreteľnosť, no chaos sa nedá obísť. Ovplyvnilo obdobie vašich vysokoškolských štúdií vašu prácu? – Na University of York v severnom Anglicku som začal študovať v roku 1974, teda v čase, keď Hall a jeho kolegovia z Centra súčasných kultúrnych štúdií (Centrum for Contemporary Cultural Studies) z univerzity v Birminghame publikovali úžasné nové práce. Bolo to obdobie rozkvetu kulturológie. Spomínam si, že sa mi dostala do rúk dizertačná práca Paula Willisa o jazyku a kultúrnych odlišnostiach medzi bikerskými a hippie komunitami, ktorú som čítal ešte prv, ako ju publikoval. V tom období vychádzali aj mnohé iné kulturologicky zamerané médiá. Neexistovala tradícia kulturologických štúdií. Rozvíjala sa zároveň s tým, ako vznikala. Neexistovali zabehané metódy výskumu. Takže hneď od začiatku bolo štúdium kulturológie dôležitým procesom môjho intelektuálneho rozvoja. Vyznieva to tak, že štúdium kulturológie vám umožnilo prepojiť váš záujem o históriu a sociálnu analýzu. – Štúdium kulturológie mi umožnilo rozvinúť interdisciplinárnu perspektívu, a to nielen z hľadiska sociológie, ale aj literatúry, dejín, antropológie, jazykovedy a mnohých ďalších odvetví. Bolo to pole novovytváraných možností umožňujúcich vnímať a učiť sa rozumieť všetkému, čo okolo tak hekticky prebiehalo, a to všetko novými a vzrušujúcimi metódami. To bolo mojím motorom, ktorý ma dohnal aj k mojej záverečnej práci. O čom bola? – Bola o zrode thatcherizmu, hoci Hall vtedy ešte ten termín nevymyslel. V roku 1977 poskytla Margaret Thatcherová rozhovor pre televíziu, ktorý podľa mňa zmenil priestor na rozprávanie o rasách. Po prvý raz v mainstreamovom médiu hovoril politik o tom, že problém s imigráciou nespočíva len v pracovných miestach – a ten prejav bol natoľko racionálny, že sa dotkol svojho základného kultúrneho jadra. Použila vtedy veľmi špecifický termín „zaplavenie“ (swamping). Povedala, že tí ľudia zaplavujú anglický spôsob života a anglickú kultúru, ktoré dali svetu tak veľa, že si zaslúžia byť ochraňované pred obliehaním imigrantov. Do tej chvíle boli rozhovory na túto tému obmedzené na niečo, čo by sme mohli nazvať radikálnou a rasistickou pravicou, ľudia ako Enoch Powel a extrémistické strany ako National Front. Thatcherovej prejav bol podľa mňa prelomovým bodom, pretože túto tému preniesla do hlavných médií. Mainstreamová politička otvorene hovorila skutočne extrémistické veci, a ešte dôležitejšie ako to, že transformovala extrémizmus, bola skutočnosť, že na extrémizmus sa transformovala jej „úctyhodnosť“, vďaka čomu sa extrémizmus stal pre spoločnosť prijateľným a normálnym. Myslel som si, že málokto docenil význam toho momentu: išlo o uvoľnenie cesty nebezpečnému rasistickému diskurzu do hlavných spoločenských odvetví. Vďaka práci Stuarta Halla dnes vieme, že absolútne základným prvkom formovania thatcherizmu a jeho prežitia ako politického, kultúrneho a ekonomického projektu bol rasistický apel na anglickú identitu. Predpokladám, že tento apel na anglickú identitu bol vlastne apelom na bielu identitu. – Bol to jednoznačný rasistický kontext. Angličania, ktorí svetu toľko dali, boli bieli, boli to nositelia slávneho „dedičstva bieleho muža“. A potom tam boli hordy hnedých a čiernych existencií rojacich sa z celého sveta a ohrozujúcich všetky tie výdobytky. A hoci v tom čase už dlho prichádzala rozsiahla vlna prisťahovalectva z Karibiku, Thatcherová explicitne hovorila o prisťahovalcoch z Ázie. Do Anglicka prúdili dve hlavné vlny Ázijcov, obe z východnej Afriky, z Kene a z Ugandy. A imigranti v mnohých ohľadoch skutočne zmenili minimálne niektoré časti miest. Ako hovorí Hall, keď sa Anglicko pokúšalo prestrihnúť pupočnú šnúru, každý prichádzal na jeho prah a hovoril: „Tvrdili ste, že ste materská krajina, tak sme tu!“ A v tých istých chvíľach sa impérium rozpadáva, doslovne povedané, sťahuje sa domov. To bolo súčasťou revolúcie, o ktorej píše Hall. Na jednej strane stará tradičná industriálna spoločnosť meniaca sa komercionalizáciou a rozpínaním trhu, a následne prisťahovalectvom. Spôsobilo to druh kultúrnej traumy, ktorá je v anglických predstavách stále nevyriešená. Thatcherová o tejto skúsenosti vyjadrovala veľmi dôležité javy. Moja diplomová práca bola analýzou spomínaného rozhovoru, výsledného mediálneho spravodajstva a zároveň toho, ako sa menila anglická verejná mienka. Pre tú analýzu boli samozrejme kľúčové analýzy od Althussera a Gramsciho zaoberajúce sa novým spôsobom myslenia o vzťahoch medzi ideológiou a konvenčným rozumom, čo v tých istých časoch vyústilo do rozvoja medzikultúrnych štúdií. Tradícia medzikultúrnych vzťahov, na ktorú sa odvolávate, sa viaže na Birmingham Center, v ktorého centre pozornosti prebieha boj v rámci marxizmu a mimo neho. Americké kultúrne štúdie sa tou problematikou zaoberajú podstatne menej. Je to pre vás dôležitý rozdiel? – Myslím, že áno. V prvom rade je dôležité zdôrazniť, že marxizmus je v modernom svete stále relevantný, nielen politicky, ale intelektuálne. Západný marxizmus ponúka spôsob myslenia o kľúčových vzťahoch medzi jednotlivcom a spoločnosťou, medzi jednotlivcom a kolektívom. Ústrednou otázkou je otázka determinácie. Podľa mňa je marxizmus dôležitý práve preto, že poskytuje najpodrobnejší a najucelenejší spôsob chápania determinácie. Je spôsobom rozprávania o inakosti a rovnakosti zrozumiteľnou cestou. Keď hovoríme o inakosti a rovnakosti, musíme sa opýtať, ktoré otázky sú pre nás najdôležitejšie. Zdá sa mi, že z intelektuálnej perspektívy nie je „inakosť“ pre štúdium veľmi zaujímavá. Viem, že v kulturologických kruhoch, najmä v USA je to priam heretické vyhlásenie, no treba si uvedomiť, že vnímanie odlišnosti je do človeka vštepené už vo veľmi základnej rovine. To, akým spôsobom sa usilujeme dať svetu a životu zmysel, je celkom jedinečné, vlastné nášmu druhu. Ustavične sa usilujeme pochopiť svet, interpretujeme ho a samozrejme, komunikujeme. Sme vlastne rozprávači, ktorí potrebujú komunikovať, potrebujú rozumieť javom, a to chápanie vždy prebieha v rámci istej kultúry a v rámci našich osobných individuálnych skúseností. Nikto teda nedokáže chápať realitu rovnakým spôsobom, všetci do procesu prispievame svojimi odlišnými skúsenosťami. Pre mňa nie je až také zaujímavé, prečo ľudia dokážu v tom istom texte vidieť odlišné významy. Ak uznáme našu jedinečnosť, mali by sme to považovať za absolútne samozrejmé a prirodzené. Z práce, ktorá sa na poli kulturológie urobila už vieme, že v samotnom texte nemôže byť žiadny význam, že zmysel je vždy interakciou medzi textom a tým, čo doňho vnesú čitatelia. Predmetom štúdia by preto mala byť tá interakcia, ktorá sa zákonite musí odlišovať; keby sa neodlišovala, niečo by nebolo v poriadku. Odlišnosti vnímam ako prirodzené a skôr sa mi zdá dôležitejšie klásť si otázku – ak v konkrétnej situácii vzniká toľko odlišností, prečo sa dáva priestor len niekoľkým názorom? Práve z tohto hľadiska je podľa mňa marxistická perspektíva a diskusia o odlišnosti stále veľmi platná. Smeruje priamo k podstate toho, čo ľudí spája aj napriek odlišnostiam, ktoré sú nám ako druhu vlastné. Pretože ak je pravda, že nikto nedokáže vnímať jednu vec rovnako, marxizmus nám pomáha chápať, prečo toľko ľudí zdieľa identické a nespochybniteľné modely správania a presvedčenia. A prečo okolo tých presvedčení budujú inštitúcie, ktoré formujú základné štruktúry spôsobu chápania celých spoločností. To, o čom hovoríte, smeruje proti množstvu nových kulturologických prác, ktoré sa už nesústreďujú na moc, ale najmä na verejnosť v interakcii s médiami. Ako by ste odpovedali na kritiku, ktorá tvrdí, že nakoniec aj tak budete schopný reprodukovať len jednodimenzionálnu analýzu jednoduchého marxizmu, ktorý už nie je schopný objasniť, ako v postmodernom kontexte fungujú médiá? – Zvykne sa poukazovať na odlišnosti v interpretáciách ako dôkaz toho, že sila médií je veľmi obmedzená a že verejnosť je v interakcii s médiami veľmi prezieravá. Odlišnosť interpretácií sa využíva ako spôsob dokazovania, že moc nie je rozhodujúca, i keď podľa mňa sa treba zamerať na to, ako moc funguje v rámci spoločenskej diverzity. Napríklad v práci, v ktorej som sa s Justinom Lewisom zameral na Šou Billa Cosbyho, sme identifikovali jej nejednoznačnosť ako kľúč k poznaniu toho, ako funguje moc, či skôr presnejšie populárna kultúra v šírení znepokojujúcich rasových predsudkov. Ale vždy to treba zasadiť do konkrétneho kontextu a vnímať, ako význam vnímajú odlišné skupiny ľudí a jednotlivci. Prijímateľ je teda veľmi tvárny a odlišný. Akú úlohu však zohráva autor? – Na strane autora bude vždy existovať nejednoznačnosť a komplexnosť javov, pretože ľudia nedokážu kontrolovať, akým spôsobom budú čítané a interpretované ich posolstvá. Producenti môžu mať nespočetné množstvo nápadov, ako budú nimi vytvorené myšlienky pôsobiť na verejnosť, nakoniec to však nedokážu ustrážiť. V tom, myslím, spočíva rozdiel v literárnych a kulturologických štúdiách. Literárne štúdie sa zameriavajú na posolstvo a spôsoby, akým sa posolstvo vytvára. To nechcem popierať. Nikdy nechcem odbiehať priveľmi ďaleko od sústredenia na posolstvo, pretože ľudia si koniec koncov nemôžu vytvoriť mienku podľa ľubovôle – vždy reagujú na spôsob, akým sa im posolstvo odovzdáva. Preto je veľmi dôležité usilovať sa vyjadriť myšlienku čo najjadrnejšie. Treba si uvedomovať, ako slová a texty pôsobia v skutočnom svete a v konkrétnom kultúrnom kontexte. Hall hovorí, že kulturológia je v podstate skúmaním „špinavého sveta semiotiky“, v ktorom význam slov naráža na záujmy moci. Pochopiť ten zamorený špinavý svet znamená byť schopný brať do úvahy zamýšľané posolstvo, typ obecenstva, politický, ekonomický a sociálny kontext, v ktorom sa posolstvo šíri. To je veľmi ťažké. Nedá sa to robiť sediac v kancelárii a sledovať šou na MTV. Ktoré témy dnes formujú kultúrne smerovanie? – V štúdiách súčasnej medziľudskej komunikácie sa dnes najčastejšie skloňuje pôžitok a narábanie s ním. Mohli by ste namietať – čo je zlé na pôžitku? Aj ja som za pôžitok, veď kto by nebol? Musíme si však uvedomiť, že pôžitok sa dá veľmi ľahko zneužiť proti ľuďom. Pôžitok sa vlastne proti ľuďom zneužíva odjakživa. Je to najzákladnejší princíp, ktorým sa manipuluje a ktorým sa uplatňuje moc a celé ideológie. Keby som potreboval udržať celé široké masy pod kontrolou, urobil by som to tak, aby mali tie masy pocit, že sa im poskytuje pôžitok. Odtiaľ je už len krôčik k presvedčeniu drvivej väčšiny o tom, že podnikať kroky na vlastnú päsť a na vlastnú zodpovednosť je útok na ich materiálne záujmy a na právo na pôžitok. Ak sa teda mladý študent alebo študentka zaujíma o masovú kultúru, aký typ otázok by si podľa vás mali klásť? Ktoré z nich považujete za potrebné nastoľovania? – Podľa mňa existujú dva hlavné prúdy, ktorým by sa kulturologické štúdie mali venovať. Na jednej strane sa musíme zaoberať otázkou popularity. Konkrétne, prečo sa niektoré kultúrne prejavy stávajú v konkrétnom období populárnymi? Pretože niečo, čo sa má stať populárnym, musí súvisieť s nejakým javom, ktorý v danom čase prebieha v životoch ľudí. Čo je teda základom fenoménu popularity? Netreba sa však len pýtať, prečo je táto skladba alebo toto posolstvo také populárne, ale akým spôsobom zapadajú do momentálneho spôsobu života. Prvou je teda otázka popularity. Druhá otázka vyplýva z využívania popularity: Ako sa vytvára verejná mienka vo vzťahu medzi masovou kultúrou a politicky manipulovaným publikom? Takýmto spôsobom sa plynulo dostávame k otázkam moci a ovládania ľudí. Najlepšie kulturologické práce nikdy nemôžu obísť tieto dva elementárne aspekty. Veľa sa hovorilo o vašej Nadácii mediálneho vzdelávania (MEF) v súvislosti s hrozbou, že vás stanica MTV zažaluje za film Dreamworlds, ale myslím, že menej sa vie o vzniku a činnosti MEF za viac ako desať rokov. – Naša nadácia vznikla ako odpoveď na viaceré veľmi konkrétne špecifické skutočnosti. Prvou bol vami spomínaný film Dreamworlds a reakcie, ktoré vyvolal. Rozhodol som sa ho distribuovať sám a MEF mi to mala umožniť. Ani jedna z nezávislých distribučných spoločností mi to nechcela umožniť. Pôvodne mi teda vlastná spoločnosť mala pomôcť so šírením filmu. Fungovali ste vtedy ako organizácia jedného človeka? – Viac-menej áno. Potom sa mi podarilo film distribuovať, získal som viac peňazí a náhle sa vynorila otázka: Dobre, a čo ďalej? Odpoveďou bol ďalší film o reklamách na cigarety. Prečo reklama na cigarety? – Považoval som to za dôležitú tému. Okrem toho som predpokladal, že vzdelávacie inštitúcie by o to mohli mať záujem. Táto téma do veľkej miery presne odzrkadľuje, ako dnes funguje naša spoločnosť. Najdôležitejšie sú pre nás sociálne otázky a rozšírenie na trhu. Je to podľa mňa dôležitá kombinácia, na ktorú producenti alternatívnych diel často zabúdajú. Dôsledkom je skutočnosť, že naozaj kvalitné diela sa dostanú len k úzkemu okruhu divákov, takže ani nemajú významnejší spoločenský vplyv. Téma cigariet je vďaka svojej aktuálnosti schopná prepracovať sa k širokému publiku a zároveň priniesť našej nadácii peniaze. Prvotným záujmom je, prirodzene, verejné rozprávanie o téme, ale na to sú naozaj potrebné aj peniaze. Ak to tvorcovia ignorujú, môže sa stať, že ich posolstvo neprenikne tam, kam by malo. Budem teraz diablovým advokátom: Nie je to tak trochu pokrytecký prístup, ak zoberieme do úvahy všetky vaše kritiky voči kapitalistickému trhu a voči jeho princípom? Nie je to náhodou tak, že aj vy využívate trh a vytvárate tovar, ktorý predávate, rovnako, ako to robia tí, ktorých kritizujete? – Nemôžem súhlasiť. Nevidím v tom totiž nijakú kontradikciu. Jednou z pozitívnych stránok trhu je aj tá, že vám umožňuje dostať sa do kontaktu s rôznymi skupinami ľudí. Na to je trh dobrý. Ľudia majú rôzne požiadavky – nielen tie, ktoré sa nám každodenne podsúvajú, a preto je dobré, ak ste schopný objaviť takých ľudí. Z tohto pohľadu nás trh môže posunúť tam, kde chceme byť. Politicky a pedagogicky by sme sa chceli ocitnúť v školských triedach a ich dopyt nám to umožnil. Takže okrem toho, že som ako profesor za svoju prácu platený, robím niečo, čo má zmysel a čo považujem za spoločensky dôležité. MEF sa od začiatku usiluje nájsť rovnováhu medzi napĺňaním svojich ambícií nastavovania zrkadla masovej kultúre a zároveň nájsť zdroje na čo najširšiu distribúciu a na pokračovanie v práci, ktorú robíme. S akými výzvami ste sa v priebehu fungovania MEF stretli? – Najväčšie výzvy súvisia s organizáciou kultúrnych projektov a podujatí. Na jednej strane je naším poslaním vytvárať dielo, ktoré pomôže ľuďom nabúrať neochvejné stereotypy, aby mohli pochopiť štruktúry, ktoré im podvedome formujú každodenný život, ale zároveň vytvárať alternatívy a rôzne spôsoby vnímania budúcnosti. Nič z toho nerobíme v politickom zmysle slova, nevnímame to ako zápas medzi dvomi politickými stranami, tá práca je však veľmi politická z hľadiska pripomínania tých hodnôt spoločnosti, ktoré sa vytvárajú na báze osobnej otvorenosti a vnútornej slobody. Sú pre vás niektoré z vašich filmov obľúbenejšie ako ostatné? – Niektoré z filmov boli pre MEF veľmi dôležité. Prvým bol samozrejme film Dreamworlds, pretože ním sa všetko začalo. Ďalšími projektmi boli filmy s tematikou zdravia, napríklad Slim Hopes z roku 1995. Za veľmi dôležité považujem filmy Killing Us Softly 3 (Zabíjať nás pomaly) a Tough Guise (Tvrdá maska), pretože obidva sa zaoberajú rodovou problematikou (gender) a ich úspech pre nás znamenal možnosť ďalej rozvíjať túto a iné témy. Ďalším kľúčovým filmom je Hijacking Catastrophe z roku 2004, ktorý sa nám podarilo dostať medzi profesorov, akademikov, na školy, inštitúcie, medzi bežných ľudí, študentov a aktivistov. Nakrúcali ste ten film s predpokladom ľahkého šírenia na trhu? – Áno, po septembri 2001 nebolo v USA veľa informácií z iných ako mainstreamových médií. Trauma, patriotizmus, strach, že vás v médiách zaškatuľkujú ako Neameričana, Antiameričana a podobne, to všetko vytvorilo mediálne vhodné ovzdušie na rozvíjanie rozhovorov o politike, ktorá vznikla po tej udalosti. Film Hijacking Catastrophe v podstate hovorí o občianskych požiadavkách v skutočne demokratickom systéme, medzi ktoré jednoznačne patrí právo na kompletné a nejednostranné informácie. Našou ďalšou výzvou je rozvíjať ďalej túto myšlienku a zaoberať sa dôležitými sociálnymi a kultúrnymi aspektmi, medzi ktoré patria rodová problematika, rasy, sexualita, spoločenské triedy a tak ďalej. Keď hovoríte o problematike rodov, ktorý svoj film považujete za najsilnejší? – Myslím, že je to film Tough Guise. Keď sa spomínajú rodové štúdie, gender studies, obvykle sa tým myslia štúdie postavenia žien v spoločnosti a myslím, že neúmyselne sme sa toho pridržali aj my v uvedenom filme. Mužskosť sme vo filme predstavili veľmi mainstreamovým spôsobom. Aby sme totiž boli schopní povedať niečo zmysluplné o sociálnej konštrukcii všeobecného vnímania „mužskosti“, museli sme to urobiť spôsobom, ktorý by ľudí nevyľakal a nezaskočil, aby ho neodmietli. Myslím, že aj to je podstatou kultúrnych štúdií, ak chceme, aby mali zmysel a pomáhali pozitívne meniť spoločnosť, primäť ju k väčšej tolerancii a najmä k tomu, aby sa násilie prestalo vnímať ako čosi bežné či dokonca správne. Je dôležité presvedčiť aj tých študentov, ktorí sa k problematike stavajú odmietavo, že tieto témy stojí za to otvárať a hovoriť o nich, ukázať im, že sú skutočne dôležité. S filmom Tough Guise sa nám to skutočne podarilo. Tento váš úspech je veľkou pedagogickou výzvou. Ktorýkoľvek učiteľ by vám povedal, že je oveľa jednoduchšie osloviť zainteresovaných ako tých, ktorí tieto témy odmietajú. – Podľa mňa je vôbec zmyslom akejkoľvek pedagogickej činnosti, ale predovšetkým kultúrnej pedagogiky hovoriť práve s tými ľuďmi, s ktorými by ste sa inak nerozprávali a s ktorými nemáte veľa spoločného. Pri filme Dreamworlds, ktorého nosnou témou bolo zneužívanie žien v reklame a ich redukovanie na výlučné objekty túžby sme veľmi veľa ľudí nalákali práve tým, že sme využili postupy, ktoré kritizujeme. Vo filme sme použili originálne zábery z reklám, a tak mnohí muži, ktorí by na klasický film s rodovou problematikou neprišli a pohŕdali ním ako mentorstvom, si povedali: „Fíha, teraz sa počas vyučovania budeme hodinu pozerať na pekné baby, to bude super.“ Naším cieľom však bolo, aby sa diváci nestratili v zvodných obrazoch, aby im neprepadli tak, ako by im prepadli doma bezmyšlienkovite sledujúc televíziu, ale aby sa im tie navonok krásne a podmaňujúce scény vyvolávajúce primitívnu túžbu začali vo svojej kráse jednoducho javiť nepohodlné, problematické, znepokojujúce. Prestrihávame jeden zvodný záber za druhým, až sa nakoniec primitívny, bežný pôžitok zmení na svoj pravý opak a divák začne uvažovať. Ak to chceme dosiahnuť, nemôžeme nepracovať s tým, s čím bežne pracuje väčšinová machinácia. Narúšate teda klasické vnímanie masovej kultúry? – Áno. Tak, aby nabudúce, keď budú tí istí ľudia sledovať video, filmy, reklamu na tieto a iné témy, ich nevnímali ako dovtedy, ale aby o nich rozmýšľali. Aby odhalili, že to nie je spôsob (aspoň nie jediný a určite by nemal byť prevládajúci), ako to vo svete musí a má byť. Vo filme Dreamworlds sme na komentovanie zámerne použili mužský hlas, zámerne sme stavali na klišé. Z kruhov feministiek potom prišli sťažnosti: „Aha, ten istý patriarchálny model, zas nám musí chlap vysvetľovať, ako to je a ako máme myslieť. Prečo to nenahovorila žena?“ Je pravda, že to mohla nahovoriť žena. Ale ja som si uvedomil, že ak bude v triede sedieť chlapec, ktorý jednoducho principiálne odmieta hovoriť na tému sexizmus a mizogínia na staniciach, medzi ktoré patrí napríklad aj MTV, ktorému ten sexizmus a mizogínia vyhovuje, nepodarí sa mi dosiahnuť, aby svoje stereotypy dobrovoľne nabúral, ak mu budem nový pohľad nanucovať. Pomyslel by si – aha, zase mi tu ide nejaká sprostá feministická mužatka kvíliť, aká je utláčaná. Taký človek má už pevne vsugerované stereotypy. Preto sme stavili na klasickú štruktúru – komentátori, tvorcovia, kreatívni ľudia sú muži, a ženy z tej istej perspektívy len krásne objekty, všetko ako má byť, v úvodzovkách. Ak však bude nepohodlné veci hovoriť mužský hlas, nezosmiešni už problematiku tak ľahko, veď to hovorí jeden z mužov. Keď už nič iné, aspoň to vyvolá moment zmätenia, a dúfam, že produktívneho zmätenia. Pre mňa teda bolo z pedagogického a strategického hľadiska naozaj dôležité, aby to nahovoril práve mužský hlas. Kým totiž o tej problematike nebudú chcieť hovoriť samotní muži, nepodarí sa dospieť k nijakým pozitívnym zmenám a ženy budú naďalej zosmiešňované a redukované na hračky, predmety. Samozrejme, netvrdím, že o tom majú hovoriť výlučne muži, ale som presvedčený, že je nevyhnutné, aby na tom participovali práve preto, aby sa podarilo zmeniť základy zakódovanej a vo väčšine aspektov hrubej a násilnej mačistickej kultúry. Prejavom násilia v dnešnej dobe nie je len fyzická sila či vojenské zbrane, ale v mnohých ohľadoch je oveľa nebezpečnejšia práve reklama a spôsoby, akými ľúbivou formou rozvíja staré stereotypy a núti nás považovať ich za nevyhnutné. Rozhovor bol uverejnený na www.sutjhally.com Preložila Silvia Ruppeldtová. Krátené.