Len jediný raz, a hneď naostro
Viete, aké je na Slovensku najčastejšie ženské meno? V Nemecku majú novinku: takzvaný Einbürgerungstest. Ľudia, ktorí sa uchádzajú o nemecké občianstvo, musia, okrem rôznych iných kritérií zložiť skúšku, uspieť v písomnom teste. Preveria sa tak ich vedomosti o nemeckých reáliách. Pred pár týždňami vysielala nemecká stanica ARD1 diskusnú reláciu, v ktorej sa k novinke mohli vyjadriť zástancovia aj odporcovia testu. Medzi diskutérmi boli okrem zástupcov konzervatívnych a liberálnych politických strán aj niekoľkí, ktorých sa téma prisťahovalectva týkala osobne: Mladá Turkyňa, ktorá sa narodila v Nemecku a ako pätnásťročnú ju jej rodina v Turecku násilím vydala za o niečo staršieho mladíka, alebo iná mladá Turkyňa so šatkou na hlave, ktorá ako Turkyňa a moslimka strávila celý život v Nemecku, po nemecky hovorí bez prízvuku a vychováva tu svoje deti, ktoré sú už rodení Nemci. Argumentom na test, aký je bežný napríklad vo Švajčiarsku a od istého času aj v Rakúsku, bolo najmä to, že každý by mal mať ku krajine, v ktorej žije, osobný, citový vzťah, s ktorým súvisia aj základné vedomosti. Test pritom zahŕňa otázky ako Ktorý je prvý článok Nemeckej ústavy, alebo Aká je vlajka Westfalsko-Hesenska? Súčasťou programu bola aj krátka reportáž, pri ktorej moderátori zastavovali ľudí na ulici, ľudí, ktorí sa k nemeckému občianstvu dostali „nezaslúžene“, najprirodzenejším možným spôsobom: narodili sa v Nemecku, pravdepodobne nemeckým rodičom. Väčšina z takto oslovených neodpovedala správne na všetky zo štyroch položených otázok, a tak by väčšina z nich nemecké občianstvo nezískala. Protiargumentom bolo, že test môžu žiadatelia o občianstvo opakovať ľubovoľné množstvo ráz, takže aj po niekoľkých neúspechoch je možné nakoniec občianstvo získať. Navyše sa otvorili prípravné kurzy, kde kandidátov nemeckého občianstva na test pripravia. A ešte niečo: Test je zverejnený na internete a tisíce ľudí si ho v posledných týždňoch „vyskúšalo“. Keby nič iné, test už splnil svoje poslanie: zvýšil záujem nemeckých obyvateľov o svoju krajinu, sami Nemci mali príležitosť sa o svojej domovine dozvedieť veci, ktoré možno doteraz nevedeli. Test sa tak mení na akúsi hru, na kvíz, v ktorom si môžu ľudia večer po práci, so šálkou čaju či fľašou piva vyskúšať, či by zvládli to, čo „cudzinci“ zvládať musia. Test sa stal obľúbenou destináciou surfovania po internete, cez prestávky v práci, keď nedávajú nič lepšie v televízii, keď sme si už všetko dôležité na internete pozreli, ale potrebujeme ešte zabiť pár minút času. Pri takomto odľahčenom pohľade sa stráca to, o čo v celej veci naozaj ide. O tých, ktorí potrebujú nemecké občianstvo, o tých, ktorí naň majú právo. Ivana Spoznala som veľa ľudí, ktorí boli cudzinci v krajine, kde prežili väčšinu života, a ktorej neboli občanmi. Napríklad Ivana. Ivana má asi štyridsaťpäť rokov, pochádza z Moldavska. Vraj, rozprávala mi Ivana, vyštudovala v Moskve hru na klavír, kedysi v osemdesiatych rokoch. Ivana bola virtuózka, hrávala v celej Európe, mala bohatého nápadníka z Talianska. Klaviristke Ivane začal dvoriť aj Rakúšan z Viedne, do ktorého sa zaľúbila, dala zbohom talianskemu nápadníkovi a s rakúskym – v tom čase už manželom – sa odsťahovala do Viedne. Ivane sa narodil syn, o ktorého sa starala. Ivanin manžel začal Ivanu podvádzať, Ivana sa nakoniec rozhodla rozviesť sa. Dnes je Ivanin syn takmer dospelý, zaplietol sa s drogami, chvíľu bol vo výchovnom ústave, teraz sa oňho Ivana stará. Ivanu som stretla v kurze pre nezamestnaných, ktorí nezamestnaní povinne navštevovali, a ktorého cieľom je naučiť ich uchádzať sa o prácu: napísať životopis, napísať motivačný list, založiť si e-mailovú adresu, posielať a prijímať e-maily. Akú prácu si Ivana hľadá? Najradšej upratovačku. Ivana má zdravotné problémy, drží prísnu diétu pre problémy s pankreasom, fyzicky ťažkú prácu robiť nevládze. Ale upratovať niekde na pol dňa by mohla, dokonca chcela, najdôležitejšie je, aby bola riadne zamestnaná a jej zamestnávateľ za ňu platil sociálne a zdravotné poistenie. Prečo si Ivana, niekdajšia klavírna virtuózka, nehľadá napríklad miesto učiteľky klavíra? Ivana mávne rukou. Jej klavírne vedomosti tu nikoho nezaujímajú, to je už tak veľmi dávno! Chvíľu doučovala klavír súkromne, ale z toho sa nedalo vyžiť, a hlavne, ona potrebuje byť zamestnaná, kvôli poistkám. Preto ide na konkurz do upratovacej firmy, a jej nezamestnaní kolegovia z kurzu ju ubezpečujú, že má šancu na úspech. V upratovacích firmách totiž uprednostňujú ženy, muži dostanú prácu len zriedka, nikto im neverí, že dokážu upratovať. Hlavne musí byť vo firme včas, aby sa na rad dostala medzi prvými, najlepšie už o piatej ráno. Na druhý deň Ivana nie je v kurze, je na pracovnom pohovore v upratovacej firme. Vráti sa až o deň neskôr a spokojne oznamuje, že od zajtra nepríde, lebo miesto dostala. Bude upratovať v peknej budove policajného riaditeľstva v centre, tiché prostredie, kancelárie sa navyše upratujú ľahšie ako súkromné byty. Má Ivana k Rakúsku, v ktorom žije väčšinu života, citový vzťah? Ivana bola vydatá za Rakúšana, jej syn je rodený Rakúšan, je súčasťou rakúskeho systému, je v Rakúsku doma. Má na svojej ulici obľúbenú pekáreň, v rakúskej televízii svoju obľúbenú reláciu, keď ide na dovolenku, vracia sa „domov“, do Viedne. Ivanin vzťah k Rakúsku neurčuje, či pozná zástavu Korutánska a či vie, aké je národné jedlo v Burgerlande. Jovan Nasledujúca postava, nazvime ju Jovan, je poskladaná z mnohých. Jovan bude v tomto príbehu „prototypom“. Ľudí, ako je on poznám veľa. Jovan pochádza z Juhoslávie, prišiel do Rakúska ako mladík, vyučil sa tu na mechanika bielej techniky, zamestnal sa vo firme, ktorá opravuje optické prístroje. Takéto firmy sú v Rakúsku tri, Jovan pracoval vo viedenskej pobočke jednej z nich, špecializoval sa na opravu optometrov pre očných lekárov a lekárne. Vo firme pracoval tridsať rokov. Jovanova manželka, tiež niekdajšia Juhoslovanka, bola doma, vychovávala deti. Jovan má tri dospelé deti, dvoch synov a jednu dcéru. Všetci sú ženatí/vydaté, Jovan má piatich vnukov, ktorí chodia do rakúskej škôlky, Jovanov zať je Rakúšan, Jovanove nevesty pochádzajú z Juhoslávie, ale narodili sa v Rakúsku. Jovanove deti majú maturitu, školu vychodili v Rakúsku. Jovan má v Juhoslávii dom. Keď odchádzal, predstavoval si, že všetok zárobok investuje do domu na brehu mora, do ktorého sa na dôchodku vráti. Skutočne postavil v Chorvátsku dom, do ktorého leto čo leto chodí. Dom je prázdny, Jovan ho nechce prenajať, aby mu ho nájomníci nezničili. Vo Viedni býva s manželkou v dvojizbovom byte, v Chorvátsku platí robotníkov, ktorí dom zdokonaľujú. V Chorvátsku je Jovan boháč, všetci mu pekný dom závidia. Vo Viedni je Jovan nezamestnaný, lebo pobočku jeho firmy minulý rok zavreli. Jovanovi ostávajú tri roky do dôchodku. Ako opravár bielej techniky sa už zamestnať nemôže, lebo technika sa za posledných tridsať rokov zmenila tak, že jej Jovan nerozumie. Jovan rozumie optometrom, ale optometre sa opravujú len v troch firmách, a tie zamestnancov nehľadajú. Jovan je zmierený s tým, že vyčká do dôchodku. Chce sa potom odsťahovať do svojho chorvátskeho domu? Vlastne ani nie. Jeho deti už o Chorvátsku nechcú ani počuť, a on chce byť s vnúčatami. Jovan má v Chorvátsku svoj paralelný prázdninový život, svoje chorvátske alter-ego, ale doma je vo Viedni. Vo Viedni nakupuje zeleninu na nedeľný obed, vo Viedni chodí na prechádzky s vnúčatami. Tridsať rokov platil v Rakúsku dane. Nebude sa tu cítiť o nič viac doma, ak sa dozvie, od ktorého roku majú v Rakúsku volebné právo aj ženy. Jovan by sa tieto informácie asi horko-ťažko naučil, aby v teste zakrúžkoval správne odpovede, ale na jeho vzťahu k Rakúsku to nič nezmení. Ewa a Farshad Nakoniec Ewa a Farshad. Ewa je z Poľska, Farshad z Iránu. Ewa aj Farshad majú vyše štyridsať rokov a sú vyše roka manželia. Ewa prišla do Rakúska pred dvanástimi rokmi, so svojím vtedajším poľským manželom. Prišli s tým, že si trochu zarobia a vrátia sa do Varšavy, kde si kúpia byt a založia rodinu. Rakúsko mala byť len medzistanica. Všetko išlo podľa plánu, Ewa aj s manželom deň čo deň od rána do večera pracovali a šetrili peniaze na nový spoločný život. Nakoniec Ewin manžel navrhol, že sa vráti do Poľska poobzerať sa po byte, a keď niečo nájde, príde Ewa za ním. Ewa súhlasila, manžel odcestoval. Po nejakom čase sa Ewa dozvedela, že manžel si našiel mladšiu priateľku a podal žiadosť o rozvod. Ewe sa zrútil svet. Doslova. Po chvíli bezradnosti sa rozhodla, že ostane v Rakúsku a začne študovať na vysokej škole. Ewa sa prihlásila na kurz nemčiny, zložila skúšku a zapísala sa na štúdium psychológie. Ewa je poľská občianka, Poľsko nie je v EÚ, Ewa nesmie legálne pracovať a pracovať na čierno nechce. Je rada, že ako študentka má právo na vízum. Celé roky sa živí ako súkromná upratovačka v domácnostiach a popri tom študuje. Štúdium sa jej darí, Ewa si však praje rodinu. Keď píše diplomovú prácu, zoznámi sa s Farshadom. Farshad je v Rakúsku už dvadsať rokov, vízum má len preto, že študuje jednu školu za druhou, na pracovné povolenie ako Iránec nemá nárok. Nakoniec však nájde v schránke prípis, podľa ktorého je čas, na ktorý Rakúsko udeľuje študentské víza obmedzený a Farshad už študuje pridlho. Nič sa nedá robiť, Farshad sa musí po dvadsiatich rokoch v Rakúsku vysťahovať do Iránu. Ewa je do Farshada zaľúbená, rozhodnú sa vziať. Poľsko je medzitým v EÚ, Ewa doštudovala, dostala pracovné povolenie a pracuje v mikrobiologickom laboratóriu viedenskej univerzity. Je to po prvýkrát, čo má po rokoch normálne zamestnanie a stabilný príjem, nárok na dovolenku a priateľa, s ktorým by mala rada dieťa. Farshad sa však dozvie, že keďže v čase uzatvorenia manželstva bol už na území Rakúska ilegálne, musí sa vrátiť do Teheránu a tam požiadať o vízum. Kým ho dostane, môže to trvať niekoľko rokov. To, že je manželom občianky EÚ nehrá rolu, Ewe nikto nebráni, aby išla do Teheránu s ním. Ewa je však kresťanka, Farshad moslim. Keby šli spolu do Teheránu, mohlo by to byť pre oboch nebezpečné. Podľa moslimského práva nie sú manželia a za život v hriechu hrozí obom prísny trest. Ewe a Farshadovi nikto neverí, že sú manželmi naozaj. V noci im klepe na dvere polícia, prišli preskúmať, či Ewa s Farshadom naozaj žijú spolu a ich manželstvo nie je len zámienka, len fingované spolužitie. Polícia chodí do domu, v ktorom Ewa s Farshadom býva, aj keď nie sú doma, a pýta sa susedov, či ich vidieť spolu. Skúsme si predstaviť, ako sa cíti človek, na ktorého sa susedov chodí pýtať polícia. Ako sa cíti, keď mu to susedia tichým hlasom a s odvráteným pohľadom referujú. Ewa má vyše štyridsať rokov, ak Farshad odíde na niekoľko rokov do Iránu, ťažko si založia rodinu. Nakoniec Frashad požiada o azyl. Ako dôvod uvádza, že s kresťanskou manželkou sa nemôže vrátiť domov. Farshad je čakateľom, čakanie môže trvať niekoľko rokov, prinajmenšom však môže ostať na rakúskom území. Nesmie ho však opustiť, a tak sa nestretne ani s Ewinou mamou, ktorá je už príliš stará na to, aby mladomanželov navštívila vo Viedni. Môže sa tiež stať, že Frashad azyl nedostane, a potom bude musieť z Rakúska skutočne odísť. Ewa, ak bude chcieť, pôjde s ním, do Teheránu. Pre Ewu aj Farshada je ich manželstvo životnou šancou. Životnou šancou dať do poriadku svoje životy. Po mnohých trápeniach a neúspechoch „začať ešte raz od začiatku“. Ich životy už nie sú najmladšie, na všeličo už nemusí byť v budúcnosti čas a obaja to vedia. Rakúske občianstvo pre nich nie je hra, televízny kvíz na skrátenie dlhej chvíle, na zabitie času a pobavenie vo večernom prítmí obývačky. Pre Ewu a Farshada je byrokracia okolo práv cudzincov otázkou úspechu ich životov, ktoré žijú len jeden jediný raz. Pre potenciálne deti Ewy a Farshada je otázkou, doslova, života a ne-života. Možno sa zdá, že nás sa to netýka. Slováci sú väčšinou skôr v pozícii „poškodených“, ako Slováci sa v takýchto príbehoch skôr identifikujeme s „obeťami“ ako s „agresormi“. Historicky máme skôr skúsenosti s pobytmi v utečeneckých táboroch ako s obyvateľmi okolitých dedín, ktorí spisujú petície proti táborom vo svojej osade. O slovenské občianstvo sa zatiaľ nikto nebije a nikto nemusí v testoch odpovedať na otázky, z čoho sa vyrába bryndza a kedy bol postavený Spišský hrad. Keď sa však nabudúce budeme sťažovať, že do nemocníc majú prísť pracovať Ukrajinci, alebo, že „Praha je plná Rusov“ (akoby nebola plná Slovákov!), mali by sme si spomenúť, že každý Ukrajinec a každý Rus má svoj osud, svoj život, ktorý žije, rovnako, ako my ten svoj, len jediný raz a hneď naostro. A že aj od nás, „domorodých“, môže závisieť, či sa mu to podarí alebo nie.
