Baku a Taškent hľadajú odpovede
Islam Karimov bol veľmi dobrým priateľom otca súčasného prezidenta Azerbajdžanu. Počas svojej prvej návštevy Baku ho už nevítal politický lišiak a komunistický stranícky spolubojovník Hejdar, ale jeho syn Iľcham. Keďže uzbecký prezident bol predtým na summite Šanghajskej organizácie spolupráce a Organizácie dohovoru o kolektívnej bezpečnosti, bolo s prezidentom o čom pohovoriť. O situácii na Kaukaze, o úlohe Ruska, o energetike. Á propos energetika. Bakinské stretnutie I. Karimova s I. Alijevom, teda tá časť, kde hlavným ekonomickým obsahom rozhovoru boli možnosti exportu a prepravy uzbeckého a azerbajdžanského plynu, má v sebe zakódované dve základné tézy. Po prvé nikto (!) sa dnes nechce spoliehať na model, ktorý na Kaukaz importoval vo forme Gruzínska Západ v Kaspickom regióne. Takže Baku aj Taškent hľadajú možnosti zvýšenia investičnej príťažlivosti iným a perspektívnejším prístupom, hlavne bez straty národnej suverenity, politickej samostatnosti a hrozby rozpadu svojich štátov. Po druhé snažiť sa nájsť rozlúštenie Rubikovej kocky alternatívnych a politicky bezpečných trás prepravy svojich energonosičov, plynu a ropy bez vplyvu na svoje režimy. Dôležité je aj doriešenie napojenia na realizujúci sa projekt Prikaspického plynovodu (cez Rusko), či reanimácia myšlienky Transkaspického projektu (mimo Ruska po dne Kaspického mora). Prezidenti diskutovali o vybudovaní zvláštnej exkluzivity smerom k Číne alebo o návrhu nového plynovodu Uzbekistan – Ruská federácia. O projekte Nabucco, ktorý sa v Európe oslavuje, ale v Strednej Ázii sa vníma ako mŕtvy, nehovorili. Načo? Skôr ako sa prezidenti rozhovorili o energetike, však v Baku slávnostne odhalili pamätník uzbeckému vedcovi a básnikovi Ališerovi Navoimu (1441 – 1501). Predvolebná sondáž V Azerbajdžane budú 15. októbra 2008 prezidentské voľby. I. Karimov nie je politický novic a určite sa chcel presvedčiť o tom, kto ich vyhrá. Práve opakovanie importovaného gruzínskeho modelu by totiž Kaukaz už s konečnou platnosťou zrazilo na kolená. Našťastie, v Azerbajdžane ide podľa uzbeckých analytikov všetko (teda príprava na voľby) v súlade s plánom. Takže výstavba nového uzbeckého veľvyslanectva v Baku, tesne vedľa ruského (tak sa dohodli prezidenti), sa môže pokojne začať. Azerbajdžanské v Taškente otváral osobne I. Alijev. Vtedy prezidenti tiež spoločne odhalili pamätník azerbajdžanskému poetovi Gandžievovi Nizamimu (asi 1141 – 1209). Kto pozná Taškent, Uzbekistan a jeho dejiny, vie, že Bratislavská ulica sa začína práve pri tomto pamätníku a že prepojenie Nizami – Navoi je veľký (turkicko – islamský) symbol a odkaz západnej civilizácii. Nehľadiac na pohodu, vo vzduchu poletovala senzitívna téma Náhorného Karabachu v kontexte s uznaním Južného Osetska a Abcházska. Pritom I. Karimov bez problémov podpísal ostrú záverečnú deklaráciu Organizácie dohovoru o kolektívnej bezpečnosti a na druhej strane I. Alijev nespochybnil participáciu Azerbajdžanu v spolku GUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Moldavsko), z ktorého Uzbekistan pre jeho proamerické politické smerovanie vystúpil (a preto sa s GUUAM stal už len GUAM). Slon menom Západ v porceláne Postsovietske delenie hraníc v Európe svojím konaním nezačalo Rusko, ale Západ, a že postsovietsky priestor bude znovu drobiť, o tom azda nepochybuje nikto. Otázkou je, aké politické formy bude mať tento proces, ktorý je aj vyjadrením súčasnej deštrukcie jednej negatívnej hegemónie. Ak Západ do tohto procesu ako svojich predstaviteľov znova nominuje ľudí typovo podobných M. Saakašvilimu, alebo V. Juščenkovi, tak tie formy nemôžu byť iné ako spojené s nočným delostreleckým útokom na bezbranných ľudí. A dvaja generačne odlišní prezidenti sa rozprávali aj o tom. Možno si vtedy spomenuli na slová uzbeckého básnika Navoiho: „Ušľachtilým titulom človek sa môže nazývať len ten, kto sa nikdy neprestal starať o (svoj) národ.“ A možno im zneli verše Nizamiho: „Vždy pochopíš, odkiaľ fúka vietor, kto je tvoj nepriateľ a kto nás chce pochovať.“ A možno, aj keď nevedia po anglicky, to bola balada Otec a syn amerického folkového pesničkára Cata Stevensa: „Je čas urobiť zmenu“. Autor je spolupracovník Slova
