Reklama
Reklama

V hlbokom žiali za ľuďmi z Cchinvali

Pred štyridsiatimi rokmi preplakala moja mama celý dvadsiaty prvý august. Tanky v uliciach nášho malého mesta nevidela, no počula ich zlovestný hrmot z vysielania rozhlasu. V Bratislave strely okupantov zasiahli Danku Košanovú a Petra Legnera, hlásili z rádia.
Počet zobrazení: 811

Pred štyridsiatimi rokmi preplakala moja mama celý dvadsiaty prvý august. Tanky v uliciach nášho malého mesta nevidela, no počula ich zlovestný hrmot z vysielania rozhlasu. V Bratislave strely okupantov zasiahli Danku Košanovú a Petra Legnera, hlásili z rádia. Mama zažila vojnu a bála sa, že sa začína nová. Bola už vdova a mala sedem detí. Kto jej pomôže, ak sa politici nedohodnú? Skúsenosť jej našepkala, čo povedal doktor Gustáv Husák doktorovi Colotkovi: Peter, oni sem neprišli na odpust... Politici sa akosi dohodli, podpísali akési protokoly, a nás bolel august. Bolel nás osud Alexandra Dubčeka. Cítili sme nespravodlivosť. A možno sme si aj mysleli, že radšej vojna, ako také poníženie. Kedysi mi Vladimír Mináč povedal: „Dlho som si myslel, že naša vojna bola spravodlivá, no dnes už viem, že žiadna vojna nie je spravodlivá.“ Aký význam má pripomínať si výročia? Podľa mňa taký, aby sme nikdy neuverili žoldnierom slova, len sile vlastného zážitku a vlastného rozumu. A je mi do zúfania, keď sa na výročie augustovej okupácie dívam z perspektívy toho, čo sa stalo ráno 8. 8. 2008 o 00: 53 v kaukazskom meste Cchinvali. Začal sa útok, ktorý mal byť asi bleskovou vojnou. Aj tam iste nejedna mama plakala, aj tam strely zasahovali nevinných ľudí. S maličkým rozdielom. Raketomety RM 70 a húfnice ShKH vz. Dana začali páliť na spiace mesto. Na ľudí, ktorí pre nás, žiaľ, ani nemajú meno. Podľa miestnych údajov je ich tisícpäťsto až dvetisíc. Hľadám na internete správy o týchto ľuďoch: kto boli, ako žili, po čom túžili, čo chceli po sebe zanechať? Nič o nich nevieme. Kde sú nezávislí reportéri, kde sú svedkovia ľudského utrpenia? V Cchinvali sa nič nestalo? Na Kaukaze sa stavia zlovestný berlínsky múr. Svetoví politici a ich miestni pusipajtáši sa preťahujú lanom, každý sa snaží z nešťastnej vojny čo najviac urvať pre seba. Pre bariéry sa hrá divadlo spravodlivej a nespravodlivej vojny. V skutočnosti ide o sféry vplyvu, o cestu k rope a strategické ciele. Čo tam po ľuďoch... Tak na nich myslím aspoň ja, na všetky Danky Košanové a Petrov Legnerov, pochovaných pod troskami v ďalekom meste na Kaukaze. Viem, raz sa k ich dnes neznámym hrobom budú nosiť kvety, raz budú pomenovaní vojnoví zločinci zodpovední za ich nevinné životy. Možno niektorí skončia aj v Haagu – a možno ani nie..., sila zločinu je úmerná sile politického priateľstva. Studenú vojnu bolo treba ukončiť, lebo svet sedel na sude s pušným prachom, povedal kedysi Michail Gorbačov. Vraciame sa naň a neznámi ľudia z Cchinvali sú jeho prvé obete.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama