Stavač mýtov
Pri autonehode zomrel v sobotu predobraz „moderných pravicových radikálov“ – Jörg Heider. Imidž „rebelantského búrača mýtov a politických tabu“ nemôže zakryť fakt, že v skutočnosti bola jeho politická kariéra postavená len na vytváraní a posilňovaní ďalších mýtov, koreniacich v nebezpečnej xenofóbii, šovinizme, a neúplnom vysporiadaní s vlastnou minulosťou. Heider sa stal politicky aktívnym ešte ako študent, keď začal pôsobiť v mládežníckej organizácii vtedajších Slobodných. V krajine vedenej väčšinu času koalíciou sociálnych demokratov a ľudovcov hrali Slobodní úlohu „strany protestu“, no bez väčšieho politického vplyvu. Združovali rozličné prúdy – liberálov, zástancov pangermanizmu či nacionalistov. Spájal ich predovšetkým odpor ku konsenzuálnej vláde „veľkej koalície“, ich rétorika ani politické pozície však neboli radikálne. Víťazstvo a blokáda Heider stranu zmenil. V roku 1979 ho prvý raz zvolili do parlamentu a v roku 1986 prebral nad Slobodnými kontrolu. FPO bola v tom čase v koalícii s ľudovcami a Heider porazil vo vnútrostraníckych voľbách vtedajšieho vicekancelára, pričom stúpencov si získaval tvrdou kritikou „establišmentu“. To tiež predurčilo smer, ktorým sa bude strana uberať ďalej. Nový predseda okamžite nastolil radikálnejší smer. Demagogická kritika rakúskej prisťahovaleckej politiky, slovné útoky na rakúskych moslimov či slovinskú komunitu, živenie rakúskeho nacionalizmu, antieurópska rétorika – hoci takáto politika mala málo spoločného s názvom strany, získala jej rastúcu podporu. V polovici osemdesiatych rokov sa jej výsledky pohybovali okolo päť percent, v roku 1999 získala 27 percent a nakoniec vstúpila do koaličnej vlády s ľudovcami, čo spôsobilo na istý čas diplomatickú blokádu Rakúska v EÚ. Nenahraditeľný? S rastom moci – a šancou participovať na vláde – sa však ukázala slabosť typická pre krajne pravicové strany. Radikálna rétorika síce dokázala prilákať protestné hlasy, nestála za ňou však nijaká realistická politická alternatíva. Popularitu strany poškodila účasť na vláde s ľudovcami. Prudký prepad preferencií nebol len výsledkom Heiderovho odchodu, ktorý neprebral v exekutíve nijaký post, zostal korutánskym hajtmanom a vzdal sa dokonca aj postu predsedu strany. Odchod od Slobodných zároveň Heiderovi umožnil udržať si imidž „nepoškvrnený“ účasťou na vládnej koalícii. V roku 2005 založil z odštiepeneckej skupiny od Slobodných novú stranu, Alianciu pre budúcnosť Rakúska. V nasledujúcich voľbách síce získala len tesne nad štyri percentá potrebné na vstup do parlamentu, no túto jeseň bol jej výsledok omnoho výraznejší. Smrteľná nehoda Jörga Heidera prišla len dva týždne po tom, ako dve strany, ktoré v podstate „vytvoril“, získali vo voľbách spolu takmer 30 percent hlasov. Extrémistická pravica sa tak zaradila medzi rakúske najsilnejšie politické skupiny. Pokiaľ ide o Heiderovu vlastnú stranu, Alianciu pre budúcnosť Rakúska, tá si polepšila zo štyroch na jedenásť percent. Heider ju však zanechal bez zrejmého nástupcu, a ak sa jej podarí predísť rozpadu, je ťažké predpokladať, že nájde lídra, ktorý by bol schopný udržať jej postavenie. Pravdepodobným scenárom je zlúčenie (celej strany alebo dôležitej frakcie) so „staršou sestrou“, Stranou slobodných. Heiderova smrť sa však bezprostredne prejaví aj v inej časti spektra – pravdepodobne urýchli vytvorenie „veľkej koalície“ medzi sociálnymi demokratmi a ľudovcami. Neprekryteľne hnedý V Heiderovom radikalizme bolo dosť politickej vypočítavosti. Ako veľmi talentovaný demagóg vedel využívať nálady verejnosti a staval sa do pozície politika, ktorý „priamym vystupovaním“ hovorí „rečou ľudu“. Útoky na moslimov a prisťahovalcov všeobecne, na slovinskú menšinu v Korutánsku, na „Brusel obmedzujúci národnú suverenitu“ či útoky na stavbu atómovej elektrárne Temelín nemuseli mať ideologicky veľa spoločného, no hrali presne na city a predsudky verejnosti. Odrážali však nepochybne aj Heiderovo vnútorné presvedčenie – jeho rodičia boli počas druhej svetovej vojny sympatizantmi nacistického režimu, a tak nemalo Heiderovo bezprostredné okolie pravdepodobne nikdy ďaleko k radikálne pravicovým názorom. „Prerieknutia“, ktoré ho niekoľkokrát takmer stáli politickú kariéru, naznačujú, že Heider sa pragmaticky snažil svoje najradikálnejšie fašizujúce názory zakrývať. V roku 1991 stratil post korutánskeho hajtmana po tom, ako v miestnom parlamente chválil „politiku zamestnanosti“ nacistického režimu, v roku 1995 stratil prvú šancu vstúpiť do koalície s ľudovcami, keď sa zverejnila nahrávka jeho rozhovoru s bývalými dôstojníkmi SS, v ktorých ich chválil za to, že „nezrádzajú svoje ideály“. Vo všetkých prípadoch svoje slová pragmaticky poprel a zdôrazňoval, že na jeho strane a názoroch nie sú „žiadne odtiene hnedej“. Nebezpečné schopnosti Heider sa rád prezentoval ako rebelant, boriteľ mýtov a politických tabu. Na túto hru mu dokonca často skočili aj ľudia, ktorým sa nepáčil jeho pravicový extrémizmus. Heiderov volebný úspech, čiastočne vysvetliteľný osobnou charizmou a taktickými schopnosťami, bol nepochybne aj výsledkom neschopnosti „mainstreamových strán“ poskytnúť hodnoverný politický program, predstavu o budúcnosti krajiny. Bol výsledkom rastúceho sociálneho napätia, v ktorom „malý Rakúšan“ (podobne ako „malý“ Slovák, Francúz, Nemec, Brit...) ľahko uveril, že dôvodom straty jeho sociálnej istoty sú „tí očividne iní“ – moslimovia, národnostné menšiny, Rómovia, prisťahovalci... Lenže to ešte neznamená, že Heider (a jemu podobní) k riešeniu tohto problému akokoľvek prispel. Údajné „borenie mýtov a tabu“ – útoky na „neprispôsobivosť moslimov“, „kriminalitu prisťahovalcov“, „prehnané nároky menšín“... boli len stavaním nových mýtov. Nebezpečných, prameniacich v šovinizme a xenofóbii.
