Svetlo v Tajge

Petra Hůlová: Stanice Tajga, Torst, Praha, 2008 Petra Hůlová napísala už piatu veľmi peknú knihu. Petra Hůlová sa v Čechách a na Slovensku preslávila už svojím prvým románom, Paměť mojí babičce, za ktorú v roku 2002 získala cenu Magnesia Litera za objav roku (český ekvivalent ceny Anasoft Litera), a ktorá je známa najmä ako „kniha o Mongolsku“. Petra Hůlová vyštudovala mongolistiku, v Mongolsku aj nejaký čas žila. Jej kniha bola príťažlivá najmä veľkým množstvom veľmi dôveryhodne pôsobiacich mongolských reálií, mongolských tradícií, ale aj mongolskej súčasnosti. Hůlová sa v ďalekom Mongolsku pohybovala ako doma, a kým v rôznych iných cudzích krajinách je doma už viacero spisovateľov (a nielen ich), Mongolsko je pre väčšinu spisovateľov aj čitateľov zatiaľ dosť neznáme na to, aby mongolské románové prostredie neprekvapovalo. Aj v najnovšej knihe Stanica Tajga je autorka v zaobchádzaní s reáliami rovnako šikovná. Hoci tentoraz píše o Sibíri, o sibírskej dedine a sibírskej tajge, hoci Sibír je medzi cestovateľmi pomaly už módnou krajinou a istá skupina ľudí chodila sibírskych šamanov skúmať s rovnakou samozrejmosťou, ako iní trávili letné mesiace na Seneckých jazerách, ostáva prostredie, ktoré si Hůlová volí a v ktorom sa pohybujú jej hrdinovia, exotické. A Hůlová ho dokonale (aspoň z hľadiska človeka, ktorý na Sibíri nebol) zvláda. V tomto sa jej prvá a zatiaľ posledná kniha zhodujú. Zašpinený číry život Hůlová ukazuje Sibír v minulosti aj v prítomnosti, zvnútra aj zvonka. Jednu líniu románu tvorí príbeh Dána Hablunda, naivného dobrodruha z Kodane, majiteľa prosperujúcej továrne, ktorý po druhej svetovej vojne odchádza z Dánska do sibírskej dediny Charyň s bláznivým nápadom nakrútiť film o tradičnom obrade kavaši. Druhú líniu tvorí príbeh súčasného Dána Erskeho, ktorý sa rovnako naivne vydáva do Charyne o šesťdesiat rokov neskôr pátrať po Hablundovi, ktorý sa zo Sibíri nikdy nevrátil. V oboch príbehoch sa striedajú pohľady Dánov na Sibír a Sibíri na Dánov, čo dáva možnosť ukázať hĺbku vzájomného neporozumenia. Na jednej strane predstavy „výskumníkov“, ktorí sa z etnografických príručiek naučili, ako komunikovať s domorodým obyvateľstvom a získať si jeho dôveru, na druhej strane nedôverčiví a podozrievaví domorodci, ktorí, ako čitateľ tuší, nezodpovedajú dánskym „vedeckým“ predstavám o národoch žijúcich čírym životom v súlade s prírodou. Navyše ani na Sibíri si nie sú všetci rovní. V osadách za dedinou žijú pôvodní obyvatelia, ktorých z ich kedysi naozaj prírodného a tradičného spôsobu života vytrhli a vyhnali „Sovieti“. Tieto domorodé osady plnia funkciu, akú v našich podmienkach poznáme z rómskych osád. Obyvatelia jedného sveta druhý svet nenavštevujú, vzájomne si všeličo vyčítajú, vzájomne sa ohovárajú, zároveň však rôznym spôsobom vzájomne kooperujú (napríklad „Sovieti“ platia v osadách za tradičné obrady, ktoré majú zabezpečiť úspech zimného lovu sobov). Zručná „príbehistka“ Toto všetko by ešte na dobrú knihu nestačilo. Príbehy všelijakých vysťahovalcov do všelijakých exotických a odľahlých krajov sú módne a populárne, takže skúsenejší čitateľ už dopredu vie, čo čakať. Aj porovnávanie „západnej“ kultúry a najrôznejších „ne-západných“ civilizácií je už ošúchané a čitateľ viac-menej vie, ako to dopadne: Naivné predstavy „západu“ o„ne-západnej“ prírodnosti a ne-skazenosti, a „ne-západnú“ skorumpovanosť, alkoholizmus, vypočítavosť a naivný úsmev nad „západnými“ dobrodruhmi. Od príručiek o multikulturalizme po básnické zbierky sa tieto témy už spracovali nesčíselne veľakrát. Napriek tomu je Hůlovej príbeh mimoriadne podarený a myslím si, že aj skúsenejší čitateľ sa z neho poteší. Hůlová je mimoriadne zručná tvorkyňa príbehov. Príbehy všetkých sibírskych aj dánskych postáv do seba v knihe zapadajú, hoci ich súvislosti sa odkrývajú až postupne. Ľudské osudy sa splietajú, šúchajú o seba, obtierajú, schádzajú a rozchádzajú, príbehy sa vetvia a strapkajú, zrastajú spolu a do seba, jeden nadväzuje na druhý a všetky spolu tvoria kompaktný, hladký celok. Kniha má priam prísnu logickú štruktúru, je premyslená, nestojí len na exotickosti prostredia. Hůlová sa nespolieha na to, že neznáme reálie samy o sebe vystačia na to, aby čitateľa očarili, a jej kniha by ostala príťažlivá, aj keby sa osudy postáv odohrávali na známom pražskom sídlisku a namiesto Kekeho Kavaryča a Hablunda Dorana by v nej vystupovali Jan Novák a Petr Novotný. Okrem toho má kniha špecifickú, temnú atmosféru. Hůlová sa nebojí ani nešťastia, jej príbeh nie je len veselým rozprávaním o nešikovnosti Dánov na Sibíri a žartíkoch, ktoré Sibírčania Dánom vyparatia. Keby sme Hůlovej román chceli čítať ako metaforu, dala by sa považovať za dôkaz toho, že vykorenenosť – Dánov na Sibíri aj pôvodných obyvateľov na Sibíri obývanej „Sovietmi“ má na životy hrdinov ničivé dôsledky. Kniha sa v nijakom zmysle nekončí „dobre“, a to jej dodáva dôveryhodnosť. A Hůlovej dodáva kniha dôveryhodnosť ako autorke mimoriadne vydarených románov. Medzititulky Slovo