Musí je veľký pán
(Tereza Boučková, Rok kohouta, Odeon, 2008, 336 strán) Niekedy sa vám nechce písať, ale musíte. Niekedy by ste si priali, aby to za vás napísal niekto iný, alebo aby stačilo až zajtra. Od rozpísanej vety odbiehate, urobíte si kávu, odskočíte si napiť sa vody, tak veľmi nechcete. Ale niekedy jednoducho musíte. Nikto iný to za vás nenapíše, nedopíše, uzávierka novín sa nedá posunúť. Jednoducho musíte. Kniha Terezy Boučkovej, dcéry českého spisovateľa Pavla Kohouta, je hlavne o „musení“. Hlavná hrdinka a rozprávačka (či pisateľka, pretože formálne ide o denníkové záznamy), je žena krátko pred päťdesiatkou, bývalá „disidentka“, vydatá matka dvoch adoptívnych a jedného vlastného syna. Adoptívni synovia, Rómovia, ktorých si s manželom osvojila ako malé deti a ktorí vyrastali v „normálnej“, usporiadanej rodine, sa klasickému rodinnému životu vymykajú, búria sa, utekajú. Kniha je reťazou krádeží mladšieho Lukáša, zamykania všetkého domáceho majetku, výsluchov kvôli staršiemu Patrikovi, čakania na chodbách súdov, kým sa Patrik na výsluchy dostaví, telefonátov s diagnostickým ústavom, do ktorého sa Lukáš dostáva, márneho vypytovania, kedy si Patrik po mesiacoch vybaví občiansky preukaz, hľadania možností toxikologického vyšetrenia pre evidentne drogovo závislého Lukáša a nakoniec témy narodenia nového, „nečakaného“ Lukášovho dieťaťa, platenia alimentov, sporov s rodinou matky. V Boučkovej románe je snáď všetko, čoho sa rodičia boja. Navyše, čitateľ zvyknutý na románovú dynamiku, teda na príbehy, ktoré sa na istom mieste istým spôsobom „zlomia“ a všetko sa nejakým spôsobom zmení, je vyvedený z miery stálosťou príbehu: Patrik sa dobrovoľne nedostaví ani na posledný z výsluchov, Lukáš si nedá povedať ani po pobyte v diagnostickom ústave. Príbeh neprináša „vyslobodenie“. Vo všetkom, čo Boučková opisuje, zaráža trpezlivosť hlavnej hrdinky. Žiada sa napísať „autorkina trpezlivosť“. Keďže Boučková je sama bývalá „disidentka“ a sama má dvoch adoptívnych synov, a keďže čitateľ vie, že román je autobiografický, má sklon hrdinku s autorkou absolútne identifikovať. Napokon, autorka do života svojej hrdinky skutočne vkladá veľa konkrétnych reálií, o ktorých vieme, že sú jej vlastné. Obe, autorka i jej hrdinka, spievajú v súbore Mišpacha, obe poskytli rozhovor o adopcii pre ženský časopis, obe riešia spor s autorom agresívnej odpovede v inom známom týždenníku. Všetky tieto „reálie“ sú skutočné a čitateľ tak nadobúda presvedčenie, že Boučková a hlavná hrdinka sú identické, že Boučková vydala svoje skutočné denníkové záznamy. Čitateľ by si však mal uvedomiť, že román je románom, a autorka, ktorá sa rozhodla spracovať svoje skúsenosti práve takto, na to mala svoje dôvody. Mohla napísať dokument o výchove adoptívnych detí, mohla o nej napísať teoretickú stať. Ak autorka napriek tomu volila román, predpokladáme, že je to, napriek podobnosti so skutočnosťou, istá miera štylizácie, odstupu, že autorka a hlavná hrdinka predsa len nie sú identické. Myslím, že je dôležité nestrácať to zo zreteľa. Vráťme sa však k trpezlivosti. Áno, hlavná hrdinka sa sťažuje. Je depresívna, berie lieky na upokojenie. Áno, v rozhovore pre ženský časopis deklaruje, že genetickú výbavu dieťaťa výchova nezmení a vychovávať rómske dieťa je risk. Napriek tomu ide na Patrikov výsluch, hoci tuší, že zbytočne. Napriek tomu verí Lukášovi, že ide na futbalový tréning, a nie si zaobstarať drogy. Napriek tomu „normálne“ funguje ako matka, manželka, ale aj spisovateľka. Román pripomína bez cez prekážky, s tým rozdielom, že na konci bežeckej trate, kde sa má bežec vydýchať a napiť sa vody, je ďalšia prekážka. Boučková či jej hrdinka jednoducho musia. Hoci sa im nechce. Hoci by si prijali, aby to za nich urobil niekto iný. Z osvojenia dieťaťa plynie zodpovednosť závažnejšia ako zo zajtrajšej uzávierky novín, a tento pocit autorka vynikajúco (a autenticky) sprostredkovala. V Boučkovej príbehu je však dôležité ešte jedno „musenie“. Autorka/hrdinka musí písať. Musí nie preto, že na jej texty niekto čaká – skôr naopak, o hrdinkine texty je neveľký záujem, hrdinka písala fejtóny pre noviny, ktoré ich z finančných dôvodov odmietajú, hľadá producenta na scenár, ale nie a nie ho nájsť. Tento nezáujem ju frustruje, je ďalším zo zdrojov reťaziaceho sa sklamania. (Zároveň jediným, čo pôsobí mierne neautenticky – a poskytuje priestor práve na možnosť románovej štylizácie. Boučková je totiž sama ako autorka relatívne „úspešná“). Hrdinka však napriek tomu píše, lebo musí. Písanie je (zrejme) stratégiou zvládania života, stratégiou, ktorú má autorka (zrejme) „zdedenú“ – cituje svojho otca, ktorý jej písanie „naočkoval“. Písanie je na jednej strane možnosťou abreakcie, uvoľnenia emočného napätia, na druhej strane možnosťou seba-presahu, istej zmysluplnosti života, ktorého zmyslom mala/mohla byť výchova synov. Boučkovej román je príbehom „musenia“: musí niesť zodpovednosť za to, čo začala, musí písať. Má šťastie, že to, čo je pre ňu zmyslom života, je pre čitateľov zmysluplným čítaním.
