Slepá ulička
Schéma udalostí z roku 1968, ktorá sa nám dnes predkladá, je vlastne veľmi jednoduchá: miesto – Československo, čas – august alebo 21. august, hlavné postavy – reformní a konzervatívni komunisti, vojská „spriatelených“ krajín. Celkové hodnotenie: socializmus s ľudskou tvárou rovná sa slepá ulička dejín. Každá schéma a každé „celkové“ hodnotenie síce vždy zákonite zjednodušuje, a preto skresľuje, ale to, čo sa dnes hovorí o udalostiach z roku 1968, je jednoducho zámerná a cielená lož. Nesedí totiž ani miesto, ani čas, a už vôbec nie hlavné postavy. Ak sa chceme priblížiť a porozumieť uvedeným udalostiam, je nevyhnutná iná schéma: miesto – svet, čas – šesťdesiate roky, hlavné postavy – študenti a pracujúci. Prvý príklad: Nemecko. Študentské hnutie podporované najvýznamnejšími filozofmi vytvára mimoparlamentnú opozíciu. Po vytvorení koalície medzi najväčšími stranami silnie presvedčenie, že parlament zastupuje len malú menšinu bohatých. Spočiatku študenti požadujú vysokoškolské reformy, postupne sa však ich ciele rozširujú a formujú sa do hesla: chceme demokratický socializmus. Demonštrácie sú stále početnejšie a objavujú sa snahy zapojiť aj odbory. Zásahy polície sú čoraz tvrdšie. Vrcholia v roku 1967 policajným výstrelom a vyhasnutým študentským životom. Hnutie sa rozpadá a režim víťazí. Druhý príklad: Francúzsko. Študenti na protest proti vládnej politike obsadzujú niektoré univerzity. V krátkom čase sa pridávajú odborári a začínajú kontrolovať fabriky. Na demonštráciách sa zhromažďujú dva milióny ľudí a množia sa heslá: chceme demokratický socializmus. Prezident De Gaulle pritvrdzuje, polícia používa slzotvorný plyn, zatýka sa masovo, na uliciach sa objavujú barikády a vo vzduchu visí občianska vojna. Hnutie sa aj za pomoci komunistickej strany podarí rozložiť a status quo prežíva. Príkladov je neúrekom a zahŕňajú naozaj celý svet: Poľsko – Gomulkove reformy a študentské hnutie, Japonsko – hnutie Zengakuren, Taliansko – hnutie Lotta continua, USA – protivojnové hnutie, hnutie menšín, Mexiko a masaker v Tlatelolco, Juhoslávia, Senegal, atď. Všade sa spájali študenti a pracujúci a takmer všade požadovali to, čo v Československu napríklad aj dvaja Václavovia, Havel a Klaus – demokratický socializmus. Revolučné hnutie ´68 síce prinieslo mnohé reformy, ale prehralo na celej čiare. Na celom svete zvíťazila konzervatívna kontrarevolúcia a po upevnení svojich pozícii a páde komunistického bloku začala opäť expandovať. Nový svetový poriadok ohlasovaný v 90. rokoch dostal svoju podobu v manifeste svetového veľkokapitálu v roku 2002. Formálne sa dokument volá Bezpečnostná stratégia USA a obsahuje dve podstatné tvrdenia: Najsilnejšia armáda sveta zaútočí na kohokoľvek a akýmikoľvek prostriedkami, ak to uzná za vhodné. Najväčším priestupkom je ekonomický nacionalizmus, teda neochota otvoriť vlastné hospodárstvo kapitálu za podmienok, ktoré sám stanovuje. Snaha o celosvetovú kontrolu pokračuje ďalej pod názvom vojna proti terorizmu. Brutálnymi vojenskými útokmi a čoraz väčšou represiou proti vlastnému obyvateľstvu. Vyjadriť protest je stále ťažšie, preto je odkaz generácie ´68 tak dôležitý. Práve preto tak tvrdošijne nástoja Havel, Klaus, Bush, Berlusconi a Sarkozy na tom, že tieto hnutia navzájom nesúvisia a sú slepou uličkou v dejinách. Tento či obdobný výraz použil každý z nich a dobre vedia prečo. Pretože oni sami stavajú múr na konci tej uličky. Ten múr sám od seba nepadne. Návod ako na to nám zanechala generácia ´68 – aj napriek svojmu neúspechu.
