Bitka o Sevastopoľ

Rusko-ukrajinský film o snajperke - legende
Počet zobrazení: 6115

Priznám sa, že nepociťujem zvláštny obdiv voči tým, čo sa vo vojne preslávili ako snajperi. Každá krajina ich však využíva od čias lukostrelcov ako súčasť svojich armád. Skrytí strelci likvidujú nepriateľov, vnášajú do ich radov nepokoj a chaos. Nemám však dobrý pocit pri predstave zomierajúceho vojaka len tak pri holení, kúpaní v potoku, pri písaní listu svojim najbližším alebo pri jedle. Bude to asi tým, že som nikdy nebol vo vojne a vojenčil som iba vtedy, keď sa nestrieľalo. Vojak by mal – ak už je vojna – podľa mňa zomierať v boji, a nie ako zviera, ktoré sa ide do potoka napiť vody. Slušní  poľovníci nepovažujú za poctivé zastreliť ho za takýchto okolností. Vo vojne je tomu inak a skrytý strelec využije každú príležitosť, aby si mohol na pažbu svojej pušky vyryť ďalší zárez.

l_4084744_fd5376b4.jpgĽudmila Pavličenková mala na svojej vintovke takýchto zárezov 309 a stala sa legendárnou snajperkou  Červenej armády. Z vyššie uvedených dôvodov by som sa o nej nerozpisoval, ak by o nej nenatočili ruskí a ukrajinskí filmoví tvorcovia veľkofilm – Bitka o Sevastopoľ. Režíroval ho Sergej Mokrickij, producentmi boli Natalia Mokrická a Igor Olesov, zástupcovia dvoch národov, ktoré majú medzi sebou veľký konflikt. V týchto dňoch film už premietajú v Rusku i na Ukrajine. Spozornel som, keď som si pozrel ukážky z neho a prečítal príbeh mladej ženy, ktorá sa preslávila svojím streleckým kumštom. Myslím si, že budeme čakať na tento film, tak ako sme čakali na Bondarčukov Stalingrand. (Nedávno sme ho videli aj na TV Joj a Joj Plus.)

Ľudmila Pavličenková bola normálna mladá žena, ktorú až vojna preslávila ako výnimočnú strelkyňu. Vo vojne našla i stratila svoju lásku, no preto by som o nej nepísal. Veď v tých časoch bolo v Červenej armáde ďalších 2 000 strelkýň s podobným osudom. Iba 500 z nich vojnu prežilo. Táto žena v priebehu jedného roka zastrelila stovky nepriateľov, medzi nimi i snajperov, ktorí mali na svojom konte ešte viacej obetí, stala sa z nej skutočná legenda, písalo a hovorilo sa o nej na všetkých frontoch. Film je v súčasnosti zaujímavý najmä preto, že nám priblížil obdobie, keď Ukrajina i Rusko mali spoločných hrdinov a spoločného nepriateľa. Aj tým, že je spoločným dielom tvorcov dvoch národov, ktorým sa nedarí v spolužití. Film začali natáčať ešte pred Majdanom, pred Krymom i opolčencami, keď nič nenasvedčovalo tomu, že by spoločný projekt mohol zaniknúť. Ohrozovať ho začali až nasledujúce udalosti, no vďaka odvahe a tvrdohlavosti tvorcov sa už premieta aj v ukrajinských kinách. Ak si uvedomíme, koľko filmov, seriálov, časopisov a kníh už zo zákona na Ukrajine zaniklo, pretože zaváňali nežiaducou ruštinou, je jeho dokončenie pozoruhodným výkonom. Klobúk dolu pred jeho tvorcami, ktorí presvedčili o tom, že hlavne osobnosti kultúrneho života by mali svojou tvorbou ľudí spájať, a nie ich rozdeľovať. Kiežby si to uvedomili aj naši umelci, ktorí sa podpísali pod výzvu, aby bola Ukrajine dodaná modernejšia a ničivejšia vojenská technika.

O streleckých výkonoch Ľudmily Pavličenkovej sa dozvedel J. V. Stalin a rozhodol sa napriek vojne poslať ju v roku 1942 do Spojených štátov na celosvetový zjazd študentstva. Prijal ju dokonca prezident Franklin Delano Roosevelt a všimla si ju aj jeho manželka Eleanore. Povodila ju po celej krajine a po všetkých možných  tlačových konferenciách, na ktorých sa zúčastňovali desiatky vynikajúcich žurnalistov. Samozrejme, že sa snažili ju provokovať aj otázkami o móde, o kvetoch... no ona tam bola predovšetkým preto, aby ich získala pre otvorenie druhého frontu... Keď sa snažila zorientovať ich pozornosť týmto smerom, dala im jasne najavo, čo je pre ňu dôležitejšie ako móda a vôňa kvetov: ...Viete džentlmeni, povedala im, som iba žena, mám 25 rokov, no zabila som už 309 fašistov. Neschovávajte sa za môj chrbát a aj vy už urobte konečne niečo. Prinúťte svoju vládu, aby otvorila druhý front. Aj Eleanore Rooseveltová jej vtedy zatlieskala a dokonca sa stali priateľkami. Ľudmila dostala do daru krásne ružové šaty a pani prezidentova vojenskú lodičku. Ešte aj po vojne si vraj dlhé roky písali a napriek studenej vojne vdova Eleanora Rooseveltová ešte dvakrát navštívila ZSSR a vždy sa stretla aj s Ľudmilou Pavličenkovou. Ktovie, ako by sa svet uberal, ak by Amerika pokračovala v politike prezidenta Roosevelta.

Boli aj provokácie pri premiére tohto filmu na Ukrajine, zmienila sa v rozhovore s novinármi  pôvabná Julia Peresildová, ktorá sa predstavila v hlavnej úlohe. Na premiéru prišli v Kyjeve aj študentky vo futbalových  dresoch s portrétom Nadeždy Savčenkovej. Všetci vieme, kto je Nadežda Savčenková. Pod jej portrétom bol nápis – Boj o Sevastopoľ. Vieme, čo tým bolo myslené. Ešte že tam niekto nenakomandoval šialené polonahé Ukrajinky alebo tanečnice Pussy Riot. Nech už bude odozva na tento film na Ukrajine akákoľvek, konečne sa začínajú prejavovať svojou tvorbou v prospech mieru a mierového spolužitia v tomto regióne aj poctiví umelci a inteligencia. Ako povedal spisovateľ Zachar Prilepin, naťahujú medzi sebou nitky budúcej spolupráce. Zatiaľ to však vyzerá, že ešte stále nemajú dostatok odvahy, povedať pravdu o tom, čo si skutočne myslia, tvária sa, že nič nepočujú ani nevidia, pozerajú bokom... Ani u nás nie sme na tom lepšie, to by však bola už ďalšia kapitola.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
05. apríl 2015, 09:02

Az na to, pan Slezak, ze na Ukrajine nemaju medzi sebou problem rusi a ukrajinci, ale ukrajinci a banderovci, ukrajinci a sionisti, slusni ludia a besna zabijacka banda. Keby nebolo americkych zaujmov na Ukrajine, davno by sa s nimi vysporiadali.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984