Čas proti násiliu

Podľa výskumov je jednou z hlavných príčin nárastu násilia v spoločnosti jeho prezentácia detskému publiku v televízii, filmoch a videohrách. Ale kým vplyv mediálneho násilia na dospelých je krátkodobý, u detí spôsobuje vážny zásah do vývoja ich osobnosti a môže viesť k necitlivosti až úplnému otupeniu emocionálneho vnímania. Navyše môže vyvolať záľubu v násilí a môže mať za následok jeho schvaľovanie, ba využívanie. Na obohatenie, na dokázanie svojej sily, na uspokojenie sexuálnych potrieb, na preukazovanie svojich kvalít, ak jeho aktér nemá nijaké iné. Tvrdia odborníci. A rozmýšľajú, prečo je násilie stále populárnejšie. A prečo je stále žiadanejšie (alebo sa nám ako žiadanejšie predkladá) jeho zobrazovanie vo všetkých možných – aj umeleckých – smeroch. Najmä však, prečo sa zobrazuje a predáva takpovediac nahé, bez akéhokoľvek posolstva. Prečo nás ním kŕmia (a my sa kŕmiť dáme) samoúčelne. Lebo má vysokú predajnú hodnotu a prináša vysoký ekonomický zisk? Lebo najjednoduchšie uspokojuje naše animálne pudy? Lebo je pre nás ako pre živočíšny druh prirodzené? Otázky za milión. Odpovedať by nemuselo byť také zložité. Zložitejšie však je násilie eliminovať. A otázne je, kto, a či vôbec niekto, o jeho eliminovanie stojí. Násilie totiž možno vnímať ako najrýchlejšiu a najjednoduchšiu cestu na dosiahnutie cieľa. Všetky ostatné riešenia si vyžadujú komplikovanejšie spôsoby a väčšiu námahu. Chceme niečo, na čo nemáme, ale má to niekto iný? Jednoducho ideme a vezmeme si to. Ak nedá dobrovoľne, tak násilím. Tak, ako nám to odmalička ukazovali vo filmoch, komiksoch, obrázkových časopisoch, tak ako sme to neskôr vídavali a vídavame v správach o vyhlasovaní vojen alebo o obyčajnej, aj keď do klamstiev o vznešenom poslaní oblečenej agresie, ale aj v rôznych reality šou, parlamentné nevynímajúc. A prečo sa k cieľu nevieme alebo nechceme dopracovať inak? Lebo nás inak nenaučili? Lebo nám málo ukazovali, že dobré a pekné, je niečo iné? A keď sme sa na čosi pýtali, nemali na nás čas? Namiesto rozhovoru nás (neraz aj vulgárne a s nadávkami) odohnali k televíznej obrazovke? Lebo im nemal kto povedať, že časté sledovanie násilných programov v médiách vedie k ochudobneniu rozumového vývoja? Že detské hry sú potom málo tvorivé, zredukujú sa na napodobňovanie násilia a mimiky násilníkov a že násilné riešenia potláčajú rozvíjanie rozumových schopností? Tiež otázky za milión. Odpovede na ne však môžu byť rovnako lacné ako drahé. Ich cena môže závisieť od toho, či sa prejavmi násilia budeme len kochať, a iba na obrazovkách televízorov, na internete či v ruvačkách s rovesníkmi, pri trápení svojich blízkych, šikanovaní svojich spolužiakov, alebo sa staneme obeťami toho všetkého. Násilie a hrubosť je naozaj jednoduchá cesta na dosiahnutie cieľa. Pre jeho aktérov a vo forme zisku aj pre tých, čo ho akýmkoľvek spôsobom prezentujú, propagujú a vtláčajú nám do života – neraz aj násilím. Mnohí si to uvedomujeme. Mnohí proti tomu, aj keď neraz úplne bezzubo, protestujeme. Mnohí sa usilujeme primäť spoluobčanov, aby o násilí, ktorým nás zahlcujú takmer všetky médiá, aspoň diskutovali. Je to dosť? Nie je to náhodou podobne jednoduchá cesta ako násilie, akurát sa ňou nedá dosiahnuť vôbec nijaký cieľ? Nie, ak budeme diskutovať či skôr celkom obyčajne sa rozprávať s našimi deťmi. Ak rozhovorom dáme prednosť pred hrubosťou, vulgárnosťami a bitkami. Ak sa s nimi vôbec budeme zhovárať. A vtedy, keď to potrebujú, nie až potom, keď budeme mať čas.

Súvisiace texty: Násilie, fenomén súčasnej spoločnosti (1) (O trendoch)

Násilie v priamom prenose (O spoločnosti)

Otváranie sveta (S hosťkou)