Krátkozrakosť
Podľa vedeckej štúdie ústavu Meonzer Institut für Psychologie sú nadané deti chudobných rodičov v nemeckom systéme vzdelávania oproti svojim spolužiakom zo stredných tried znevýhodňované. Vedci skúmali, aké odporúčania dostávajú deti od svojich učiteľov na základných školách na gymnaziálne štúdium, ktoré je zas vstupenkou k vysokoškolskému vzdelaniu. Zistili, že učitelia de facto bojujú za záujmy detí stredných vrstiev, ku ktorým sami patria. Deti rodičov s nižším vzdelaním, ktoré majú vo štvrtej triede úplne rovnaké študijné výsledky ako ich spolužiaci zo stredných vrstiev, dostávajú odporučenie na štúdium na gymnáziu menej často. Systém vzdelávania tak sociálne ostrakizuje chudobných a posilňuje sociálnu hierarchiu – na gymnáziách a univerzitách potom študuje viac detí bohatších rodičov, čím majú väčšiu šancu na lepšie sociálno-ekonomické postavenie, takže budú schopní vytvoriť svojim deťom lepšiu „štartovaciu pozíciu“ do života. Výskum dospel k triviálnej pravde – že rodičia, vedome či nevedome, vplývajú na šance svojich detí spoločensky a ekonomicky uspieť a využívajú na to svoj finančný a kultúrny kapitál (ak použijeme termíny požičané od francúzskeho sociológa Bourdieuho). Sám sebe je človek „strojcom šťastia“ v obmedzenej miere. V spoločnosti sú skupiny ľudí, ktorých sociálne a ekonomické podmienky znevýhodňujú. Výsledkom je frustrácia a rast spoločenského napätia. Riešením sú vonkajšie zásahy naprávajúce pokrivené pravidlá „trhu“. Problém je však v politickej rovine. V zužujúcom sa priestore sociálnych a ekonomických príležitostí sa snaží každá sociálna vrstva ubrániť si to svoje. Zachovať si kontrolu nad zdrojmi, ktoré im a ich potomkom zabezpečia minimálne rovnakú sociálnu pozíciu. Aj preto nie sú u „obyčajných ľudí“ populárne opatrenia, ktoré majú pomáhať ľuďom zo skutočného dna spoločenského rebríčka – prisťahovalcom, sociálne vylúčeným a podobne. Vo svetle mýtu, že „strojcom šťastia“ si je každý človek sám, sa ich neúspech ľahko interpretuje ako lenivosť či vrodená zaostalosť a snaha o nápravu ako „mrhanie daňami“. A tak, namiesto toho, aby stredné vrstvy žiadali spravodlivejšie rozdelenie koláča, sústreďujú sa často na to, aby si uchmatli čo najviac z toho, čo im zostáva.
