Reklama
Reklama

Barack naživo I.

Stoštyridsaťpäť rokov po zrušení otroctva a 43 rokov po uznaní volebného práva Afroameričanov nominovala jedna z hlavných politických strán USA na post prezidenta polo Afroameričana. Jeho nominačný prejav sleduje 38 miliónov divákov v televízii, 86-tisíc priaznivcov sa tlačí v Invesco Field, futbalovom štadióne denverských „Broncos“.
Počet zobrazení: 860
5_SITA-AP Photo Chris CarlsonCB-m.jpg

Stoštyridsaťpäť rokov po zrušení otroctva a 43 rokov po uznaní volebného práva Afroameričanov nominovala jedna z hlavných politických strán USA na post prezidenta polo Afroameričana. Jeho nominačný prejav sleduje 38 miliónov divákov v televízii, 86-tisíc priaznivcov sa tlačí v Invesco Field, futbalovom štadióne denverských „Broncos“. My, skupina dvadsiatich politicky angažovaných Európanov, sme jedni z nich. Predtým, ako sme sa dostali do Denveru, miesta volebného snemu Demokratickej strany, boli sme na dvojtýždňovej okružnej náučno-politickej jazde po Spojených štátoch amerických. Ponaučenie: Spojené štáty americké sú natoľko veľké a rozdielne, nielen rázom krajiny, architektúry, štýlu miest, ale aj kultúry, mentality a svetonázorových a politických presvedčení ľudí, takže akékoľvek škatuľkovanie znamená, že človek je úplne mimo obrazu. Asi ako keby povedal, že Európania sú xy. Krajina a ľudia v regiónoch pri brehoch oceánov sú výrazne iní ako známe stredozemie, Kansas, Texas a podobne. A neporovnateľne viac „doma“ sa Európan cíti v pobrežných regiónoch. Videli sme Washington D.C., hlavné mesto plné úradníkov, lobistov, právnikov a turistov, veľkých vládnych budov, ale aj príjemných uličiek univerzitného Georgetownu. Zažili sme New York City, vskutku hlavné mesto sveta, neuveriteľný kotol s obrovskou energiou, ale aj mesto, ktoré relatívne pokojným spolužitím stoviek etník, rás, kultúr, tradícií a životných štýlov každodenne potvrdzuje, že multikulturalizmus nie je nijaká fantazmagória sociálnych liberálov. V Pittsburghu sme videli vplyv ekonomickej depresie osemdesiatych rokov, keď sa hromadne zatvárali fabriky prevažne oceliarskeho priemyslu a badateľná bola postupná snaha o ekonomickú reštrukturalizáciu. A na úplnom západe úplný protiklad – prosperujúci a mimoriadne príjemný Seattle, ekonomicky profitujúci z obrovského prístavu zásobujúceho americký trh až po Chicago a zo sídiel Microsoftu a Boeingu generujúcich dobre platenú strednú triedu, z ktorej žije ďalší priemysel a služby. Seattle a jeho okolie ako miesto na život nemajú najmenšie problémy spĺňať požiadavky akokoľvek zhýčkaného západného Európana. Cez tieto miesta sme sa dostali do Denveru, ktorý si bez chaosu volebného snemu treba predstaviť ako pomerne nudné mesto v srdci ešte nudnejšieho stredozápadu USA. Kúsok na východ sa síce začínajú vrcholy Skalnatých hôr, a tie majú čo ponúknuť, ale mesto ako také mi v podstate nič nehovorí. Ale napokon, nie sme tu kvôli mestu. Revolúcia vo volebnej komunikácii Volebné snemy sú už dlhé roky čisto mediálnymi udalosťami, ktoré sa riadia televíznymi zákonmi. Okrem primárneho dôrazu na vizuálnu dramaturgiu to znamená, že všetko zaujímavé sa deje v televíznych prime-timoch. Denný čas je preto vhodné využiť na návštevu prezentácií, panelových diskusií a iných podujatí, usporadúvaných desiatkami neziskových, nátlakových, vzdelávacích a ktovie ešte akých organizácií, nadácií či think tankov. Všetci sa chcú prezentovať, a preto sa snažia prísť s tým najlepším, čo vedia dotiahnuť. Tak sme to využili. Absolvovali sme diskusiu na tému „Rasová otázka v prezidentskej politike“, záhadne s výlučne „čiernym“ obsadením diskutujúcich. A akosi sa nám to nepozdávalo. V mimoriadne zaujímavej diskusii na tému „Môže budúci prezident urobiť blízky východ irelevantným?“ s hviezdnym obsadením šéfporadcu Baracka Obamu pre národnú bezpečnosť, senátora J. Kerryho či bývalého ministra zahraničných vecí Nemecka J. Fischera sme sa dozvedeli, že súčasná administratíva iks rokov v riešení blízkovýchodného problému skoro úplne prespala, že kľúčovým hráčom bude Sýria a že najlepším príspevkom k zmierneniu napätia medzi západom a islamským svetom bude Turecko približujúce sa k únii. A od dekanky Princetonskej univerzity sme si vypočuli, že znovuobjavenie medzinárodného práva je aj v záujme USA, pretože bez neho neexistuje nijaký pevný bod, a to znamená vždy len nárast pnutí. Viceprezident Goldman Sachs International propagoval v prednáške o novej ekonomike okrem iného politiku investícií do infraštruktúrnych projektov a ich financovanie prostredníctvom projektov PPP. Uf, tak na Slovensku predsa len ideme správnou cestou! A od hlavného komentátora Newsweeku sme sa dozvedeli, že politika G. W. Busha je diabolskou kombináciou arogancie a nekompetentnosti. „Môžete byť arogantný a nikoho nepočúvať, ak ste génius, a takisto nemusíte byť génius, ak ste schopný dať na dobrý úsudok druhých, ale oboje ...“ A na záver, v prednáške progresívneho New Democratic Network sa dozvedáme, ako sa pod vplyvom nových technológií revolučne mení komunikačné prostredie volebných kampaní. Televízne trhy a tridsaťsekundové spoty sú v pozícii hlavných ihrísk volebného súboja nahradzované youtubom, blogmi, facebookom a podobnými inováciami internetovej komunikácie a komunity, ktorá z roka na rok rastie závratným tempom. Zásluhu na tom má, samozrejme, širokopásmový internet a nové technológie, okrem iného aj video-telefóny. Pre volebnú komunikáciu to znamená doslova revolúciu, pretože je potom decentralizovaná a oveľa menej kontrolovateľná. Kým doteraz boli hlavnými pákami kampaní mediálne plány volebných spotov v konkrétnych televíznych trhoch a cieľových publikách, dnes sú významnými hráčmi stovky a tisícky e-aktivistov, blogerov či i-reportérov, ktorí svojimi príspevkami, textami, obrázkami či videami môžu podstatne ovplyvniť chod volebných súbojov. Jedným z x príkladov novej kultúry volebnej komunikácie je človek, ktorý mal za pár týždňov na svojom „Barack Obama fan facebooku“ (pre laikov, na svojej internetovej stránke) tristotisíc „kamarátov“, s ktorými diskutuje na tému volieb. Koordinovať, resp. stimulovať sieť „webových aktivistov“, sa stáva kľúčovou výzvou volebných kampaní zajtrajška. Na Slovensku možno popozajtrajška. Štyri dni, štyri ciele volebného konventu Späť k podstate. Po prvom televíznom skorodueli Obamu a McCaina, diskusii o politike a viere, ktorú McCain vyhral a zmenil tým dynamiku volebnej diskusie v druhej polovici augusta, sa pozície kandidátov v predsnemovom období prakticky vyrovnali. To zvýšilo tlak na Obamu, pretože vzhľadom na všetky politické a ekonomické ukazovatele jasne favorizujúce demokratov, prepad životnej úrovne strednej triedy, hypotekárnu krízu, Irak, extrémnu nepopularitu republikánskej administratívy, by mal byť na tom podstatne lepšie. Problém je zrejmý. Obamovi jeho koalícia mladších, vzdelaných, liberálnych a rasovo-zmiešaných voličov zjavne nestačí a má stále problém získať tradičných voličov demokratov, starších, menej vzdelaných, nízkopríjmových, vidieckejších, ktorí v primárkach hromadne volili Hillary. Problémom je po A jeho „inakosť“ a po B nejasnosť jeho posolstva zmeny. Volebný konvent ako mediálna top-udalosť, keď má kandidát, odhliadnuc od televíznych duelov, najväčšiu šancu hovoriť priamo k masovému publiku, má teda pred sebou štyri strategické ciele: Barack Obama je normálny Američan, jeho životný príbeh je podstatou amerického príbehu, Barack Obama je zmena k lepšiemu, nie riskantný krok do neznáma, John McCain rovná sa tretie volebné obdobie G. W. Busha, jednota strany a, samozrejme, mobilizácia. Deň prvý: ľavicová ikona a nová prvá dáma Vrcholmi prvého dňa snemu boli vystúpenia senátora Edwarda M. Kennedyho a kandidátovej manželky Michelle Obamovej. Prvý moment nepochybne stranícky emotívnejší, druhý nemenej efektívny. Ted Kennedy, 76-ročná ľavicová ikona amerických demokratov nakoniec napriek liečbe rakoviny mozgu a napriek odporúčaniam lekárov predsa len predstúpil pred delegátov a televízne kamery. „Nič mi nemôže zabrániť účastniť sa na tomto špeciálnom stretnutí.“ Jeho výstup bol emotívny preto, lebo Ted Kennedy je v súčasnosti pre demokratov niečo ako otec strany. Nejde len o jeho reputáciu ako široko rešpektovaného legislatívca a osobnosť so silnou integritou. Ide o to, že jeho politická bilancia najsilnejšie (pretože najdlhšie a najtrvácnejšie) reprezentuje niečo ako dušu tejto strany v boji za jej hodnoty a princípy, pomoci znevýhodneným, boji za ľudské a občianske práva a proti diskriminácii, v boji za politiku rozširovania príležitostí. Kennedyovský klan navyše predstavuje niečo ako „kráľovskú“ rodinu demokratov. Ted Kennedy bol pri tom, keď jeho brat J. F. Kennedy porazil Nixona v roku 1960, keď Johna v novembri 1963 zavraždili, a keď o päť rokov neskôr postihol rovnaký osud jeho druhého brata Roberta. Ted Kennedy pôsobí v senáte už 46 rokov, bol pri boji za ľudské a občianske práva a bol jeho aktívnou súčasťou. Bol prakticky pri všetkých politických bojoch demokratov za posledné polstoročie a za toto obdobie si vyslúžil prezývku „liberal lion“, pretože vždy stál na čele boja za jasne ľavicové pozície demokratov. To je bilancia, na ktorej stojí sila a váha jeho osobnosti pre demokratickú stranu. Samozrejme, senátor Kennedy v krátkom výstupení parafrázujúc známy výrok J. F. Kennedyho z roku 1960 vyzval demokratov a krajinu voliť Baracka Obamu, aby mohla byť „pochodeň postúpená novej generácii“. Senátor Kennedy sa rozlúčil a strana dostala prvý emocionálny zápal snemu, oživenie presvedčenia, že bojuje za niečo viac než len za obyčajnú politickú moc v krajine. Pre aktivitu vo volebnom súboji mimoriadne dôležitý náboj. Druhý výstup v efektivite ani najmenej nezaostal. K rečíckemu pultu pristupuje Michelle Obamová a v silne osobnom prejave predstavuje rodinu Obamovcov, ktorá, presne ako milióny ostatných rodín, zápasí s každodennými problémami, robí všetko pre svoje deti a ich budúcnosť a snaží sa im byť tým najlepším príkladom, a manžela predstavuje cez ich osobný príbeh. Je to z najhlbšej podstaty americký príbeh – tvrdo pracuj, zápas s problémami, bojuj za svoju šancu na lepšiu budúcnosť. A budeš odmenený. Jeden v vrcholov výstupu prichádza vzdaním pocty Hillary Clintonovej, ktorá dlhé roky neúprosne bojuje za práva rodín. Prvý dojem z vystúpenia ako celku – fíha, well done, hovoria Američania, viac ako schopná rétorka. Osobné, emocionálne, pôsobivé, a najmä presvedčivé. Bezprostredne po prejave prichádzajú na pódium dve malé dcéry Obamovcov. A hneď na to sa z Kansasu hlási cez satelit otec Barack a pokecá si s deťmi a manželkou. Hallo daddy, kde si daddy? Hallo Michelle, love you daddy. Vizuály sedia na sto percent, rodinka ako z katalógu. V európskych pomeroch by to, samozrejme, nešlo – príliš veľa šľahačky a gýča. Ale od Európy sme viac ako ďaleko, publikum má iné požiadavky a reflexy. David Gergen, dlhoročný poradca prezidentov od Reagana až po Clintona na CNN povedal, že Michelle zachránila večer pre demokratov, pretože predviedla prvotriedny prejav. Predstavila svoju rodinu a svojho manžela presne tak, aby sa s ňou vedeli identifikovať milióny rodín v celej Amerike. Komentátorom sa však nepozdávala absolútna absencia kontrastu s republikánmi, nijaký útok na nepopulárneho prezidenta. Prvý deň snemu bol podľa nich zahodený. Niečo pravdy na tom zrejme bude. Pozornosť televízneho publika trvá doslova len niekoľko minút, a s tým sa nezahráva. A pekné „feeling-good“ obrázky už dávno divákov nezdvíhajú z kresiel. Ale ak mal byť posolstvom toho dňa Barack Obama ako bežný Američan, vzorný otec a manžel, nemôže sa toto posolstvo rozmazávať inými rušivými tónmi. A konvent sa ešte nekončí. Deň druhý: Hillary Otázka, čo urobí Hillary, dominuje celej predsnemovej diskusii. Šance Obamu na miesto v Bielom dome veľmi závisia od toho, či sa Hillary postaví za Baracka celou váhou svojej osobnosti, alebo len vlažne, v zmysle povinnej jazdy, čo by znamenalo, že téma rozpoltenej strany by Baracka prenasledovala počas celej kritickej jesennej fázy súboja. Kolegyňa z Nemecka mi hovorí, že bola na diskusii, v ktorej Hillary nebola schopná ani vysloviť meno Obama. Ja si však myslím, že Hillary vie – ak podá maximálny výkon a plne sa postaví za demokratického nominanta, má v demokratickej strane dvere otvorené do všetkých pozícií, samozrejme, aj na tú najvyššiu. Navyše môže hovoriť bez tlaku, ktorý leží na pleciach kandidáta, môže byť uvoľnenejšia. Okrem toho, ak sa naplno postaví za Baracka, bude jej vystúpenie ako tej, čo napriek vyše 18 miliónom hlasov v primárkach musela ustúpiť mladému nováčikovi, ešte cennejšie. Vystúpením v záujme strany teda môže veľa získať. Že to pochopila presne, bolo zrejmé už pri prvých vetách. Po potlesku, ktorý bol akoby poďakovaním za všetko, čo pre stranu urobila a čo práve urobí, išla priamo na vec. „Som poctená že tu dnes môžem byť. Hrdá matka, hrdá demokratka, hrdá Američanka a hrdá podporovateľka Baracka Obamu. Či ste volili mňa, alebo Baracka, je čas aby sme sa zjednotili ako jedna strana s jedným cieľom. Sme jeden tím a nikto z nás nemôže sedieť na okraji.“ Po výpočte všetkých zlyhaní Bushovej administratívy a označení Johna McCaina za jeho priameho pokračovateľa prichádza napokon argument, ktorý sa ukazuje ako najsilnejší v preklopení jej najoddanejších podporovateliek k Obamovi. (Dokončenie nabudúce) Autor pracuje v oblasti politickej komunikácie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama